Ráno, vajíčka, káva a…. správy. Negativita je dnes najdostupnejšia potravina – lacná, všadeprítomná, každodenná. Konzumujeme ju bez rozmýšľania a potom sa čudujeme, že nám z nej ostáva ťažko.
Čo sa deje v mojom živote? Čo je aktuálne? A čo má v tom množstve informácií skutočnú hodnotu? Ako študentka masmédií by som si tieto otázky mala klásť každý deň. Mali by byť prirodzeným podnetom, prečo si vyhľadať informácie a sledovať dianie okolo seba. Nútiť ma vnímať verejný diskurz, kriticky premýšľať a analyzovať jazyk. Veď presne tak ma to učia v škole. Keď študuješ médiá, musíš mať predsa prehľad o tom, čo sa deje vo svete a ako veci fungujú.
Namiesto toho som si však začala všímať, že sa médiám čoraz častejšie vyhýbam. Nie preto, že by ma nezaujímalo, čo sa deje vo svete, ale preto, že poznám pocit, ktorý vo mne zanechávajú.
Otváram prehliadač. Tri hlavné médiá, ktoré svet okolo mňa považuje za najviac spoľahlivé. Skôr než začnem čítať, vnímam atmosféru. Všade na mňa kričia boldom napísané slová – Amerika, vláda, politika, Fico, nacizmus, Ukrajina, Rusko… Čítam, scrollujem, otváram a zatváram články. Dostávam sa z prvej strany až na piatu. Intenzita sa nemení. Uvedomujem si, že nehľadám konkrétnu informáciu. Hľadám dôvod, prečo zostať. Hľadám niečo, čo vo mne nezanechá ťažobu.
Správy, ktoré prinášajú viac než informáciu
Namiesto inšpirácie prichádza vlna negativity, ktorá ma prevalcuje. Odišla všetka moja trpezlivosť. Každý jeden otvorený web rýchlo, priam agresívne vypínam. Zaplaví ma neskutočný hnev. Mám pokazený celý deň. Neviem sa odtrhnúť od všetkého, čo som práve prečítala. Behá mi to v hlave po ceste domov, pri obede, pri práci. Negativita sa ma priam drží a ja sa neviem na nič sústrediť.
Myšlienka, že sa vo svete jednoducho deje viac zlého než dobrého, a preto médiá iba verne zobrazujú realitu takú, aká je, je logická. Môj hnev však neutíšila. Neposunula ma ďalej a už vôbec mi nepomohla pochopiť, prečo sa po pár minútach čítania cítim vyčerpaná a podráždená. Politika nikdy nebola mojou obľúbenou témou. Nie preto, že by som ju považovala za nedôležitú, ale preto, že som príliš často videla jej dôsledky mimo verejného priestoru.
Slová majú váhu, text má silu a aj laik cíti, ako naň vplýva. Toto nie je len môj subjektívny názor. O vplyve médií na ľudskú psychiku už vzniklo množstvo článkov a výskumov, ktoré ukazujú, že neustály kontakt s negatívnymi správami dokáže výrazne formovať naše emócie aj pohľad na svet. Vedia vyvolať hnev, strach, úzkosť. A keď sa tieto emócie opakujú každý deň, prestávajú byť len reakciou.
Uvedomujem si to ako bývalá verná čitateľka, aj ako študentka zahryznutá do žurnalistiky. Nemám odpoveď ani riešenie na túto problematiku. To nechám na odborníkov. Viem, že realitu nemožno zjemňovať ani ignorovať, no ak budeme každý deň servírovať strach a hnev, nemôžeme očakávať pokoj a porozumenie. Problém nie je len v tom, že sa vo svete deje zlo, ale aj v tom, že sme si zvykli podávať ho ako hlavné jedlo. A ak sa negativita stane naším každodenným chlebom, budeme ju považovať za normu.
