Ľudia sú to najlepšie, ale aj najhoršie, čo môžete na ceste stretnúť

Comment

Karol je vášnivý cyklista, ktorý za 10 rokov precestoval na bicykli pol Európy. Jeho sen o veľkej ceste okolo sveta začal v roku 2009, no kvôli zlomenine stehennej kosti sa ho musel na istý čas vzdať. Po roku a pol už opäť sedel na bicykli, skúšal cestovateľské šťastie a vrátil sa späť k svojmu snu. Začal hľadať partnerov, založil web stránku projektu World Bike Travel a z našetrených peňazí sa vybral na sólovú expedíciu okolo sveta. „Rozlúčil som sa s rodinou, blízkymi a vyzeralo to ako koniec sveta, lebo človek ide do niečoho, čo nepozná.“ Jeho cieľom je prejsť na bicykli viac ako 80 000 km za viac ako 3 roky.

“Dôležitá vec, pre ktorú bicyklujem, je prekonávanie samého seba.”

Prekonávanie (nielen) hraníc štátov

Aby sa z počiatočnej idey mohla stať realita, stálo to Karola 3 roky príprav, pravidelného bicyklovania a dlhodobého odkladania financií. „Pôvodne som chcel ísť do Južnej Ameriky, ale keď som si začal prerátavať náklady na cestu, zistil som, že sa mi to neoplatí. Keď už dám 10 000 € na vybavenie, tak je nezmysel, aby som cestoval len tak.“ Za 17 mesiacov v sedle bicykla prešiel Karol na svojej ceste 3 kontinenty a dokopy 26 krajín. Pri odchode však stavil na istotu a začal svoju cestu po Európe. „Potreboval som otestovať vybavenie. A dobre som urobil, lebo sa mi hneď začali kaziť kolesá.“ Štart na domácom kontinente však nebol pre Karola vôbec jednoduchý. „Musíte hlavne bojovať s tým, že nemáte každý deň posteľ a teplé jedlo. Nemáte vždy možnosť zregenerovať sa.“ Ale cesta nie je len o spoznávaní krajín a ich kultúry, ale aj o ľuďoch, ktorých na ceste stretnete. Tí vám môžu niekedy spôsobiť aj nemalé problémy. Svoje o tom vie aj Karol: „V Bosne ma zastavil taký holohlavý chlap a začal mi kopať do bicykla, zobral mi chorvátsku vlajku, ktorú začal trhať a kričal, že ma zabije. Utekal som kade ľahšie.“

Tour de Turkey

Z Bosny a Hercegoviny utekal, teda bicykloval, Karol do Turecka. Ešte predtým sa však stretol v Grécku s Helmutom, ďalším vášnivým cyklistom, s ktorým prešiel niekoľko krajín Ázie. S príchodom do iného kraja sa mení nielen kultúra, ale aj podmienky pre cyklistiku. „Turecko je pre mňa jedna z top destinácií na tejto ceste. Je tam vyššia bezpečnosť než v Bratislave, bicykel si tam nechám aj pred obchodom. Nevýhodu Turecka však vidí Karol veľmi jasne: „Nevýhodou sú vysoké kopce, do ktorých šliapete aj 8 hodín a ich koniec je stále v oblakoch.“ Práve po takýchto náročných cyklotúrach padne vhod oddych v typických tureckých kúpeľoch, avšak aj s miestnou špecialitou. „Majú tam šváby, ktoré tam voľne behajú, no oni to majú za posvätné kúpeľné zvieratko.“ Aj keď mnohí z nás možno považujú Turecko za nebezpečnú krajinu, Karol má celkom iné skúsenosti. „Nechal som si v jedných kúpeľoch bicykel a išiel som na 23 dní stopovať po Turecku. Majiteľ tých kúpeľov vystavil môj bicykel aj s batožinou do stredu hlavného vstupu a bicyklu sa za 23 dní nič nestalo. U nás by bol za 30 minút vybavený,“ smeje sa Karol.

„Povedal som si, že je lepšie raz zažiť, ako desaťkrát vidieť na Google Maps.“

Pozor, traktor na ceste!

So vstupom na iránsku pôdu prichádzajú na expedícii aj prvé veľké problémy.  Tie majú niekedy aj príchuť jemnej bizarnosti. „V Iráne je veľa áut a vodiči nevedia jazdiť. Čo je však horšie, tie autá sa samovznieťujú, pretože nespĺňajú žiadne bezpečnostné štandardy,“ hovorí Karol o bezpečnosti cestovania v Iráne. Práve tá sa mu stala aj osudnou. „Išli sme vyprahnutou iránskou krajinou a zrazu bum, traktor pristál na mne a už som bol v nemocnici. Prišli policajti, že röntgen počká a musím vyplniť papiere. Tak sme sa chvíľu hádali o prioritách života, no nakoniec som skončil na röntgene. Ten mi však spravili zle, takže nezistili, že som mal odštiepený kus kosti. Ale čo človek nevidí, srdce nebolí, takže som sa rozhodol pokračovať ďalej v ceste,“ spomína na okolnosti nehody Karol. Pár dní regenerácie, oprava bicykla a skoro všetky minuté peniaze. A problémy pokračovali, tentokrát  s vízami. „Jednou z vecí, s ktorou bojujem na ceste najviac, sú práve víza. Vybavovať víza do Uzbekistanu bol veľký boj. Niekoľkokrát sme chodili na ambasádu a nakoniec sme sa nejako dostali cez ich vízovú mafiu.“ Hoci Irán nepriniesol Karolovi veľa šťastia, jeden dôvod na radosť predsa len mal. Deň, kedy dosiahol prvých 10 000 km.

Iran-nehoda

Karola v plnení sna nezastavila ani zrážka s traktorom v Iráne

Úplne iný svet

Presne tak popisuje Karol Turkmenistan. „Táto krajina je veľmi nebezpečná a nikomu by som ju na cyklistiku neodporučil.“ Ani pobyt v Uzbekistane však nepriniesol veľa pokoja. Opäť tu boli problémy s vízami. „Zatkli nášho agenta, u ktorého sme si nechali vybavovať víza do Indie.“ Nastala tak zložitá situácia, kedy obom skončili víza v Uzbekistane, no nemali ani víza do Indie. „Hovorili sme si, že nás vyhostia, no nemajú nás kam pustiť.“ Zobrali teda situáciu do vlastných rúk a začali si víza vybavovať sami. No to by nebola Ázia, aby opäť nepriniesla ďalšiu kuriozitu. „Indovia vymysleli najnovší typ online application, ktorú potom musíte osobne priniesť,“ smeje sa na celej situácii Karol. Víza sa im nakoniec podarilo získať a práve v Indii sa končí spoločné dobrodružstvo s Helmutom.

 „Hovorili sme si, že nás vyhostia, no nemajú nás kam pustiť.“

Na scénu prichádza žena

Karol ma už od začiatku pripravoval na tie vysoké kopce, no pre mňa, ako pre človeka, ktorý nikdy predtým takto nebicykloval, to bolo veľmi ťažké“, hovorí Karolova priateľka Heni, ktorá je okrem iného aj študentkou FMK. Doteraz spolu prešli 7 krajín a len nedávno sa vrátili zo spoločnej 3- mesačnej cesty po Číne a Nepále. „V Číne sme prešli skoro 3000 km a v Nepále sme absolvovali výstup na Annapurnu, kde sme dosiahli vrchol 4120 m.n.m.“ Po náročnom a dlhom cestovaní si obaja dopriali spoločnú dovolenku na Srí Lanke. „Boli sme sa pozrieť na jednom z najvyšších vrchov Srí Lanky, na ktorý vystúpil aj sám Budha. Na túto horu vedú dve cesty, pričom Karol vymyslel, že my pôjdeme tou dlhšou, ktorá mala 12 000 schodov. Začali sme na obed a skončili sme o 22:00,“ spomína s úsmevom Heni. Aj keď sama priznáva, že začiatky boli pre ňu veľmi ťažké, Karolov spôsob života ju veľmi obohatil. „Beriem realitu úplne inak. Bežný život je pre mňa teraz oveľa jednoduchší.“

Karolovej priateľke Heni zmenila jeho cesta život

V krajine Hobitov

Nový Zéland sa niesol pre Karola hlavne v znamení pokoja a príjemného cyklistického zážitku. „Nádej do života mi dávala práve tá krásna príroda, skvelí ľudia a možnosť vychutnať si cyklistiku na ceste bez áut.“ Táto krajina, okrem toho, že sa považuje za jednu z najkrajších na svete, je aj plná extrémov. Pre Karola boli najväčším problémom najmä veľké vzdialenosti jedného mesta od druhého. „Nosil som so sebou veľa jedla a kým neboli búrky, tak som kempoval v prírode.“ A tá je na Novom Zélande veľmi rozmanitá. „V jednu chvíľu bicyklujete v džungli, o dve hodiny na to sa ocitnete pod ľadovcom, potom si zas vychutnávate more. Bolo to pre mňa fascinujúce.“ Kvôli nehode v Iráne a čiastočnej strate financií musel Karol skrátiť svoj pobyt na Novom Zélande, no ako sám tvrdí, určite sa tam ešte vráti a dokončí ho.

V krajine protinožcov

Z Nového Zélandu si to Karol namieril rovno do horúcej Austrálie. Aj tu mal šťastie na dobrých ľudí, ktorí mu pripravili jedlo a pohostili ho miestnymi špecialitami. „Najlepšie jedlo, aké som počas mojej cesty jedol, bol steak z kengury.“ Austrália je však aj divoká krajina plná jedovatých tvorov, ktoré boli Karolovým úhlavným nepriateľom. „Ráno treba vysypať topánky a poobzerať všetky diery, či tam nie je škorpión. Párkrát som ho totiž zazrel behať okolo stanu.“ Najťažší úsek Austrálie prišiel od Adelaide smerom do Perthu. Táto časť Austrálie je známa tým, že tu nerastú žiadne stromy a široko ďaleko nič nie je. „Najdôležitejšie je urovnať si to predtým v hlave, lebo keď idete po ceste, na ktorej nič nie je, môže to byť dosť krízové.“ Jediným spôsobom, ako si na tejto ceste zaobstarať jedlo, boli tzv. roadhouse-y. „Sú veľmi drahé a nič tam nie je. Preto som sa na túto cestu vydal s 80 kg batožinou plnou jedla a s ruksakom na chrbte, kde som mal 12 litrov vody navyše.“ Aj napriek vysokým cenám je so svojím 3 mesačným pobytom v Austrálii spokojný.

 „Najlepšie jedlo za celú cestu bol steak z kengury.“

Jeden prešiel, dva zostávajú

Prvý rok svojej cesty ukončil Karol v Austrálii. Ten druhý začal v Nepále a Číne a pokračuje juhovýchodnou Áziou. Po prvom roku strávenom na cestách prichádzajú aj prvé pocity a bilancie. „Som spokojný, a dokonca mi to dalo viac, ako som pôvodne očakával. Každý deň je to nové dobrodružstvo a stretávam mnoho zaujímavých ľudí. A cez týchto ľudí objavujem aj sám seba a spoznávam, ako to vo svete naozaj funguje.“ Zo svojej cesty si Karol odskočil na pár dní na Slovensko, a tak nás zaujímalo, či po čase strávenom doma s rodinou sa mu chce znova odísť. „Nie je to o tom, či sa mi chce ísť ďalej, skôr sa mi tu nechce stagnovať.“ Na Slovensko prišiel odprezentovať aj svoju knihu World Bike Travel Chronicles, ktorá zachytáva prvý rok cesty okolo sveta a na ktorú je, ako sám hovorí, veľmi hrdý. „Kniha má 532 strán a je plná fotiek a príbehov z prvého roku cesty. Pracoval som na nej 500 hodín a je to exkluzívna verzia, ktorá však nie je na predaj.“ Aj po skončení cesty sa chce Karol naďalej venovať cyklistike. To, či ostane žiť na Slovensku, si však podľa vlastných slov musí ešte premyslieť.

Pár zaujímavých čísel o ceste 

  • 26 769 prejdených kilometrov
  • 1530 hodín v sedle bicykla
  • 189 965 nastúpaných výškových metrov
  • 7 zničených kolies
  • 1780 km prejdených taxíkom
  • 51,2 °C najvyššia dosiahnutá teplota v Nepále
  • 70 km/h najrýchlejšia jazda na bicykli
  • 2000 € za víza a poplatky
  • 67 kg maximálna váha bicykla aj s batožinou
  • 5000 € za letenky a iné dopravné prostriedky
  • 2 dni bez jedla
  • 7000 € za techniku na dokumentovanie a spracovanie fotiek

mapaKAROL VOLTEMÁR (30) pracuje v oblasti internetového marketingu a venuje sa e-shopom s hračkami a pneumatikami. Pôsobí ako konzultant pre rôzne e-shopy a venuje sa aj školeniam pre oblasť IT. Okrem toho je zakladateľom online magazínov, zameraných na cestovanie a cykloturistiku. Svoje tri najväčšie vášne – cestovanie, cyklistiku a fotografiu spojil v roku 2013 do projektu World Bike Travel a vydal sa na cestu okolo sveta na bicykli. Viac informácií o jeho ceste nájdete na na www.worldbiketravel.sk.

jedna z tisicoviek

Ivana Tokárová

Related Posts

Discussion about this post