Vyštudovali ste kulturológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde ste neskôr aj vyučovali. Potom ste opustili vašu alma mater a prišli ste k nám do Trnavy. Čo vás k tomu viedlo?
Vyštudoval som túto školu, takže som absolventom FMK, ale máte pravdu v tom, že som študoval aj na FiF UK. Robil som tam externe doktorát. Som teda absolventom tejto fakulty, zostal som tu po skončení školy, ale viac-menej sme vtedy ani nemali akreditované doktorandské štúdium. Keď bola možnosť študovať ďalej a zvyšovať si kvalifikáciu, môj záujem prirodzene smeroval k Filozofickej fakulte, ku kulturológii, keďže to bola vec, ktorá ma zaujímala vďaka predmetom Dejiny európskej kultúry a Masová kultúra.
Spomínate si ešte na začiatky vášho pôsobenia na našej fakulte?
Pamätám si na to dobre, boli to v niečom dobrodružné časy. Mohol som mať asi dvadsaťdva, dvadsaťtri rokov a cítil som sa takmer na jednej lodi s ostatnými študentmi, ktorých som učil. Je to pocit, ktorý možno podobne prežívajú aj doktorandi, lebo majú také prvé skúsenosti – že som v podstate so svojimi rovesníkmi. Pamätám si, ako som sa tešil, že keď skončím školu, nebudem už musieť chodiť na Skladovú. Tak to sa mi nesplnilo (smiech). Ale potom z toho vznikli nevšedné zážitky, napríklad spoločné cesty so študentmi po koľajniciach. Mali sme entuziazmus, nadšenie z toho, že robíme niečo zaujímavé. Boli to klasické pôrodné bolesti začínajúcej školy – nebolo dostatok techniky a veci sa vyrábali na kolene. Študijné oddelenie ešte fungovalo na papierových kartotékach a podobne. To boli začiatky, ale tá emócia, ktorú si vybavujem, bolo nadšenie z niečoho zaujímavého, nového, z niečoho, čo som nečakal a nepredpokladal. Sú to príjemné spomienky.
„Tešil som sa, že keď skončím školu, nebudem už musieť chodiť na Skladovú. Tak to sa mi nesplnilo.“
Pokiaľ vieme, pracujete ako editor a aj prispievate do odborného časopisu European Journal of Media, Art and Photography. Môžete nám o tom niečo bližšie povedať?
Je to projekt, do ktorého fakt neviem ako som sa namočil (smiech). Bola to jedna z mnohých myšlienok, ktoré vznikli na tejto škole. Idea bola taká, že tu máme výborný časopis Communication Today a naším cieľom je samozrejme zabezpečiť, aby sa kvalitný časopis, ktorý vydávame, ocitol aj v registrovaných citačných databázach. Zistili sme, že máme paradoxne väčšie šance dostať sa tam pomocou časopisu, ktorý by sa zaoberal umením a kultúrou, ako časopisom čisto vedeckým. Najoptimistickejší scenár by potom vyzeral tak, že sa tam dostanú oba časopisy. To bol aj dôvod, prečo to celé vzniklo. Je to však len jeden z dôvodov, ten pragmatický. Druhým dôvodom bolo, že to je super nápad, vydávať nejaký umelecko-kultúrny časopis na kriedovom papieri, kde sa môžeme venovať veciam, ktoré sa nám páčia. Tvorivými osobnosťami v pozadí tohto časopisu, okrem inšpirátora Slavomíra Magála, je Jožko Sedlák, Petra Cepková a Boris Brendza; tí sú takou pulzujúcou dušou redakcie. A nesmiem zabudnúť na grafika Martina Klementisa. Ja som členom redakčnej rady, občas prídem s nejakým príspevkom alebo nápadom. Editorsky to v mojom prípade znamená len korektúra, ale aj nápady, čo všetko by mohlo byť súčasťou časopisu. Keď som robil rozhovor s mojím bývalým profesorom estetiky Erikom Mistríkom, zistil som, že sa vraciam k niečomu, čo ma baví, že robím rozhovor na tému masová kultúra, gýč a moderné umenie, ktoré je mi veľmi blízke. Je to pre mňa relax v rámci akademického zamerania mojej pozornosti. Teším sa z toho časopisu, sú tam pekné fotografie a je to niečo, v čom sa človek môže stratiť, kde môže mať kontakt s kultúrou, vidieť, čo nové a zaujímavé sa produkuje. Takže je to pre mňa taká citová záležitosť.
Nie je to však vaša prvá skúsenosť s editovaním. Ako to bolo s časopisom Mediální studia?
Tam to vznikalo tak, že Brno spolu s Prahou – konkrétne Fakulta sociálních studií v Brne a Fakulta sociálních věd z Prahy – prišli s návrhom tohto časopisu. Chceli podchytiť ľudí z rôznych škôl na Slovensku a v Čechách, ktoré sa zaoberajú médiami. Pre tento časopis som vlastne figuroval ako editor – mojou úlohou bola jazyková korektúra príspevkov v slovenčine, občas som sa zúčastňoval na recenznom posudzovaní príspevkov a prekladal som jeden článok… Bola to zaujímavá práca. Stretávali sme sa raz za niekoľko mesiacov ako celá redakcia. Rozprávali sme sa o nových nápadoch, kam ďalej časopis posunúť, aké príspevky doň dať a podobne. Potom z tej spolupráce vzišlo – mal som iné povinnosti a nestíhal som. Túžil som sa zamerať iným smerom. Už ani neviem ako dlho sme spolupracovali. Niekde v CV-čku by som to vyhrabal. Bola to však taká nárazová práca – keď nejaké príspevky vychádzali v slovenčine, pozrel som sa na to alebo sme urobili databázu zahraničných štúdií, ktoré boli vhodnými kandidátmi na preklady. Pre mňa to bolo zaujímavé dovtedy, kým som si postupne neuvedomil, že už chcem svoju energiu investovať iným spôsobom. Preto som nepokračoval v spolupráci s týmto časopisom, hoci ma to bavilo a hoci teraz robím niečo podobné. Ale už je to viac zamerané na kultúru.
Okrem práce sa venujete aj tretiemu sektoru. Ste spolupracovníkom neziskovej organizácie Človek v ohrození. V čom spočíva jej činnosť?
Človek v ohrození ma veľmi zaujal cez moju spolužiačku z vysokej školy Ivanu Raslavskú, ktorá tam kedysi robila. Pracovali vtedy na zaujímavom projekte – venovali sa globálnemu vzdelávaniu, vytvárali príručku pre stredné školy a potrebovali niekoho, kto by im napísal kapitolu o médiách. Chceli to prepojiť s témami globálneho vzdelávania – ako médiá reflektujú témy, ktoré sa týkajú ľudských práv, environmentalistiky, svetových konfliktov, mieru… To sú témy, ktoré zaujímajú Človeka v ohrození v jeho vzdelávacích aktivitách. Mňa to samozrejme oslovilo. Je to úplne iný pocit, ako keď si pripravujem prednášku pre svojich študentov a viem, že niektorých to možno bude baviť a iných nie. Potrebujem viac premýšľať nad tým, akým spôsobom to budú prijímať stredoškoláci alebo aké potreby a skúsenosti majú učitelia, ktorí s nimi budú pracovať. Tí chcú totiž hovoriť o veciach, ktoré sú naozaj dôležité, ktoré sa nás bytostne dotýkajú, ktoré možno nemusíme vidieť tu a teraz, lebo sa dejú o niekoľko stoviek kilometrov ďalej. Ukrajina to, myslím, veľmi silno zmenila. Dalo mi to nový pocit, že robím niečo dôležité a chcel by som v tom pokračovať. V súčasnosti pracujem na projekte Umenie a kultúra. Známi z tejto organizácie ma pozvali, aby som robil editora učebnice. Je to učebnica pre stredné školy, ktorá vychádza z osnov na predmet Umenie a kultúra, a má výborný zámer – prepojiť estetiku s témami globálneho vzdelávania. Napríklad akým spôsobom sa môžem ja pomocou umenia a kultúry vyjadrovať k občianskej problematike, k ľudským právam, prírode, ochrane životného prostredia? Cieľom tejto príručky je ponúknuť učiteľom materiál, aby mohli učiť niektoré témy z umenia a kultúry zaujímavejšie a obohatiť ich o pridanú hodnotu, o sociálny rozmer. Teraz s kolegom z organizácie Človek v ohrození, Lukášom Zajacom, pripravujem školenie pre učiteľov stredných škôl, ako s týmito textami pracovať so žiakmi. Chceme im projekt predstaviť a ponúknuť im podporu. Je to pre mňa veľmi zaujímavý projekt, ku ktorému mám blízko.
„Teológia je veľmi pozoruhodný odbor, lebo mať nejakú vedu o neviditeľných skutočnostiach je už samo o sebe trochu absurdné.“
Týmto však vaše širokospektrálne zameranie nekončí; zaujal nás fakt, že ste členom Cirkvi bratskej v Bratislave. Neuvažovali ste o štúdiu teológie?
Občas mi to napadlo, ale vôbec nie v tom kontexte, že by som sa chcel stať duchovným. Som protestant. Čo sa týka teológie, je to veľmi pozoruhodný odbor, lebo mať nejakú vedu o neviditeľných skutočnostiach je už samo o sebe trochu absurdné. Teológia ale môže byť zaujímavá v tom, že skúma spiritualitu a náboženstvo. Kladie si otázky účelu a zmyslu existencie. Mňa by z teológie konkrétne zaujímala možno pre niekoho nudná vec, biblická hermeneutika, teda výklad biblických textov. Akým spôsobom tie biblické texty vznikali? Akým spôsobom človek pred storočiami vyjadroval svoju duchovnú skúsenosť? Táto téma zostáva so mnou a vracia sa ku mne v takých návaloch. Niekedy cítim, že ma to zaujíma viac, niekedy moju pozornosť zachytia iné veci. Z teológie mi je najbližšia evolučná teológia, napríklad John F. Haught alebo BioLogos Francisa Collinsa. Je to iniciatíva, ktorá hľadá syntézu spirituality a evolučnej teórie. Náboženstvo je akoby taký cirkus (smiech). Vidíte tam veci, ktoré sú komické, keď nerozumiete kontextu a veci, ktoré sa stanú komické, keď začnete rozumieť kontextu. Môžete vidieť, aké je úžasné, čo ľudia robia, keď majú nejakú vnútornú duchovnú motiváciu. Zároveň si však uvedomujete, že to nie je naozaj „vidieť“, pretože drobné dobré skutky, ktoré človek urobí, alebo posilnenie zmysluplnosti jeho existencie – to nie sú merateľné veci. Ale náboženské zlo je veľmi silno viditeľné. Týka sa to najmä potláčania ľudských práv v mene duchovných hodnôt. Náboženstvo má v sebe vždy niečo rozporuplné, ambivalentné, je tam napätie. A mňa veľmi zaujíma, čo z toho je autentické. Konkrétne aj toto naše spoločenstvo Cirkvi bratskej je charakteristické tým, že nás spája „viera, ktorá si kladie otázky“. Veľmi teda rozlišujem medzi vierou, cirkvou, náboženstvom a spiritualitou. Cirkev vnímam možno podobne ako univerzitu – keď chceme, aby sa medzigeneračne odovzdávalo nejaké posolstvo a myšlienky, potrebujeme na to spoločenskú inštitúciu. Som veľmi kritický k náboženstvu, ak získava podobu akejsi nepružnej ideológie. Deje sa to vtedy, keď sa duchovné idey používajú na to, aby som chránil to, čo je pre mňa dôležité, ale robím to spôsobom, ktorý zraňuje druhých ľudí. Z môjho pohľadu je dôležitejšia spiritualita. Chápem ju ako kontakt s vlastným stredom. Spiritualita znamená odvahu čeliť realite a je to tiež schopnosť vnímať, cítiť zmysluplnosť vlastnej existencie. A toto mnohí ľudia majú bez ohľadu na to, či sú ateisti, či ich priťahuje budhizmus alebo východná spiritualita, či sú sekulárni humanisti alebo kresťania. Takže otázka formálneho náboženského presvedčenia ma vlastne vôbec nezaujíma (smiech). Zaujíma ma spiritualita, kontakt človeka s vnútrajškom, s niečím duchovným, čo presahuje horizont našej každodennosti. Som za kritickú vieru, ktorá nestráca pohľad na človeka v jeho situácii. Niekedy veriaci tak vyzdvihujú Boha, až to smeruje proti iným ľuďom. Keď som veriaci, prijímam to, že je tu nejaké svedectvo o Bohu, Biblia, slovo Božie. Je to však veľmi rozporuplný text. Najmä keď sa pozrieme na to, v akých rôznych historických dobách jednotlivé knihy Biblie vznikali a aké rôzne, aj hrozné obrazy Boha, prinášajú. Ale ako veriaci rovnako prijímam, že je tu človek, ktorý je z teologického hľadiska obrazom Boha. A preto, keď používam slovo Božie proti obrazu Boha v človeku, robím niečo duchovne nepoctivé. Môžeme to vidieť v rôznych formách náboženského fundamentalizmu, ktoré posudzujú človeka z hľadiska ideologických predstáv. Ak som fundamentalista, súdim druhého, či spĺňa alebo nespĺňa moju predstavu o tom, čo je správne a čo nesprávne. A to je samozrejme hlúposť.
Nachádzate nejaké prepojenie medzi pôsobením v médiách a duchovnom?
To je otázka aj k funkciám médií, k tomu, čo si od nich sľubujeme. Keď si mám predstaviť médiá v tej najhoršej podobe, veľmi často sa mi vynoria dva obrázky: tie najprimitívnejšie relácie typu reality show, ktoré zneužívajú účinkujúcich. Tí ľudia si nie sú vedomí ani svojej vlastnej dôstojnosti. Druhým typom relácií, ktoré mi napadnú, sú práve náboženské relácie, rôzne náboženské programy v televízii. Na to sa nedá pozerať, pretože to nemá dušu, je to úplne vyprázdnená forma. To prepojenie môže nachádzať človek, ktorý pracuje v médiách skôr v iných otázkach: „Robíš to, čo má zmysel? Komunikuješ informácie, vyvolávaš emócie, ktoré ľuďom v živote pomáhajú, niečo im prinášajú? Je tam nejaká pridaná hodnota?“ Viem si predstaviť novinára, ktorý robí investigatívnu publicistiku alebo žurnalistiku. Tento novinár je duchovný, pretože posilňuje hodnoty, ktoré sú dôležité pre spoločnosť. Ani zábava vôbec nemusí mať charakter, ktorý smeruje proti duchovnu, pretože to je veľmi povrchný pohľad – že médiá sú komerčné, že je to iba o zábave. Ale duchovnosť je celistvosť. A my sme predsa ľudské bytosti, ktoré zábavu potrebujú. Inteligentná zábava môže splniť to, že si oddýchnem a zabudnem na nejaké svoje problémy. Čiže ja by som sa nebavil o tom, či v médiách niečo duchovné je alebo nie je, lebo médiá majú aj veľmi silnú svedeckú funkciu. Skôr by ma zaujímalo, kedy sa médiá spreneverujú duchovnosti. Inými slovami, kedy médiá smerujú proti spoločenským hodnotám. Keď je novinár zaplatený, keď klame, nezistí si dostatočné informácie, niekoho odsúdi a neuvažuje o následkoch – toto sú veci, kedy môžeme uvažovať o tom, že médiá sa dostávajú do rozporu s niečím duchovným. Vtedy krivo svedčia o realite.
„Pred večerom mi zostáva možno polhodinka, hodinka voľného času, tak radšej spracujem nejaký zážitok do formy krátkeho príbehu.“
Venujete sa mnohým činnostiam. Máte aj nejaké iné záľuby vo voľnom čase?
Zdá sa, že je toho dosť, ale často sú to len také sezónne záležitosti. Napríklad časopisom sa venujem raz za pár mesiacov, urobím nejaké interview, potom tomu venujem pár hodín a v zásade plynulo preplávam k nejakým ďalším činnostiam. Mám rád šport. Keď som mal dvadsaťjeden rokov, začal som chodiť do fitka – to mi vydržalo asi dvanásť rokov aj s občasnými prestávka
mi. Potom ma to prestalo baviť. Začal som sa viac zaujímať o cvičenie s vlastným telom. Doteraz je to niečo, čomu sa venujem – veľmi ma baví strečing, pilates, všetky druhy športov a relaxačných aktivít, ktoré majú v sebe mind-body element. Čo sa týka ďalších záľub, rád píšem krátke príbehy, pozorovania. Mám na to dokument, nazval som ho Mikropríbehy. Kedysi som chcel napísať poviedku, ale vzhľadom na to, ako som v práci učiteľa a lektora vyťažený mám, samozrejme, toho času menej. Pred večerom mi zostáva možno polhodinka, hodinka voľného času, tak radšej spracujem nejaký zážitok do formy krátkeho príbehu. Na jeden odstavec. Paradoxne si to potom lepšie pamätám a zároveň je to aj dobré cvičenie v štylistike, aj v pozorovaní ľudí a reality. Ale moja srdcová záležitosť a to, čo milujem najviac zo všetkého, je kreslenie a maľovanie. Venujem sa tomu približne rok a pol, absolvoval som aj niekoľko kurzov. Veľmi často kreslím doma, ale keď nie je čas urobiť nejaký obrázok, je to ozaj iba rýchla práca s ceruzkou alebo s uhlíkom. Keď mám času viac, maľujem s olejovými farbami alebo s pastelom. Mám celú databázu námetov, ktoré si vytváram, ale nestíham realizovať. Tak si aspoň píšem námety na obrázky. Niekedy sa učím techniku, inokedy hľadám a skúšam, čo rôzne materiály robia, ako sa správajú. Pri tomto dokážem maximálne vypnúť. Zrazu je to len o vnímaní, o geometrii, o farbách a tvaroch, o tom, ako spolu komunikujú. Keď niekedy držím v ruke ceruzku a sedím v kaviarni, pozerám po ľuďoch a robím nejaké rýchle skice, relaxujem. Minule som na konferencii kreslil kolegov, tak to bolo tiež celkom dobré odreagovanie (smiech). Toto je niečo, pri čom sa cítim naozaj šťastný.
Alexander Plencner je absolventom FMK UCM v Trnave aj FiF UK v Bratislave. Pracoval ako editor v časopise Mediální studia, v súčasnosti European Journal of Media, Art and Photography. Okrem práce v školstve je aj členom neziskovej organizácie Človek v ohrození, kde je autorom učebných textov a spoluorganizátorom školení. Spolupodieľa sa na projekte Umenie a kultúra. Pracuje aj ako externý lektor pre spoločnosť FBE. Je pedagógom FMK UCM v Trnave, kde vyučuje predmety teória masmédií, kultové audiovizuálne diela a masová kultúra.
Čo o ňom neviete?
- Som amatérsky astronóm. S kamarátmi chodíme občas pozorovať nočnú oblohu.
- Som neúspešný spisovateľ. Prvú knihu som napísal, keď som mal desať rokov. Na vysokej som napísal zbierku básní Slnečná noc, no nevydal som ju. Dlhšie si píšem denník. Nemám odvahu ho čítať.
- Som neúspešný hudobník. Rok som hral na klavír a keby som mal viac času, tak mi to nejde až doteraz.
- Mám rád rafinované chute – wasabi, chilli, olivy, morské príšerky.
- Nemám rád, keď stretnem suseda a musím s ním stráviť pár spoločenských sekúnd vo výťahu.
