Tie háky sú do mäsiarstva? Nie, do človeka!
Samotný princíp moderného Body Suspension, ktorý sa rozšíril z USA, spočíva jednoducho v tom, že vám pod kožu pichnú oceľové háky (najčastejšie dva) a následne vás za ne zavesia do vzduchu. Do akej výšky, na ako dlho, ako rýchlo vás zdvíhajú, kam vám háky pichnú a čo vo vzduchu budete robiť (hojdanie, točenie, moonwalk, meditácia, desiata, statusovanie na facebooku), závisí v podstate len od vás. Existujú rôzne spôsoby zavesenia, na začiatok sa však odporúča tzv. suicide suspension, čo sú dva háky zavedené pod kožu na chrbte, približne v miestach, kde sa nachádzajú lopatky. Ak si trúfate na viac a ste už pokročilý suspenzer (človek, ktorý sa vešia), môžete si po dohode háky nechať zaviesť prakticky hocikam, kde to koža vydrží. To potvrdzujú aj slová jedného z organizátorov, hlavného „napichovača“ Braňa: „Koža je neuveriteľný materiál, je veľmi pružná, pevná, rýchlo sa regeneruje. V podstate sa dá zavesiť podľa akejkoľvek fantázie a požiadavky. Sú miesta, o ktorých si človek myslí, že to koža nemôže vydržať, ale nie je tomu tak.“ Limitom závesu tak nie je koža, ale samotný človek a jeho psychický a fyzický stav, pretože náročnejšie druhy závesov môžu byť aj viac bolestivé. Ako Braňo ďalej dodáva, za komplikovanejšie závesy možno považovať záves za jeden hák na hrudi, ďalej lakte, kolená, zadok, alebo tandem závesy, kde je jeden človek zavesený za jedny háky a za druhé, ktoré má na sebe, na ňom visí ďalší človek. Mohlo by sa zdať, že ďalej to už nejde, ale napríklad v Rusku uskutočnili na hákoch kyvadlo (zoskok podobný bungee jumpingu, kde na rozdiel od neho ale neprichádza k trhnutiu).
Osvietenie
O Suspension som sa prvýkrát dozvedel asi pred tromi rokmi, keď som sa o jednom známom dozvedel, že „visel na hákoch“. Vtedy som to pokladal za „haluz“, nevenoval som tomu väčšiu pozornosť, bral som to síce bez predsudkov, ale nerozumel som tomu, prečo sa vlastne nechať zavesiť, prečo podstupovať nejakú bolesť, keď už by som sa rozhodol vyskúšať niečo extrémne.
Druhýkrát som sa o Suspension dozvedel náhodne pri prepínaní televíznych programov, kde na jednom z nich práve bežala talentová šou Česko Slovensko má talent. Vystupujúcu skupinu predvádzajúcu Suspension vtedy jeden z porotcov, Jaro Slávik, komentoval pri jednohlasnom rozhodnutí poslať ju ďalej slovami: „Nič dramatickejšie, čistejšie, nič prekvapujúcejšie som nevidel. Nie je to o niečom, čo je zlé, je to iné. A tým, že to je iné, to ľudí trošičku straší.“ Vtedy ma to síce zaujalo, ale ešte stále som v tom nevidel žiaden zmysel. Až som sa raz ráno (asi pol roka po zhliadnutí danej časti spomínanej talentovej šou) zobudil, precitol som a od tohto okamihu som vedel, že toto musím vyskúšať. A tretíkrát som sa s Body Suspension stretol, keď som sa zavesiť nechal ja.
Prišli sme sa obesiť
Považujem sa za otvorenú myseľ a človeka bez predsudkov, ale pokiaľ by niekto vedel, na čo sa chystám a povedal mi „ty si šialenec“, nielen že by som mu neoponoval, ale asi by som s ním aj plne súhlasil. Prichádzam na miesto určenia, samozrejme s patričným meškaním. Človeku sa jednoducho nechce vstávať v nedeľu ráno tak, aby bol niekde v použiteľnom stave o jedenástej ráno. A to ešte s vidinou toho, že síce nevie, čo presne má očakávať, ale existuje tu možnosť, že ho to bude sakramentsky bolieť. Celkom sa zabávam na tom, že takáto záležitosť sa koná v priestoroch telocvične gymnázia. Zábava ma však prejde v momente, keď vchádzam do jeho veľkého areálu a absolútne netuším, kam mám ísť. V diaľke ale vidím dve dievčiny s dredmi, podľa vzhľadu nie veľmi vzdialené od momentu dosiahnutia plnoletosti a bola by veľmi veľká náhoda, keby tu práve ony dve boli omylom. Pýtam sa na cestu, ale sú rovnako mimo ako ja. Po telefonáte organizátorom nasledujem ich smer. Blížime sa k telocvični, na zemi pred vchodom leží mŕtvy vták. Rozmýšľam nad tým, či mi osud nechce niečo naznačiť, ale nakoniec to vnímam iba ako peknú metaforu dnešného netradičného dňa – lietajúci tvor mŕtvy na zemi, pozemský tvor vo vzduchu. Snáď živý. Vchádzame do budovy a stratení sme znovu, zachraňuje nás vrátnička. Trošku morbídne a komicky súčasne mi v tejto situácii pripadajú slová jednej z dievčin: „Dobrý, my sme sa sem prišli obesiť. Kam máme ísť?“
Celý článok si môžete prečítať v novom čísle Atteliéru 09/2012-13
