Zatiaľ čo sa cudzie ruky ponáhľali zachrániť ma, tie, na ktoré som sa spoliehala, ostali stáť na brehu. V ten deň som stratila dôveru, ktorú som považovala za samozrejmú.
More bolo v ten deň divokrásne. Unášalo ma ďalej a ďalej od brehu. Nechala som ho. Nebránila som sa – aj keby som chcela, nevedela som plávať. Voda mi pomaly zaliezala dole hrdlom a oči som mala plné mora. Sĺz. Bola som už príliš ďaleko na to, aby som zmenila situáciu, v ktorej som. Nečakala som, že v ten deň zradí moju detskú nevinnosť práve On. Lúče slnka mi zahmlievali pohľad na okolie. Ak by som sa vlnám vzoprela, nemohla by som sa nadýchnuť. Vtiahli by ma hlbšie k sebe a utopila by som sa. Zmohla som sa len na výkriky o pomoc.
Odrazu som ucítila jemný dotyk. Zachránila ma cudzinka. Nie On, na ktorého som čakala. Pamätám si, že bola jemne opálená, mala hnedé oči. Spočiatku som na jej tvári zazrela iba strach. Neskôr som si všimla aj jej milý úsmev. Hnevá ma len jedno – neviem jej meno. Poďakovala som sa jej lámavou angličtinou, ešte stále lapajúc po dychu. Jej pohľad na mňa bol len strach a preľaknutie. Nakoniec doplával aj ten, ktorý tam mal už dávno byť. Asi pár minút po tom, čo si ma more už pripravovalo na večeru.
Zdržal sa na brehu. Povedal, že fúkal silný vietor a musel sa ,,postarať“ o plážovú osušku a obložiť ju kameňmi. Prečo to bolo dôležitejšie ako fakt, že som sa ja, jeho dcéra, topila? Prečo si skôr nevšimol, že mi dochádza dych? Že som tak ďaleko od neho? Myslela som si, že sa budem báť znova vojsť do vody, že sa nikdy nenaučím plávať.
Ale ironicky, je to práve On, s ktorým som sa nikdy nenaučila plávať v našom vzťahu. Môj otec. Ocko. Tatko. Biologický otec. Nech použijem akékoľvek slovo, zdá sa mi vzdialené. V ten deň na pláži v Chorvátsku som vedela, že sa niečo navždy zmenilo. Nebolo to len o vode alebo panike. Bol to moment, kedy som stratila poslednú kvapku dôvery.
Nočné mory som mala dlhé roky. Zbavila som sa ich tento rok. Práve pred piatimi mesiacmi to bola posledná noc, čo ma tento deň prenasledoval aj v snoch. Bolo to vtedy, keď som tento text dopísala. Prebúdzala som sa uprostred noci, spotená, trasúca sa a so slzami v očiach.
Nebála som sa utopenia vo vode, ale v spomienkach. Plávala vo vine, v tichu, vo všetkom, čo sa v ten deň nepovedalo. Približne každé tri mesiace som to prežívala znova. Tá istá scéna. Tá istá bezmocnosť. Tá istá otázka: ,,Prečo neprišiel skôr?” Cudzinka ma vytrhla nielen z mora, ale aj z viery, ktorú som roky nosila v sebe, že ma ochráni.
Mala som iba štyri roky, no nebola som hlúpa. Videla som, čo urobil a čo neurobil. Jeho meškanie bola voľba, a tá sa vo mne stále ozýva. Táto osoba hlboko ovplyvnila to, kým som teraz. Chýba mi. Nebudem klamať. No dal mi jednu superschopnosť. Pomohol mi pochopiť, že nie každý, kto ťa má podmienečne milovať, vie ako. Naučila som sa počúvať svoje inštinkty, viac si vážiť prítomnosť ako sľuby a nikdy nečakať na niekoho, kto váha, keď na tom najviac záleží. Napriek tomu sa k moru vraciam, lebo ono ma nesklamalo. On áno.
