Za vznikom dabingu stojí celý rad profesionálov, vďaka ktorým si môžeme vychutnať zahraničné filmy alebo seriály v slovenskom jazyku. Dabingový režisér Pavel Gejdoš priblížuje zákulisie tohto druhu umenia, na ktoré sa často zabúda.
Tieto hlasy počúvame denne, no tváre, ktorým patria, často nepoznáme. A nielen tie herecké. V úzadí zostávajú aj režiséri, ktorí vedú tvorbu dabingu a formujú jeho výslednú podobu. Jednu z týchto tvárí sme odhalili s cieľom priblížiť svet dabingu z perspektívy, ktorú bežný divák nepozná.
V rozhovore s Pavlom Gejdošom sa dočítate:
- ako sa režisér filmu dostane k réžii dabingu,
- na čo všetko treba myslieť pri jeho tvorbe,
- koľko času zaberie nadabovať film,
- pre koho je dabing a ako s ním začať.
Pôvodne ste vyštudovali filmovú a televíznu réžiu na VŠMU. Dlho ste pracovali ako filmový, televízny aj rozhlasový režisér. Ako vyzerali vaše začiatky po škole?
Po skončení vysokej školy som nastúpil na svoju „skutočnú univerzitu“ – do Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave na Kolibe. Pracoval som na hranom filme. Ročne sme vyrábali asi desať kinematografických slovenských filmov, okrem toho sme robili aj pre Slovenskú televíziu zhruba dvadsať televíznych filmov ročne. V priebehu desiatich rokov som ako asistent réžie a pomocný režisér spolupracoval na asi tridsiatich celovečerných a televíznych filmoch.
Ako sa z Vás stal dabingový režisér?
V roku 1996 vznikla televízia Markíza, ktorá potrebovala slovenský alebo český dabing pre zahraničné filmy. V tom roku ma oslovili aj zo Slovenského rozhlasu, kde som sa dostal k úžasným témam, ku ktorým by som sa ako filmár dostal veľmi ťažko. Od historických tém, ako Veľká Morava, svetové vojny, francúzska revolúcia až po detské rozprávky, ktorých naozaj nebolo málo.
Dokonca som robil aj na dlhodobom projekte Králikovci. Keď som nastúpil bolo nahratých približne 150 častí a po desiatich rokoch, keď som z rozhlasu odchádzal, sme sa dostali na počet asi 750. Mnohí kolegovia nahliadali na tento seriál trochu cez prsty, no pre mňa to bolo úžasné práve vďaka tomu, že týždeň čo týždeň počulo moju prácu milión poslucháčov. Dabingové herectvo je podľa mňa najťažší druh herectva, pretože vyžaduje zapojenie mnohých zmyslov
Takže bolo pre vás prekvapením, že sa vaša práca nakoniec uberala týmto smerom?
Úplne. Netušil som, že skončím v rozhlase a dabingu. Pán Peter Jezný, ktorý hral aj v mojom debute Sýkorka, ma oslovil na spoluprácu, a tak sa to celé začalo.
Ak si dobre pamätám, tak práve film Sýkorka, ktorý ste režírovali, bol vašim prvým samostatným filmom. Ako si na neho spomínate?
Áno, v roku 1989 som ako tridsiatnik režíroval tento celovečerný hraný film. Mal však pomerne pohnutý osud. Premiéra bola naplánovaná na 20. novembra, ale pár dní predtým vypukla Nežná revolúcia. Premiéra tak ustúpila spoločenskému dianiu. Napriek tomu však tento film zaznamenal úspech na zahraničných festivaloch a kúpilo ho spolu 27 krajín. Odvysielaný bol v Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku… Československá televízia ho de facto neodvysielala. Tento film je však vyslovene o priateľstve česko-slovenského dievčaťa a židovského chlapca v období nástupu fašizmu.
Dostali ste sa aj do situácie, kedy ste zvažovali odchod z umeleckej sféry?
Áno, dostal som sa až na ulicu. Ocitol som sa bez práce, nezamestnaný, a začal som hľadať čokoľvek. Vtedy som už uvažoval, že sa prihlásim do nejakej bezpečnostnej služby, pretože o umelcov, najmä filmárov, vtedy jednoducho nebol záujem. Vyzeralo to, že je koniec. Ale bola to len dočasná ilúzia.
Začalo sa rozbiehať trhové hospodárstvo a slovenské firmy, ktoré prežili alebo sa chceli posunúť ďalej, zrazu potrebovali niekoho, kto im pomôže s propagáciou a reklamou. Objavil som tento novovznikajúci fenomén a hoci sa to často robilo intuitívne, za pochodu a na kolene, bolo to veľmi tvorivé, neprebádané pole. Práve v tom som videl výzvu.
Postupom času však tento priestor ovládli zahraničné firmy, ktoré pohltili menších tvorcov, ako som bol ja. A keď som sa v roku 1996 opäť ocitol bez istoty a bez stabilného príjmu, prišla nová príležitosť – oslovili ma zo Slovenského rozhlasu. O tom som už ale hovoril.
Ako vyzerá pracovný postup pri tvorbe dabingu?
Každá umelecká činnosť má isté etapy – prípravu, realizáciu a dokončovanie práce alebo postprodukciu. Akonáhle sa niektorá z etáp podcení, o to je tá ďalšia náročnejšia. Mnohí si myslia, že dabing je len to, keď sa stretne režisér s hercami v štúdiu pred mikrofónom a nahráva sa. Ale realita je omnoho komplexnejšia.
Čo všetko predchádza samotnému nahrávaniu?
Proces sa začína už v akvizičnom oddelení televízie, kde sa rozhoduje, aké filmy sa nakúpia. Ja si veľmi nemôžem vyberať, čo budem režírovať – k jednému kvalitnému, Á-čkovému, filmu vám často pribalia aj B-čkové či C-čkové tituly alebo telenovely. Tie sú síce jednoduchšie, no majú svoje miesto, pretože priťahujú divákov.
Keď sa film vyberie, ide najskôr na preklad. Ten sa potom dostane k úpravcovi dialógov, ktorý musí prepis prispôsobiť tak, aby sadol do úst postavám – nielen významovo, ale aj rytmicky. Do tejto prípravnej fázy patrí aj výber hlasov – teda vyskladanie palety hercov, ktorí typovo „sedia“ na dané postavy. A keď sa príprava dokončí, prichádza už samotná nahrávka, ktorá sa za pochodu aj edituje. To zachádzam už do tretej fázy a to je vlastne mixáž a titulkovanie filmu.
Takže nemáte jeden konkrétny žáner, ktorému sa venujete.
Nie, to sa veľmi nedá. Občas sa síce dramaturgovia snažia priradiť mužským režisérom napríklad detektívky alebo vojnové filmy, ale nie je to pravidlom. Aj mne sa stalo, že som dostal nejakú Rosamunde Pilcherovú, kde pomaly tečie malinový lekvár z obrazovky. A potom keď ma nejaký známy stretne a povie: „Videl som tu Pilcherovú, veľmi pekne si to urobil“, tak ma šľak triafa. Na dobrý film sa robí dabing ľahko, to je radosť. No omnoho ťažšie sa robí dabing na zlý film.
Ako veľmi musíte pri dabingu dbať na presnosť? Môžete si pri preklade alebo nahrávaní niektoré významy aj poupraviť?
Napríklad presnosť faktov je veľmi dôležitá, najmä ak ide o filmy zasadené do rôznych historických období alebo prostredí. Dôležité je, aby sa v texte nenachádzali nezmyselné pojmy, výrazy či mená. Napríklad každá televízia má svoju preferovanú výslovnosť mesta Los Angeles – niekde sa povie Los Angeles, inde Angeles, LA, ba dokonca aj Angels. Neraz sme museli tieto názvy meniť a upravovať podľa štandardov konkrétneho vysielateľa.
Veľa však záleží na spolupráci a konzultáciách s dramaturgom či úpravcom. Niekedy ide o špecifické veci. Napríklad pri vyšetrovaní kriminálneho prípadu, treba správne preložiť právnu terminológiu, alebo rozhodnúť, či miery ponechať v míľach, alebo ich previesť na kilometre. Sú to síce drobnosti, ale ak si na ne režisér, úpravca alebo dramaturg nedajú pozor, vzniknú zbytočné nezrovnalosti.
Často sa stretávame s tým, že ľudia majú skreslenú predstavu o tom, ako dabing vlastne funguje. Nie je však pravidlom, že herec dostane vopred text alebo filmovú nahrávku.
Presne tak. Herci často prídu do štúdia a až za pochodu zistia, čo idú dabovať. Ako režisér sa tak musím spoliehať len na ich inteligenciu. Keby som mal každému vysvetľovať, čo ide presne robiť, celý proces by sa neuveriteľne natiahol. Ideálne je, najmä pri náročnejších tituloch, poslať hercom ukážku či celý film. Aspoň aby videl atmosféru, postavu, ktorú bude stvárňovať, aby neprišiel do úplne neznámeho prostredia. Samozrejme, nie vždy je čas pozrieť si celý film, ale vtedy sa snažím vysvetliť napríklad, že robíme gangsterský film, ktorý je zároveň paródiou, a to už hercom veľa napovie.
Ako dlho zvyknete nahrávať jeden film?
V súčasnosti jeden deň. Sú samozrejme aj náročnejšie filmy, ktoré ale tiež vieme mať dokončené do dvoch dní.
Majú firmy zo zahraničia aj nejaké vlastné požiadavky, ktoré musíte pri dabingu na Slovensku dodržiavať?
Komunikovali sme s istými distribučnými spoločnosťami, ktoré vyslovene žiadali o zaslanie vzorky hlasov. Na základe týchto ukážok si oni sami vybrali hlas, ktorý im najviac vyhovuje alebo je najviac podobný zahraničnému originálu. Na takéto prípady u nás slúžia castingy alebo hlasové skúšky.
Prečo sa v dabingu niekedy stane, že hlas, na ktorý sme boli v rámci postavy roky zvyknutí, zrazu dostane úplne iného dabéra?
Tých dôvodov môže byť viacero. Môže sa stať, že herec povie niečo, čo sa nepozdáva vedeniu televízie, a jednoducho sa ocitne na tzv. „čiernej listine“ alebo môže byť pracovne vyťažený, zaneprázdnený alebo jednoducho nie je k dispozícii. Vtedy sa hľadá náhradné riešenie.
Ako na Slovensku prebieha výber dabingových hercov? Ste zaň zodpovedný vy alebo je to kolektívne rozhodnutie?
Väčšinou je za to zodpovedný dramaturg, no, samozrejme, spolupracujem aj ja. Vždy ide o vzájomnú dohodu. Nie každý dramaturg sa odváži vyskúšať nový hlas, čo je samozrejme pochopiteľné, lebo vždy chcú, aby daný projekt splnil divácke očakávania. Ale bez nových hlasov by sme tých istých dabérov zodrali, a to platí aj pre naše uši.
Niekedy je jeden hlas tak často využívaný, že ho divák počuje v seriáli, potom v reklame, potom v ďalšom filme, až má pocit, že na neho „vyskočí aj z chladničky“. Ja práve patrím k tým režisérom, ktorí sa snažia prinášať nové hlasy a dávať šancu nováčikom. Začínali u mňa napríklad aj Peter Sklár alebo Dano Dangl.
Myslíte si, že by mohli v dabingu uspieť aj neherci? Napríklad niekto s pekným hlasom, koho by ste náhodne stretli na ulici?
Určite nie. Dabingové herectvo je najťažší druh herectva, pretože vyžaduje zapojenie mnohých zmyslov. Herec musí sledovať text, obraz, značky v texte, pauzy, nástupy aj časový kód. Zároveň vníma originálny zvuk, seba samého i kolegov. A ešte k tomu do toho musí podať aj výraz. Pokiaľ si to vyskúša niekto, kto má síce čistú reč bez nárečia, prízvuku či rečových vád, nie je to záruka, že dokáže vyjadriť aj danú emóciu.
A ak by ten človek mal aspoň skúsenosť s mikrofónom a dabing by ho veľmi zaujímal, má šancu sa do toho sveta dostať?
Samozrejme, na to predsa existujú školy. Napríklad konzervatóriá, ale aj vysoké školy, kde sa vyučuje herectvo. Existujú aj špecializované dabingové kurzy, kde som dokonca učil aj ja. Ale ten výsledok je neporovnateľný medzi človekom s hereckou skúsenosťou a takým, kto ju nemá. Ten, kto chodil 5–6 rokov do školy, prešiel si recitáciou, prácou s textom, artikuláciou, spodobovaním a emóciou, je na inom leveli.
Stretli ste sa počas vašej praxe s niekým, kto vás prekvapil, ako dobre vie pracovať s hlasom, aj keď ste to spočiatku možno nečakali?
Koľkokrát sa stane, že herci, ktorí sú na doskách či na kamere nevýrazní, vedia neuveriteľne kreatívne fungovať v dabingu. Ale poznám aj výnimočné prípady, ako herci bez vysokej školy, ktorí majú jednoducho talent od Boha. No bez talentu sa hercom stať nemôžete, to je isté. A zároveň samotný talent nestačí. Treba s ním vedieť pracovať.
