Podľa štatistík každý štvrtý študent na FMK nespraví štátnice. Aspoň takto nám to raz povedal jeden pedagóg. Toto výsostné privilégium „štvrtého“ študenta padlo pred vyše rokom na mňa. Našťastie.
Vchádzam do miestnosti, kde sa koná štátna skúška. Predo mnou sú vyložené malé papieriky, v ktorých sa skrýva tajomstvo mojej budúcnosti na minimálne najbližší rok. Ťahám z prvej kôpky. Otázka č. 29, filmová téma. V hlave sa mi vybaví iba hláška z Dana Dreva: „Tak to si dohral bratku”. To je totiž jediný film, ktorého som znalcom. A tak som dostal Fx.
Mohol som sa z konečného výsledku trápiť. Ja som však bol rád, že to dopadlo takto. Bol to koniec sveta? Nie. Bol to impulz, ktorý som potreboval. Posledný rok môj život stagnoval a nebavila ma ani škola. Zmena bola nevyhnutná. Vedel som, že mi vlak neušiel, iba zmenil smer. A ja v ňom stále sedím. S rozhodnutím pokračovať do zahraničia.
A tak som na necelý rok vymenil študentský život v Trnave za kočovný život robotníka v Nemecku. S najlepším kamarátom sme prvotne zakotvili v Bavorsku pred veľkou fabrikou na výrobu a balenie mäsových výrobkov. Ubytovanie sme dostali na dedine, ktorá bolo autom vzdialená asi polhodinu. Nebol tam obchod, ani šenk.
Dlho sme sa tam však neohriali. Doslova. Pracovali sme totiž pri nízkych teplotách. Napriek tomu som to vnímal pozitívne, pretože som vedel, že človek sa najviac posúva pri prekonaní vlastnej komfortnej zóny. Za sedenie v aule by som to vtedy istotne nevymenil.
Druhý pokus s prácou dopadol oveľa lepšie. Skončili sme v sklade u giganta s nábytkom. Najlepšie na tom však bolo, že sme častejšie pracovali spolu. Núdza o interný humor či rôzne komické zážitky tak vymizla. Počas jednej zo služieb sa nám podarilo vysypať palety s tristokilogramovým nábytkom. Zažili sme aj omylom spustený požiarny alarm a s ním spojenú evakuáciu. Náš hluchonemý kolega, samozrejme, poplach nepočul a pracoval ďalej.
Na pracovisku som mal možnosť stretnúť aj kolegu, ktorý ako malý chlapec utiekol pred vojnou v Somálsku. Človeka, ktorý ako partizán bojoval vo svojej rodnej Sýrii. Alebo Tomáša – jedného z najmilších ľudí, akého som stretol. Poznačeného ťažkým životným príbehom aj pobytom vo väzení. Aj ich osudy mi rozšírili obzory a dali životné skúsenosti, ale hlavne ma utvrdili v tom, že som šťastný človek, a že Nemecko bolo dobré rozhodnutie.
Štátnice som napokon urobil až na tretí, posledný termín. Férovo priznám, že som na prvé dva termíny nebol naučený, keďže niektoré témy som vôbec nevedel, prípadne len okrajovo. Keby si však na rozdiel od teoretickej alebo filmovej témy vytiahnem tému súvisiacu s históriou, žiaden „gap year“ by som nemal.
Do nového študentského kolektívu som sa adaptoval jednoducho. Podobný osud postretol v júni 2024 aj mojich ôsmich spolužiakov z pôvodného ročníka. S niektorými som sa predtým ani raz nerozprával. Teraz sme už vedeli, že nás spája minimálne jedna vec. Veď aj oni to celé prežili a nič hrozné sa im neprihodilo. A tak držíme pri sebe.
Na svete sú totiž oveľa horšie veci, ako neúspešné štátnice, ktoré si viete zopakovať. Tento text je preto dôkazom, že medziročník nie je tragédia. Ale super príležitosť. Keď vám to, budúci bakalári, náhodou v júni nevyjde, skúsite to znova o rok. Pokiaľ to zoberiete ako príležitosť, tak nič nestratíte, iba získate.
Komentár: Neúspešnými štátnicami vám vlak neujde, len zmení trasu
