Lujza Dúbravická má 23 rokov, je nesmierne talentovaná a angažuje sa vo viacerých sférach umeleckého priemyslu – kreslí na plátno, papier a bundy, tvorí vektorovú grafiku a dokonca pôsobí aj v produkcii, kde sa podieľa na tvorbe scén klipov.

Popritom stíha aj štúdium antropológie, ktorá ju v jej tvorbe tiež inšpiruje. Lujza nikdy nenavštevovala umeleckú školu ani kurzy kreslenia, tento talent v sebe objavila sama.

Kedy sa v tebe začala prebúdzať umelecká duša?

Ak sa pýtaš na to, kedy som začala kresliť, tak by som to datovala do mojich 15 rokov. Vtedy som sa snažila nakresliť fotku mňa a môjho priateľa, dovtedy som ale kreslila strašných „stick manov”. Ale keď sa pýtaš, kde vzniklo nejaké to cítenie, tak to so mnou išlo celý život. Brat bol problematický, takže všetka pozornosť mojich rodičov smerovala k nemu. So mnou sa nemal kto hrať.

Musela som byť kreatívna, urobiť si zábavu sama. V tom som sa vyžívala. Čo sa týka kreslenia, tak si osobne myslím, že mi v tomto veľmi pomohlo napríklad stavanie puzzlí.

Viedol ťa niekto k umeniu?

Neviedol. Ale mama vedela pekne kresliť, babka vedela pekne kresliť a babkin otec tiež.

Ako to všetko stíhaš? Škola, maľba, tvorba búnd a tenisiek, maľovanie, byť súčasťou natáčaní, grafika… Máš celkom široký záber.

Nestíham. Respektíve tento rok je pre mňa najťažší, lebo píšem diplomovku. Rozlúčila som sa s tým, že by som mala niekedy spať. To už je skôr výsada ako potreba a často – ja som v tomto strašný oportunista – sa snažím kombinovať si veci tak, aby mi to vychádzalo. Aj čo sa týka spájania príjemného s užitočným.

Každý človek potrebuje spoločnosť, aby sa z toho všetkého nezbláznil. U mňa to vyzerá asi tak, že idem ku kamarátom, beriem si so sebou notebook, sedím tam s nimi, počúvam, interagujem, ako len môžem. Mám v podstate naplnenú tú fľaštičku s nápisom „socializuj sa”. Popritom sa venujem aj škole, prekladám si, čo potrebujem, spracovávam texty, píšem anotácie a pod.

umelkyňa
Pre Lujzu je spánok v podstate výsadou. Zdroj: archív Lujzy Dúbravickej

Si samouk alebo si si prešla nejakými umeleckými kurzami?

V živote som nechodila na výtvarnú. Žila som v tieni môjho brata, to on chodil na všetky krúžky, na výtvarnú a aj na umeleckú strednú. Ja som si čmárala. Cítim, že mi to chýba, nepoznám techniku, teóriu kreslenia. A keď to nepoznáš, tak hľadáš cestu, ako to urobiť.

Ako som spomínala s tými puzzlami, do istej miery som sa tým inšpirovala pri mojich prvých kresbách. Predstav si, že si na papier nakreslíš takú sieť, šachovnicu, a to isté urobíš s obrázkom, ktorý chceš nakresliť. Sústredila som sa na každú linku tak, ako keď som skladala puzzle, tak som sa sústredila na každý kúsok, dielik, aby som mu našla miesto. Takisto som sa sústredila aj pri kreslení, táto sieť mi pomáhala.

Naozaj?

Ako som používala sieť, tak som sa dostala do niečoho ako do tranzu, nevnímala som okolie, nemala som potrebu jesť, piť, ísť na záchod… Pokojne som takto fungovala 6 hodín, bolo mi to jedno. Zaujímavé na tom je, že obrázok sa akoby sám začína vykresľovať – kreslím, kreslím, kreslím, hovorím si, že je to zlé. O 20 minút sa na to pozriem a zrazu to začína naberať formu.

V prípade, že ti náhodou zostane nejaký voľný čas, čomu ho najradšej venuješ?

Hmm… (smiech). To je vtipné, lebo v podstate moje povinnosti si rozdeľujem tak, že všetko, čo má nejaký deadline, je priorita. Preto oddaľujem iné veci. Ráno si vždy naplánujem, ako by mal vyzerať môj deň – nazývam to kvóty, ktoré musím denne splniť.

Veľmi často sa stane, že to nestihnem pre vyslovenú nechuť. Máš školu, kde musíš udržať pozornosť nejakých 8 až 12 hodín, to je proste celé zle. Potom skončíš a zrazu máš ísť niečo tvoriť v zmysle: „Óóó, som pripravená na tú múzu, poď! Udri do mňa!

Keď mám voľný čas, väčšinou dobieham tieto resty. Napríklad frajerovi som dva roky dozadu sľúbila, že mu pomaľujem bundu a stále ju mám v skrini. Niekedy príde impulz a namiesto restov idem robiť niečo iné.

Čo bolo takým posledným impulzom?

Išla som do galantérie, videla som tam dve flanelové látky a teraz: Bum! Idem robiť košeľu. Počas prvej vlny korony si hovorím, že budeme asi veľmi dlho doma. Objednala som si 20 balíčkov vlny a štrikovala som si deku.

Čo ešte zvykneš robiť, keď zrovna netvoríš?

Priznám sa, že mám rada počítačové hry, ale len dve, úplne také typické ženské: The Sims a Minecraft. Tam môžem prejaviť aj kreativitu, staviam a tvorím. Aby som nevyšla z cviku, doprajem si ich ako odmenu. 

obrazy
Lujza denne plní kvóty, ktoré si sama určuje. Zdroj: archív Lujzy Dúbravickej

Ktorí umelci ťa inšpirujú?

Michelangelo a da Vinci, pretože milujem anatómiu tela. Som schopná na nejakú osobu čumieť aj dve hodiny len preto, že sa mi páči nejaká črta jej tváre. Chcela by som sa zlepšiť v anatómii svalov a stavbe tela, aby som dokázala tak ako da Vinci zachytiť dynamiku tela.

Väčšina mojich vzorov nemá absolútne nič spoločné s výtvarným umením a skoro všetky moje vzory sú mŕtve. Napríklad vo filozofii – najzákladnejšia antika, to myslenie ti dáva určitý impulz, ako nazerať na vec. John Locke ťa zas donúti na svet pozerať nejako inak. Ďalším vzorom bol Kurt Cobain. Neďakujem jemu ako osobe, ale jemu ako tej idealizovanej predstave, ktorú som si o ňom vytvorila, za to že má sprevádzal určitým časovým úsekom.

A čo celoživotný vzor?

Mojím najväčším vzorom v živote je mama. Myšlienkovo, názorovo, impulzívne, všetkým. Ona ma inšpiruje aj vedie. Prídem za ňou s obrázkom, dajme tomu, že som s ním spokojná. Ona mi povie, že je to pekné, ale toto by zmenila, lebo sa jej to nepáči. Prípadne, že už som urobila aj lepšie. Nehovorí to preto, že by ma chcela silou-mocou ponížiť, ale preto, že to tak naozaj cíti.

No a môj druhý najväčší vzor je Stephen Hawking. Nebol taký zbytočne namyslený, nesnažil sa za každú cenu dokázať, že je múdry. Aj knihy písal tak, aby ich pochopil aj laik, teda aj ja (smiech). Pre mňa bola veľká bolesť, že zomrel zrovna na moje narodeniny pred tromi rokmi.

Namaľovala si ho aj na košeľu.

Áno. Niekedy blížiac sa k jeho prvému výročiu smrti som si povedala, že ho na jeho počesť nakreslím. Našla som si fotku, kde už naňho doliehala jeho choroba. Predstavovalo to pre mňa výzvu, lebo jedna vec je zachytiť ideál, ale druhá je zobraziť ho tak, aby tá deformácia nebola príliš v zlom slova zmysle. Ani ho zároveň príliš neidealizovať.

Ide o jedno z mojich najlepších diel, ale nenosím ho. Nakreslila som to na košeľu, ktorej strih vyslovene nenávidím. Bol to jeden z tých impulzov, o ktorých som už hovorila.

umelkyňa
Stephen Hawking (vpravo) je pre Lujzu vzorom, zachytiť ho vo fáze, kedy bol poznačený chorobou, bolo ťažké. Zdroj: archív Lujzy Dúbravickej

Čím sa v živote riadiš? Aké je tvoje životné motto?

No a čo,“ a je k tomu krátky príbeh. Prešla som si obdobím, kedy som na tom bola psychicky veľmi zle – stavy úzkosti, klaustrofóbia. Nedokázala som ísť v autobuse viac ako dve zastávky, lebo som mala panický záchvat z toho, že tam odpadnem, čo sa mi raz aj stalo. Keď som sa sťažovala mame, práve ona mi pomohla nazerať na celú vec inak.

Povedala mi: „No a čo, tak odpadneš. A čo, myslíš si, že si prvá? Niekto ťa za to zbije alebo čo? Nie, no a čo.” Toto mi pomohlo aj pri štátniciach.

Ako?

Odchádzala som z domu a moja mama ma vyprevádzala so slovami: „Keď to nedáš, no a čo, ideš ďalej, nikto ťa nezabije.“ Takže vždy, keď idem napríklad v tom autobuse, alebo akákoľvek iná situácia ma v živote čaká, idem do toho s tým, že si poviem – no a čo, keď sa to nepodarí.

Pre mňa to je veľká pomoc, keďže som bola od malička vychovávaná k tomu, byť najlepšia v tom, čo robím, aby mi nikto nemohol povedať, že to robím zle. Zrazu táto veta úplne vypúšťa ventil tlaku, ktorý je na mňa tlačený z pohľadu spoločnosti, z pohľadu matky, ktorú som sa bála sklamať.

Na tvojom instagrame som si všimla akýsi zlom. Začalo sa to Halloweenom, kedy si pridala vektorovú grafiku s Timom Burtonom, pokračovalo to protestmi v Bratislave či vektorom Sokrata. Vyzerá to tak, že celospoločenskú situáciu na Slovensku dosť sleduješ.

Aktuálne moja inšpirácia dosť pramení z toho, čo sa deje v spoločnosti. Je to tým, že študujem spoločnosť už 5 rokov, dúfam, že už posledný (smiech). A vidím, že spoločnosť sa polarizuje. Sú tu dve skupiny ľudí, ktoré sa navzájom označujú za ovce.

Neviem, či ja sa teraz mám cítiť akoby nadnesená a prísť medzi ten dav, povedať „Haló, vy ste všetci ovce a jediné, v čom je rozdiel, je to, že záleží, kto je pastier.” Moje posledné dve diela odkazovali na aktuálnu situáciu. Prvá vec bola na margo 1989, kedy ma vyslovene vytáčalo to, že mnoho ľudí si spája Nežnú revolúciu s vtedajším protestom. Myslím si, že keby som teraz prišla za hociktorým človekom, ktorý vtedy tie kľúče držal, tak by povedal, že to nie je to isté.

Čo si teda vytvorila?

Vektor v šedých odtieňoch. Zaujímavosťou je, že práve na tom vyobrazení 1989 je jediným farebným detailom plastový obal, ktorý odlišuje kľúče – je modrý a svetlice na proteste boli červené. Vo výsledku ti to dáva akýsi nadvýznam, označuje to pravicu a ľavicu.

Čo sa týka toho druhého obrázku, vžila som sa do pozície Sokrata a položila som otázku „A čo potom?” Ľudia tu bojujú za to, aby Matovič odstúpil, za predčasné parlamentné voľby. Každopádne všetci vidia krátkozrako, len po túto udalosť. Nikto ale nevie, čo bude potom, nemajú lídra, ktorý by povedal, že pôjdeme týmto smerom. Lenže existuje tak strašne veľa faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť.

Čo napríklad?

Napríklad v Alžírsku si počas Arabskej jari v roku 2010 odvolali prezidenta za to, že s ním neboli spokojní. Boli predčasné voľby. Tým, že jeho oponent bol vyznávačom islamského extrémizmu, zvolili si späť toho prezidenta, ktorého odvolali. Ja som sa preto snažila len poukázať na myšlienku, že treba pozerať ďalej. Vie niekto z nás, čo bude potom?

Kde ako umelkyňa ešte čerpáš inšpiráciu?

Milujem skrytú symboliku. Všimne si to len človek, ktorého sa to nejako týka. Nakreslila som napríklad obraz černošky. Ale tá žena nie je len tak obyčajná žena, išlo o postavu z filmu Skryté čísla.

Dovolila si otvoriť ústa na svojho bieleho šéfa v 60. rokoch, kedy bola extrémna segregácia černochov. Táto scéna má viacero významov, ja v tom cítim emancipáciu žien. Takže inšpirácie vždy prichádzajú odkiaľkoľvek. Môže to byť myšlienka, pohľad, pocit či emócia.

umelkyňa
Stvárnenie herečky z filmu Skryté čísla (vpravo). Zdroj: archív Lujzy Dúbravickej

Čo sa vektorov týka, máš s nimi aj nejaké ďalšie plány?

Na môj Instagram pridávam príspevky s pridanou hodnotou nových poznatkov. Nedávno som nakreslila čarodejnícke „doupě”, do popisku som dala pár informácií o tom, že aj v dnešnej dobe existujú čarodejnice, hovoria si New Age alebo Wicca.

Neskôr som pridala vektorový obrázok Voodoo ženy, kde som uviedla, že Zombies sú svojim spôsobom skutoční. Ide o šamanský obrad, kedy sa danému človeku podá špeciálny výťažok.

Čo sa potom deje?

Odnesie ho hlboko do lesa, kde ho nechá. On je zmätený, dehydrovaný, s výpadkom pamäti, jeho pohyb nápadne pripomína to, čo si predstavíme pod dnešnými Zombies. A toto sú príklady informácií, ktoré zdieľam práve vo svojich vektorových obrázkoch.

Venujem sa antropológii a rôznym kultúram. Myslím si, že antropológia je stále nepochopená, verím, že ľudia si uvedomia to, čo som si ja uvedomila po piatich rokoch štúdia: inakosť a to, že mnoho vecí, ktoré sa zdajú byť šialené, nepochopiteľné a nelogické, majú svoju logiku. 

Ostaneme pri vektoroch. Na nový album Dominiky Mirgovej si prispela svojím avatarom, a to hneď na cover CD. Ako si sa vlastne k tejto spolupráci dostala?

V podstate sa to začalo priateľstvom s partiou ľudí, v ktorej boli umelci. Jedným z nich bol Abdul, ktorý ma podporil v tvorbe custom tenisiek a búnd. Raz mi povedal, že potrebuje pomoc s graffitovými šablónami do klipu.

Keďže bol spokojný, ponúkol mi, či mu nebudem pomáhať s točením klipov. Bola s tým spokojná aj Saimonsa, pre ktorú klip bol, a aj Dominika Mirgová, ktorá s ňou v tomto klipe spolupracovala. Neskôr išiel Abdul točiť klip Dominike k pesničke Dnes, už som išla ako balíček s ním.

Ako to dopadlo?

Mala som na starosti pripraviť scénu, v rámci toho mi napadlo urobiť to ako pozvánku na párty. Už v začiatkoch tvorby tohto klipu Dominika spomínala, že by chcela aj merch, nejakého avatara.

Povedala mi, čo sa jej páči, čo by tam možno mohlo byť. Tak sme vytvorili avatar Milly, ktorú vidíš na albume „No a čo“. Aktuálne pracujeme na novom merchi k pesničke No a čo, ktorú má Dominika aj v spolupráci s Tinou.

Ako vnímaš skutočnosť, že budeš na ulici stretávať ľudí, ktorí budú mať na sebe niečo, čo si vytvorila?

Do istej miery to bol môj sen. Celú dobu, čo tvorím, netvorím preto, aby som mala z toho peniaze alebo aby ma to uživilo. To je taký vedľajší produkt. Mojím cieľom bolo šíriť ďalej moje umenie.

Každopádne je to skvelý pocit vidieť vlastnú tvorbu, ten samotný album. Je to pre mňa významný krok. Aj napriek tomu, že s tým bolo veľa starostí.

Pri tvorbe videoklipov si už spolupracovala s Adissom, Ronnie, Saimonsou, Majselfom, Čistymchovom, Mišom Bielym a aj s Dominikou Mirgovou. Čo všetko tvoja práca umelkyne v tomto smere obnáša?

Je úžasné byť súčasťou takého niečoho, keď s tým prakticky nemáš skúsenosti. Si nútená sa to naučiť v behu. Vidieť, ako všetci fungujú- ako taký dobre zorganizovaný stroj. Moja pozícia nie je definovaná. Idem na nakrúcanie, je tam spevák, komparz, kameraman, režisér, produkčný… A nakoniec je tu Lujza (smiech).

Som teda kreatívny radca, pripravujem scénu, vyrábam rekvizity. Som tam na to, na čo ma treba. Napríklad Saimonsa točila klip Maska. Napadla mi scénka z filmu Maska, v ktorom hral Jim Carrey. Konkrétne išlo o scénu, kde na zemi ležala maska, on ju zdvihol a priložil si ju na tvár. Mojou úlohou je, aby ten záber/scéna vyzerala dobre.

Je aj niečo, čo rada nemáš?

Neznášam, keď mi ľudia napíšu „potrebujem to hneď,” pretože keď máš čas tak rozplánovaný, že nemáš kedy spať, tak takéto prekvapenia sú najhoršia vec. Nepochybujem o tom, že to dokážem, ale nebaví ma byť v strese z deadlinov. To je pre umelca najhoršie- Vytráca sa spontánnosť. Neznášam, keď mám na veci málo času, keď si musím presne rozvrhnúť čas, ktorý nad tým mám kedy stráviť, aby som to stíhala.

Tiež neznášam komunikáciu s niektorými klientmi. Síce to potrebujú ASAP, ale potom sa s nimi nevieš skontaktovať. Sú to naťahovačky, ktoré nenávidím.

Otázka na záver, v čom zo svojich aktivít sa najviac vidíš? Myslím to tak, že s tým súvisí aj tvoja predstava teba a tvojho života o 10 rokov.

Aktivity, ktoré robím, majú jedno spoločné – kreativitu. Ak by som to mala preniesť na nejakú robotu, povedala by som, že mojím snom je mať rekvizitáreň. Príde ti objednávka – potrebujeme hodinky s vodotryskom, tak idem robiť hodinky s vodotryskom.

Okrem toho by som sa chcela vybúriť aj v písaní knihy. Mám veľmi skutočné sny, do detailu si ich pamätám. Jediné, čo im často chýba, je tak trošku zoceliť príbeh tak, aby dával zmysel. Pracujem na tom s kamarátom, ktorý má úžasný dar na písanie. Ja dávam hlavne námet. Chcem robiť to, čo mám rada, a zároveň robiť všetko preto, aby sa mi to neznechutilo.