Stačia hory a sneh na to, aby sme patrili k svetovej špičke? Olympijské hry 2026 ukázali, že kým my nostalgicky spomíname na minulé úspechy, v modernom športe nás predbiehajú národy, ktoré sme kedysi ani nebrali vážne.

Zatiaľ čo sa nad zasneženými štítmi Tatier vznáša hmla nostalgie za starými dobrými časmi, v talianskych Dolomitoch sa definitívne rozplynula ilúzia o Slovensku – zimnej športovej veľmoci. Pohľad na konečnú medailovú bilanciu ZOH 2026 v Miláne a Cortine je totiž mrazivejší než decembrové ráno v Poprade: nula.

Nie je to však len štatistický údaj. Je to facka od krajín ako Nový Zéland, Gruzínsko či Bulharsko. Tieto štáty nám jasne ukázali, že hory a sneh sú v modernom športe úplne zbytočné, ak vám chýba to najpodstatnejšie – funkčný systém a vízia, ktorá sa nekončí pri bránach hokejového štadióna.

Možno sa práve pýtate: „Ako je možné, že tieto nezimné krajiny majú medaily a my nie?“ Odpoveď je jednoduchá: majú možnosť trénovať v moderných centrách, v takých, ktoré na Slovensku nemáme. Novozélanďania si na letisku v Miláne štrngali tromi medailami zo snowboardingu a akrobatického lyžovania. Krajina totiž pochopila, kam sa hýbe moderný šport a investovala doň.

Nemôžeme mať veľké očakávania od našich športovcov, keď sa pozrieme na to, koľko peňazí do tejto oblasti leje náš štát. Na Slovensku putuje na podporu pohybu a talentov smiešnych 34 € na obyvateľa, čo je 4. najhorší výsledok v EÚ. Naši susedia, Česi, sú na tom trikrát lepšie. Rakúšania dávajú na rozvoj športových aktivít dokonca päťkrát viac financií.

Smiešnych 34 eur na obyvateľa. Taká je podpora športu na Slovensku. Zdroj: obrázok vytvorený pomocou umelej inteligencie (ChatGPT)

Faktor rodičia

Doterajšie slovenské úspechy a medaily nevyrábal štát, ale obeta rodičov. Stačí nám poukázať na zlatý úspech lyžiarky Petry Vlhovej z Pekingu 2022. Nebyť odhodlania jej rodiny, nikdy by sa nestala olympijskou šampiónkou v slalome. Odborníci aj verejnosť dlhodobo kritizujú Slovenský športový zväz za nedostatočnú finančnú pomoc vychádzajúcim talentom. Kolujú po krajine výroky ako: „talent nestačí, treba najmä financie“ alebo „nehrajú talentovaní športovci, ale deti bohatých rodičov“.

Politici celý čas mlčia, no keď slovenský športovec uspeje, je to odrazu iné. Pri úspechu Vlhovej a ďalších sa radi vyhrejú na slnku úspechu s fotkami ich medailí. Keď však doznejú oslavy a príde čas postaviť tréningovú halu alebo dôstojne zaplatiť mládežníckych trénerov, nadšenie vystrieda krutá realita. Zrazu sme v nekonečnom rozpočtovom provizóriu a priority štátu sa záhadne presúvajú inam. Medaily sa totiž nedajú vyrobiť v PR kanceláriách, hoci sa nám to vládne elity snažia každé štyri roky nahovoriť.

Neúspešná ZOH 2026

Slovenský fanúšik bol dlho zvyknutý na olympijské zázraky v podobe Vlhovej či Kuzminovej. Na ZOH 2026 sme bez medailí, prvýkrát po 24 rokoch, od ZOH 2002 v Salt Lake City. Bez systémového zázemia sme zostali v medzinárodnej konfrontácii bezbranní a nahí. Môžeme sa síce biť do pŕs za hokejové štvrté miesto, no priznajme si – je to len kozmetická úprava katastrofálneho stavu.

Zopakovanie neúspešnej ZOH 2002 v počte medailí. Zdroj: obrázok vytvorený pomocou umelej inteligencie (ChatGPT)

Je načase prestať sa schovávať za štíty našich hôr. Tie medaily nevyhrajú. Ak štát nezačne brať podporu talentov vážnejšie než len ako nástroj na lacné PR, nula z Milána sa stane pravidlom. Športovú históriu totiž píšu tí, ktorí investujú do budúcnosti, nie tí, ktorí len nostalgicky spomínajú na minulosť s 34 eurami vo vrecku.