Pohybujem sa v komunitách, no vždy som ich brala ako prirodzenú súčasť môjho života. Na Zine fest ma hnala vlastná zvedavosť, ako vyzerajú komunitné médiá v praxi.

Hneď pri vstupe na Trnavské nádvorie som sa stratila a očami hľadala niekoho, kto by mi vedel poradiť, kam mám ísť. Okolo mňa stáli ľudia v elegantnom až casual oblečení, ale bolo mi jasné, že ja a oni nemierime na tú istú akciu.

Z jednej časti nádvoria vybehol muž v zelenej šiltovke, žltom tričku s piercingom na tvári a tetovaniami na rukách. Mieril k rebríku a ja hneď za ním. Našla som človeka, ktorý mi poradí. Po navigačných inštrukciách milo dodal „Vitaj u nás,” a môj stres z neznáma mierne opadol. Bolo mi jasné, že tiež patrí na Zine fest zameraný na komunitné médiá.

V Kubíku nápadov organizujú festival už štvrtý rok. Na Slovensku je tento typ podujatí stále menej obvyklý ako v zahraničí. Komunitné médiá pritom vznikajú ako reakcia na potrebu miestnych komunít mať vlastný hlas a priestor na vyjadrenie tém, ktoré sú pre nich dôležité. Tieto médiá podporujú zapojenie jednotlivcov, posilňujú lokálnu identitu a slúžia ako alternatíva ku komerčným mediálnym naratívom. Niektoré si vytvárajú malé nezávislé tlačoviny ziny, ktoré spájajú ľudí s podobnými hodnotami a záujmami.

Čo je to zine?

Ziny sú nekomerčné nízkonákladové a ručne produkované časopisy určené pre špecifické komunity ľudí. Ich názov vznikol od spojenia slov fanúšik a magazín (fanzine, neskôr zine). Väčšinou sú ručne produkované, rôzne šité, lepené alebo vôbec neviazané. Neexistujú žiadne pravidlá na to, ako ziny majú vyzerať. Tento druh tlačovín sa spájal s kontrakultúrou, subkultúrami, najmä punkovým a DIY hnutím, keďže spájal ľudí s rovnakými hodnotami a šíril sociálne a politické myšlienky.

Ľudia, ktorí ziny tvoria, sú viac motivovaný myšlienkou sebavyjadrenie než víziou finančného zisku. Obsahovo sa zameriavajú na rôzne témy od hudby, umenie, politiku až po humor. Nemajú jasnú štruktúru a nedajú sa celkom jednoducho vymedziť. Sú to jedinečné koláže umenia, slov, príbehov aj pocitov.

Na akcii nie je tolerovaná homofóbia, transfóbia, xenofóbia, rasizmus, fašizmus, sexizmus a akékoľvek iné formy útlaku. Zdroj: atteliér/ Simona Lukáčová

Účastníci festivalu prišli aj zo zahraničia

Vonku pred vchodom sedeli mladí ľudia, ale aj rodina, ktorá si užívala jarné počasie s kávou v ruke. Pri vstupe som narazila na niekoľko párov topánok a už som sa chcela vyzuť, než mi došlo, že sú tu odložené ľuďmi, pre ktorých je toto miesto ako druhý domov.

Celá akcia sa odohráva v na dvoch malých poschodiach. Na prízemí, ktoré slúži ako chodba, dočasne priniesli sieťotlačový stroj, kde pražský hostia tlačia grafiky na tričká a mikiny. Schodmi nahor a po stenách ma okrem ma okrem plagátov vítajú aj dvaja mladí ľudia. Do misky na dobrovoľné vstupné hodím pár drobákov a oni mi za odmenu ponúkajú odznaky s grafikou akcie.

Prvé poschodie patrí veľkej kuchyni a pracovnej miestnosti tlačovému kolektívu Risko, ktorý celú akciu organizoval. Na druhé poschodie vedú červené schody a plagát ukazuje, že sa tam môžete dať potetovať.

Všetko občerstvenie jedlo aj pitie bolo vegánske. Zdroj: atteliér/ Simona Lukáčová

V kuchyni sa voľne pohybovali domáci a pripravovali vegan občerstvenie, ktoré ste si za dobrovoľní príspevok mohli zobrať. V druhej polovici priestoru mali predajcovia vyložené na stoloch svoje ziny, grafiky, fotky aj knihy a iné veci. Účastníci pochádzali nielen z lokálnej scény, ale aj zo zahraničia, napríklad z Prahy, Budapešte, rakúskeho Linzu aj Viedne.

Zastavila som sa pri stole Maďarského vydavateľstva Huricanne press. Za ním sedela sympatická žena Zsófia. Zdvihla poldecák s pohľadom na suseda, aby jej nalial trochu žltého Tatratea. Zaujalo ma tam niekoľko zinov, no najviac jeden o vonkajších klimatizáciách. „Vznikol v spolupráci s kamarátom fotografom. Doplnená je aj o tieto malé autorské, ktoré symbolizujú prúdenie vzduchu,“ vysvetľuje Zsófia s úsmevom na tvári, akoby si znova spomenula na proces tvorby. Všetky ziny tvoria zo srandy, len tak, lebo chcú.

Väčšina zinov sa tlačí risografickou technikou. Zdroj: instagram Huririkan press

Ilustrácia je priestor na sebavyjadrenie

Za ďalším stolom sedí Andrea. Ilustrátorka a lektorka experimentálnej kresby. Stôl má plný plagátov, pohľadníc a malých leporelok, ktoré vytvorila v spolupráci s organizáciou Slovak Eco Quality. Tá sa zameriava na udržateľné vzdelávanie životných kompetencií. Leporelá obsahujú coping mechanizmy navrhnuté psychológmi, ktoré môžete použiť pri rôznych situáciách, keď vám je ťažko.

S touto organizáciou spolupracovala aj na tvorbe neobyčajnej kartovej hry. Je navrhnutá tak, aby ste mohli spoznať samých seba, vedeli hovoriť o pocitoch, ktoré prežívate, a tak zvládli náročné obdobia. Hra obsahuje deväť kategórii podľa toho, ktorú z náročných chvíľ prežívate, 45 textových kariet so stratégiami zvládania a 45 obrazových kariet, ktoré tieto nápady vizuálne oživujú. „Každý si môže vybrať viaceré kartičky, podľa toho čo potrebuje. Tie sa navzájom spájajú a zároveň si pomocou nich hľadáš mechanizmy na zvládnutie danej situácie,“ opisuje hru Andrea.

Jedna z experimentálnych kresieb Andrei Rožkovej v podobe pohľadnice. Zdroj: atteliér/ Simona Lukáčová

Od hry a leporel prejdeme k jej prvému vlastnému zinu, ktorý sa zaoberá myšlienkou, ako by vyzeralo mesto, keby mohlo rozprávať. Na stranách vidím nepravidelné krivé čiary a hneď kladiem otázku, ako kresby vznikajú.

Andrea to nazvala ongoing projektom. „Prechádzam sa po meste, ceruzku mám položenú na papieri a nechávam sa otriasať prostredím. Strany zo skicára, kde si zaznamenávam tieto cesty, potom nafotím a skladám z nich zine,” hovorí. Väzba je spojená otváracími krúžkami, aby doňho postupne mohla dopĺňať viac a viac kresieb.

Okrem toho, že Andrea je ilustrátorka, tetuje a učí experimentálnu kresbu deti a dospelých. Momentálne pracuje s ADHD autistami. „Práca s takýmito deťmi sa nedá vždy úplne naplánovať. Niekedy ma prekvapuje, keď sa niektoré z nich pre danú aktivitu nadchne a je ťažké ho odtrhnúť a naopak, niektoré deti začnú a nevedia pri nej dlho vydržať. Vtedy sa snažím prácu prepojiť s hrou alebo aktivitou ako behanie. Vytvorím im výzvy, ktoré proces dokážu spríjemniť.“

Jednou nohou vo dverách sa ešte pristavím pri slečne s jazvečíkom. Chvíľu sa zhovárame, zatiaľ čo škrabkám Vilmu, ktorá sa tu očividne cíti rovnako príjemne ako ja, potvrdzuje to labkami vystretými do vzduchu. Odchádzam z budovy a v mysli si prehrávam obrazy, rozhovory a dojmy z dňa. Zine fest sa pre mňa stal nielen prienikom do sveta komunitných médií, ale aj vítanou dávkou inšpirácie. Ešte skôr, než dôjdem na stanicu, si do diára zapisujem poznámku: zúčastni sa budúcoročného Zine festu.