Karlove Vary sú nádherné historické mesto
Karlove Vary sú nádherné historické mesto.

Prvý ročník festivalu sa uskutočnil v roku 1946 v Mariánskych Láznich. Do Karlových Varov sa presunul až o rok neskôr. Od konca socializmu na čele festivalu stojí jeho súčasný prezident Jiří Bartoška. V spolupráci s českou publicistkou Evou Zaoralovou, výkonným riaditeľom Kryštofom Muchom a mnohopočetným organizačným tímom každoročne zvyšuje už beztak vysoko nastavenú latku kvality a prestíže. MFF KV, ktorého dejiskom je hotel Thermal, je miestom neopakovateľnej atmosféry a bezprostredných stretnutí milovníkov filmového umenia. Laickej i odbornej verejnosti už 50 rokov  prináša viac ako 200 filmových premiér z celého sveta. Hlavným cieľom festivalu je podpora filmového umenia, medzinárodná výmena a propagácia. Cenou Krištáľový glóbus festival každoročne, za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii vyznamenáva tie najvýznamnejšie osobnosti svetového filmu. Hercom a tvorcom tak vyjadruje uznanie za ich inšpiratívnu prácu v oblasti filmovej tvorby. Ten si tento rok odniesol Richard Gere. Čakanie však stálo zato a podľa organizátorov bol herec jedným z najvďačnejších a najľudskejších hostí vôbec. Toto tvrdenie len podporil svojím prístupom k médiám, nadšeným fanúšikom či na otváracej ceremónii. Po odovzdaní ceny Gere kľakol na kolená a poklonou vzdal hold prezidentovi podujatia Jiřímu Bartoškovi. Program festivalu je veľmi bohatý a rozmanitý. Preto niektoré eventy nie sú sústredené priamo v hoteli Thermal, ale po celom meste, ktoré v tomto období dýcha jedinečnou atmosférou. Najväčšie verejne prístupné premietania sa konajú  v mestskom letnom kine, večierky v okolitých hoteloch, športové akcie na futbalovom

„Víta vás spoločnosť Student Agency. Dúfame, že vaša cesta bude príjemná, káva nie je a wifi nejde. ”

štadióne, koncerty zasa v areáli hotela či na námestí. Novinári na festival prichádzajú spravidla deň vopred. Nováčikovia tak majú čas na aklimatizovanie sa a spoznávanie prostredia, v ktorom sa budú nasledujúcich desať dní pohybovať.

Kde bolo, tam bolo…

Prvého júla o 05:50 trnavského času sa 11 madžentových zišlo na autobusovej stanici. S ešte zalepenými očami plných očakávania sme nastúpili do autobusu a vydali sa na 10-dňové dobrodružstvo. Plán cesty: Trnava – Bratislava – Praha – Karlovy Vary – pivo o štrnástej. Ibaže by… Už po príchode do hlavného mesta sme začali tušiť, že nie všetko bude také jednoduché. Autobus do Prahy hlásil viac ako hodinové meškanie. S poslednými eurami v peňaženkách sme stáli pred Sofiinou voľbou. Káva, toalety alebo jedlo? No nič. Paťka má v taške rezne, káva bude v autobuse, ide sa na vécko.  Keď náš žltý odvoz konečne dorazil, úsmevy na tvárach nám opäť zamrzli. Pozitívne naladený autuško (ako sme nazvali autobusového stewarda) nám oznámil, že zrejme nestíhame prestup z Prahy do Varov. Nevadí, on to vyrieši a rezervuje nám miesto v inom autobuse. A potom to prišlo. Dobrý deň. Víta vás spoločnosť Student Agency. Dúfame, že vaša cesta bude príjemná, káva nie je a wifi nejde. Super! To sme ešte nevedeli, že to najhoršie nás len čaká. Na neznámom mieste, pár kilometrov za Brnom sa autobusové brzdy rozhodli, že je čas na dovolenku. Niet sa čo čudovať, vonku bolo približne 142 stupňov Celzia. Vďaka nim sme skončili na pustatine uprostred ničoho. Dve hodiny sme sedeli v horúčavách, striedavo pred pumpou na zemi alebo medzi poslednými voľnými stromami. Z jedenástich madžentových sa stalo jedenásť zmadžganých a spečených. K obrázku dokonalej grilovačky nám tak chýbali už len bratia Nedvědovci. Do Prahy sme dorazili o 14:50 +/- 10 minút, počas ktorých sme sa pokúšali odlepiť od kožených sedadiel autobusu bez klimatizácie a otvorených okien. Na stanici sme si posedeli ďalšiu hodinku v príjemných 450 stupňoch a o 18:00 sme už v Karlových Varoch konečne a doslova vypadli z autobusu.

Viva la KEMPinsky!

Ďalšia zástavka – náš hotel! Ibaže by… Namiesto KEMPinskeho sme sa zrazu ocitli v KEMPe. Kempe Březová. V takom, aké poznáte ešte zo starých českých filmov alebo fotiek svojich rodičov. A ich rodičov. Hotely v Karlových Varoch sú totiž počas festivalu plne vybookované a my sme mali to nešťastie, že sme si ubytovanie rezervovali neskoro. A tak na nás miesto hotela čakali dlhé drevené budovy s desiatimi izbami, spoločnými sprchami a toaletami. Sprchami, kde sme pochopili, prečo sa vlasy vyberajú z odtoku. A toaletami, kde sme pochopili, o koľko viac papiera spotrebujú ženy, a tak sme ho pod rúškom noci tajne požičiavali z tých pánskych. Našimi novými spolubývajúcimi sa stali mole, nočné motýle obrovské lúčne koníky a zas mole. To všetko nám s obľubou hopkalo po vankúšoch. Po prvom dni teda už nikoho nezaskočilo, keď zo susednej izby počul výkrik typu: ,,Zomri, sviňa!“ a našiel jednu z madžient stáť v bojovej póze s akýmkoľvek ťažkým predmetom v ruke. Keď sme sa po príchode vyplakali do telefónu všetkým mamičkám, oteckom, frajerom, frajerkám a kamarátom, prišiel čas na obhliadku mesta a budúceho pracovného prostredia. Kým sme sa po náročnom precestovanom a spotenom dni dostali do spŕch a postelí, bola polnoc. Zrazu nám bolo úplne jedno, kde budeme spať. To by nám však o štvrť na jednu nemohli začať hromadne vyzváňať telefóny! ,,Richard Gere je na večeri v hoteli Embassy! Oblečte sa a rýchlo nech ste tu!“, diktoval povely do telefónu pán doktor Tinka, ktorý dozeral na náš pobyt vo Varoch. A tak sme v priebehu pätnástich minút vybrejnstormovali otázky, preložili ich do angličtiny a vysušili čerstvo osprchovanú madžentu Simu, ktorá mala rozhovor viesť. Keďže náš kemp bol od centra pomerne ďaleko, dostali sme k dispozícii auto pána Tinku. Problémom bolo nájsť šoféra, ktorý mal pri sebe papiere, nebál sa cudzieho prostredia alebo nemal v sebe jedno, dvetrištyri pivá. Osláviť koniec úmornej cesty predsa treba. Tím v zložení kameramana, fotografov a redaktorky sa nakoniec

„Namiesto KEMPinskeho sme sa zrazu ocitli v KEMPe. Kempe Březová.”

podarilo úspešne vyskladať a naložiť do taxíka. My ostatní sme s nažhavenými notebookmi, v atmosfére hustejšej ako babičkina krupica čakali, ako to celé dopadne. Získať rozhovor sa nám v konečnom dôsledku síce nepodarilo, ale do rána (takmer) bieleho sme i tak boli nútení vypisovať články o tom, čo Gere večeral, kde Gere večeral a s kým vlastne večeral to, čo večeral. Táto naoko polozbytočná misia udala tempo zvyšku  nášho pobytu. 

SONY DSC
Naše ubytovanie. Spočiatku nočná mora sa napokon stala najmilšou spomienkou.

Press náš každodenný

Presscentrum sa vďaka počítačom a internetovému pripojeniu, ktoré nám v kempe chýbalo, stalo naším druhým domov. Prvé dni prebiehali v takmer rovnakom štýle. Raňajky, press, tlačovka, press, tlačovka, press, obed v plastovom tanieriku, káva v plastovom poháriku, press, tlačovka, press, press, stres, press a opäť stres. Pokiaľ nám popri tom všetkom zostal voľný čas, tak aj nejaký ten film. Neskôr sme sa naučili rozdeliť si prácu efektívnejšie, a tak sme sa boli schopní získať viac materiálu a zúčastniť sa väčšiny zaujímavých eventov všetkého druhu. Presscentrum festivalu sídli priamo v jednom  z hotelových krídel, kde sa rovnako nachádzajú aj premietacie sály či miestnosť pre tlačové konferencie. Press je jednou z mála miestností, kde sa nedostane aj verejnosť. Tomuto účelu slúžia páni v čiernom s oranžovými viazankami, ktorí pozorne kontrolujú akreditačné kartičky. Ak by ste si mysleli, že na takejto udalosti je o novinárov postarané nejak špeciálne, ste na omyle. Žiadny automat na vodu, napriek 40-stupňovým horúčavám. Žiadny automat na kávu, žiadne jedlo. Presscentrum  tvorí pár dlhých stolov so stoličkami a niekoľkými desiatkami notebookov. Treba podotknúť, že predvolenými jazykmi na počítačoch sú čeština, angličtina a nemčina. A tak sa vety: ,,Pošlite mi niekto ô!“ a „Aká je klávesová skratka pre spodné úvodzovky?“ sa stali našou každodennou rutinou.

Nie je novinár ako novinár

Jednou z ďalších výhod akreditačnej karty bola možnosť zdarma vzhliadnuť predpremiéry filmov, ktoré sa do kín oficiálne dostávajú až dlhý čas po festivale. Samozrejmosťou sú tlačové konferencie a pokiaľ vám to čas a energia dovolia, máte prístup na súkromné večierky,  kde sa doslova môžete dotknúť hviezd. Nie je však akreditačka ako akreditačka. Festival rozlišuje bežných novinárov, festivalových novinárov a generálnych partnerov. Hneď na úvod sme sa teda dozvedeli, že nebudeme mať prístup na záverečný ceremoniál či nedostaneme šancu na rozhovor s hlavnými ťahúňmi udalosti. My sme sa však nevzdali. Ako už bolo spomenuté, hotel Thermal má pre tlačové konferencie špeciálne vytvorenú miestnosť. V prípade, že sa na tlačovke zúčastňujú aj zahraničné médiá či spíkri, hneď pri príchode dostane novinár možnosť vypožičať si zariadenie, z ktorého počuje tlmočníka aktuálne prekladajúceho všetky otázky aj odpovede. Dostať sa na tlačovku s hviezdami

„Ledva sme si našli priestor meter krát meter, aby sme si pozreli veľkolepý ohňostroj. Aby sme nakoniec zistili, že ho odpaľujú na opačnej strane hotela.”

svetového formátu však nie je žiadna sranda. Počet novinárov v miestnosti je limitovaný. Nie je preto ničím zvláštnym, že médiá idú aj na tlačovú konferenciu, ktorá predchádza tej dôležitej, len aby si chytili miesta. Samozrejmosťou je aj čakanie pred sálou už hodinu vopred. Tlačovka s Richardom Gereom patrila medzi naše najúspešnejšie. Nielenže sa nám na ňu podarilo dostať väčšinu tímu, naša madženta Miška dokonca dostala priestor na otázku medzi takými médiami ako BBC či najväčšie české a slovenské televízie. Platonická láska našich mám bola úžasne príjemná, ľudská, ochotne odpovedala na všetky otázky novinárov a rozdávala všade naokolo dobrú náladu. Niet sa preto čo čudovať, že keď sme nasledujúce ráno zašli na predpremiéru Richardovho nového filmu Franny, premietaného špeciálne pre press, väčšina madžient ženského pohlavia sa blažene usmievala, aj keď si práve odrezával prst. Za zmienku určite stojí aj konferencia s hviezdou filmu 50 shades of Grey Jamiem Dornanom. Narozdiel od Gerea, ktorý sa do tlačového centra doslova predral cez dav fanúšikov, s ktorými sa ochotne fotil, pán Grey to vzal z úplne opačného konca. Obkolesený tristo gorilami prišiel zadným vchodom bez akéhokoľvek náznaku úsmevu a zásadne odpovedal len na otázky týkajúce sa predstavovaného filmu Anthropoid. Prevažne ženskému davu, ktorý vonku čakal na svoju dominantnú hviezdu, teda zostali len oči pre plač. Keď Dornan v rovnakej tajnosti odišiel, bezcitne zlomené srdcia a vysrdiečkované denníčky sa dali doslova zbierať na chodníku vedúcom k neopätovanej láske.

„Toto pošlem Julii,“ jasal Richard Gere nad množstvom divákov, ktorí prišli do Letného kina na kultový film Pretty Woman.
„Toto pošlem Julii,“ jasal Richard Gere nad množstvom divákov, ktorí prišli do Letného kina na kultový film Pretty Woman.

Keď žúrujeme MY

Samostatnou kapitolou festivalu boli honosné večierky a párty určené pre celebritných hostí, novinárov, ale aj širokú verejnosť. Ešte pred príchodom na festival dostalo jedenásť madžentových pozvánku na V.I.P. párty po otváracom ceremoniále. Ako sme neskôr pochopili, skratka VIP znamenala ,,verejné informačné podujatie“ alebo ,,vyhoďte ich prvých“.  

„Naučili sme sa chopiť každej príležitosti, ktorá sa nám ponúkla a nespoliehať sa na nikoho iného. Len na seba.”

Po príchode do exteriéru hotela sme totiž zistili, že párty bola tak verejná, že verejnejšia už ani byť nemohla. Stovky sandálkových turistov sa tlačili hlava na hlave a čakali na koncert kapely Lucie. Ledva sme si našli priestor meter krát meter, aby sme si v tureckých sedoch na trávičke posedeli v našich ťažko nastajlovaných outfitoch a pozreli si veľkolepý ohňostroj. Aby sme nakoniec zistili, že ho odpaľujú na opačnej strane hotela. Za zmienku určite stojí aj Media party, ktorá bola tento krát naozaj len pre akreditovaných novinárov. Švédske stoly sa prehýbali pod doslova tonami rôznych dobrôt, dezertov, grilovaného mäsa, zeleniny či cestovín a iných šmakov. Už asi tušíte, že medzi iné šmaky patril aj nejaký ten alkohol, medzi ktorým sa nachádzali aj tie najkvalitnejšie vína, aké ste kedy ochutnali.  Tento fakt potvrdila aj absencia bolehlavu počas nasledujúceho dňa. Postávajúc s pohárikom v rukách s formou na úrovni veľvyslancov OSN sme viedli zdvorilostné konverzácie, úspešne nadväzovali potrebné kontakty a konečne raz poriadne naplnili brušká. Heslo dňa: Podaj ešte tú štrúdľu, však je to zadarmo! Večierky boli stálicou na dennom programe a vďaka vybudovaným kontaktom sme mali možnosť dostať sa aj tam, kde akreditácia nestačila. VIP režisérska párty? Prečo nie! Záverečná párty plná celebrít? Žiadny problém!

Novinárska nekolegialita

Napriek (alebo práve vďaka) tomu, že sme pracovali s obrovským nasadením a na festival sa dostali ako jediní študenti žurnalistiky, boli sme už od začiatku považovaní za outsiderov. Žiadny z našich ,,starších kolegov“ nám nepomohol. Práve naopak. Výsmechy, ktoré nám poskytovali miesto pomoci napríklad pri hľadaní hotela, zháňaní taxíka či výmene objektívov sa stali každodennou rutinou.  Náš tím jedenástich madžentových tvorili len dvaja kameramani, ktorí sa od rána do večera nezastavili a naše videá strihali aj po nociach. Keď k nám prišli kolegovia z STV s otázkou, či by sme im na nich nemohli dať kontakt, aby vyriešili ich technické problémy, slušne sme im navrhli, že ak chvíľočku počkajú, môžu sa dohodnúť osobne. Nepočkali. Na druhý deň už však mali dostatok času, aby si na našom blogu vyliali srdce ohľadom našej neochoty rozdávať čísla priateľov cudzím ľuďom.  A to ani nehovorím o reakcii novinárov, keď započuli, že dúfame v interview s legendárnou Ivou Janžurovou, riaditeľom festivalu Kryštofom Muchom či s jeho samotným prezidentom Jiřím Bartoškom.

,,No to si robia srandu!“

,,Študentíci majú nejaké vysoké nároky, nezdá sa im?“

,,Tak to je moc! Ako môžu mať nejakí študenti prístup tam, kam aj my?!”

,,Nie je šanca! Nemáte príliš veľké ciele ?“ smiala sa pri žiadosti o interview jedna z organizátorov, ktorá mala tieto stretnutia pod palcom.

A viete čo? Mali sme. Ale ten, kto sa aspoň nepokúsi, nič nedosiahne.

Prezident festivalu Jiří Bartoška - „Ďakujem študentom z Trnavy, že sem prišli, pretože oni robia tú atmosféru festivalu."
Prezident festivalu Jiří Bartoška – „Ďakujem študentom z Trnavy, že sem prišli, pretože oni robia tú atmosféru festivalu.”

Cez prekážky ku hviezdam

Odhliadnuc od iných triumfov, ako sú úspešná účasť na každej dôležitej tlačovke či získanie dôležitých a zaujímavých kontaktov, sa v konečnom dôsledku môžeme popýšiť aj niečím, čo nedokázali ani niektoré z najväčších českých a slovenských médií. Rozhovorom s pani Janžurovou, ktorá kvôli nám dokonca presunula schôdzku s inými novinármi. Svoj čas a interview nám taktiež venoval aj Kryštof Mucha. A hádajte čo. Dostali sme sa aj k pánovi Bartoškovi, ktorý sa novinárom vyhýbal. V kuloároch festivalu sa šepkalo, že príčinou jeho neprístupnosti je nedávne zotavenie sa z rakoviny a nechuť odpovedať na neustále otázky týkajúce sa jeho zdravotného stavu . S nami sa ochotne vyfotil, pozhováral a dokonca on sám nám na záver poďakoval, že sme sa stali súčasťou festivalu a svojou prítomnosťou vytvorili jedinečnú atmosféru. Pred naše kamery a diktafóny sa postavili také osobnosti ako Bolek Polívka, Zuzana Kronerová, Eliška Balzerová, snowboarďák Vojta Kotek či Jakub Prachař. A s tou najväčšou ochotou. Možno sa pýtate, ako sme dokázali to, čo sa nepodarilo ani niektorým profesionálom. Napriek prvotným pokusom vyrovnať sa ,,veľkým rybám“, byť rovnako neodbytní, bezohľadní či zabúdať na morálku ,,v mene vyššieho dobra“ sa nám

„Želám vám, aby ste boli takými novinármi, s ktorými sa ľudia budú radi rozprávať, nie pred nimi utekať.”

podarilo vytriezvieť a spomenúť si, že naša najsilnejšia zbraň sa skrýva niekde úplne inde. Sme študenti a predsa nemáme najmenší dôvod sa za to hanbiť! Nemáme dôvod hrať sa na niečo, čo nie sme! Zachovali sme si úctu, vďačnosť, skromnosť, pokoru a rešpekt, na ktoré mnohí zo žurnalistov už rokmi v praxi zabudli. Sme mladí a máme chuť a energiu pracovať na sebe. Naučili sme sa chopiť každej príležitosti, ktorá sa nám ponúkla a nespoliehať sa na nikoho iného. Len na seba. Áno, možno sme zo začiatku zabúdali, kto sme a nechali sa omámiť závanom a pozlátkom diania v reálnom mediálnom svete. No toto všetko malo vplyv na to, aby sme sa ocitli tam, kde sme sa dostali. A aj vďaka tomu sme si uvedomili, akými ľuďmi a žurnalistami chceme byť. Ako v našom rozhovore povedala Iva Janžurová: „Želám vám, aby ste boli takými novinármi, s ktorými sa ľudia budú radi rozprávať, nie pred nimi utekať.”

Koniec dobrý, všetko dobré

Na záver by sme chceli poďakovať našej fakulte a pedagógovi PhDr. Jozefovi Tinkovi, PhD. Práve vďaka nim sme mali možnosť získať túto neoceniteľnú skúsenosť a nespočetné množstvo zážitkov. Vďaka nim sa nám podarilo ukázať, že študenti nemusia len presedieť celé semestre na veľakrát nezmyselných prednáškach, ktoré radšej prespia. Prax by mala byť neoddeliteľnou súčasťou každého štúdia. Dovolíme si tvrdiť (a myslíme, že hovoríme aj za svojich spolužiakov),  že hodiť nás do vody reálneho sveta bolo to najlepšie, čo pre nás mohli urobiť. Veríme, že táto príležitosť každého z nás niekam  posunula a mala podstatný vplyv na náš osobnostný i kariérny rast. Zostáva už len dúfať, že všetci túto skúsenosť využijeme čo najlepšie a možno náš príbeh dopomôže k tomu, aby bola podobná možnosť praxe dopriata čo najväčšiemu množstvu študentov.

Nežnejšia časť našej výpravy.
Nežnejšia časť našej výpravy.
Počas rozhovoru s Jiřím Bartoškom.
Počas rozhovoru s Jiřím Bartoškom.
Pokojné kúpeľné mesto raz ročne ožije práve vďaka MFF.
Pokojné kúpeľné mesto raz ročne ožije práve vďaka MFF.
Na festival sme išli plne vybavení, napríklad aj osobnými vizitkami.
Na festival sme išli plne vybavení, napríklad aj osobnými vizitkami.
Laureátka Ceny za mimoriadny prínos českej kinematografii Iva Janžurová.
Laureátka Ceny za mimoriadny prínos českej kinematografii Iva Janžurová.
Karlove Vary z výšky.
Karlove Vary z výšky.
Chalani počas natáčania svojho seriálu o filmových premiérach z MFF KV.
Chalani počas natáčania svojho seriálu o filmových premiérach z MFF KV.
Hlavnou hviezdou tohtoročného festivalu bol herec Richard Gere.
Hlavnou hviezdou tohtoročného festivalu bol herec Richard Gere.
Bez akreditačných preukazov ani na krok!
Bez akreditačných preukazov ani na krok!

Autor: Dominika Jurigová, Simona Mičová

Foto: Tím FMK, Film Servis Festival Karlovy Vary