Keď si pozriete zoznam vašej hudby, pravdepodobne v ňom nájdete pesničku z Eurovízie. Slovensko sa na nej zúčastnilo dokopy sedemkrát, no ani raz nezožalo úspech. Aká je naša história v tejto súťaži?
Sofiia si presne pamätá moment, keď sa zamilovala do Eurovízie. Písal sa rok 2016 a na pódiu štokholmskej Globe Arena stála Jamala s emotívnou piesňou 1944. Keď ukrajinská speváčka zvíťazila, vtedy len 12-ročná Sofiia cítila hrdosť a radosť z toho, že hudba môže spájať.
Odvtedy sa pesničková súťaž stala súčasťou jej života. Každý rok si s priateľmi a rodinou už týždne vopred prehráva súťažne piesne, sleduje kvalifikácie a hlasuje za svojho obľúbenca či obľúbenkyňu. Keď príde na rad finálový večer, vyzerá to ako narodeninová oslava.
Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.
Miestnosťou s televíziou rozvoniava chutné občerstvenie a partia kamarátov sedí pred televíziou Počas večera si úpenlivo sledujú hudobný program, zapisujú si dojmy a vytvárajú rebríčky umiestnení. Nakoniec ich porovnávajú s konečnými výsledkami súťaže.
Keď sa presťahovala na Slovensko a začala študovať na FMK UCM, prekvapilo ju, že jej noví kamoši nemali k Eurovízi podobný vzťah. „Keď som sa rozprávala so slovenskými rovesníkmi, zistila som, že túto súťaž nepozerajú a nepoznajú ju,“ uviedla. O čo teda ide?
Experiment bol úspešný
Eurovision Song Contest, na Slovnesku známa ako Eurovízia, je pesničková súťaž, na ktorej každoročne vystupujú zastupitelia národnostných krajín. Za jej vznikom stojí Európska vysielacia únia (EBU), ktorá ju organizuje od mája 1956. Tento rok sa dočkáme už 69. ročníku.
EBU však pôvodne neplánovala vytvoriť súťaž. Len dva roky pred prvým ročníkom založili Eurovision Network. Jej poslaním bola výmena a výroba spoločných televíznych programov s cieľom nákladovo efektívne rozšíriť materiál pre národné vysielacie organizácie.
Fanúšikovia Eurovízie sa môžu za jej vznik poďakovať talianskemu verejnoprávnemu vysielateľovi RAI, keďže práve ten prišiel s myšlienkou súťaže. Historik zaoberajúci sa súťažou Dean Vuletic pre NBC News povedal, že išlo experiment so zárodkom televíznej technológie.
Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky.
Prvého ročníku sa zúčastnilo sedem krajín. Reprezentanti Holandska, Švajčiarska, Belgicka, Nemecka, Francúzska, Luxemburska a Talianska sa stretli v meste Lugano, ktoré sa nachádza na juhovýchode Švajčiarska. Víťazstvo vtedy utŕžila domáca speváčka Lys Assia.
„Nemáme k dispozícii údaje o sledovanosti za rok 1956, ale vlastníctvo televízora vtedy nebolo veľmi rozšírené, takže pravdepodobne neboli veľmi vysoké,“ zhodnotil Vuletic. Nasledujúci rok sa odohrala vo Frankfurte nad Mohanom, kde sa zapojilo už aj Rakúsko, Dánsko a Spojené kráľovstvo. Postupne rozrástla o ďalšie krajiny a vlani sa jej zúčastnilo 37 reprezentantov – národov z Európy, ale aj Izraela či Austrálie.
Nový režim priniesol nové príležitosti
Pokiaľ by ste sa pozreli zoznam minuloročných účastníkov, Slovensko by ste v ňom hľadali márne. Našu krajinu naposledy reprezentoval v roku 2012 Miroslav Šmajda, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Max Jason Mai. Naša eurovízna história sa však začala písať ešte v minulom storočí.
Po rozpade Sovietskeho zväzu a vlne politických zmien naprieč východnou Európou, vzniklo viacero samostatných štátov, ktoré prejavili záujem o Eurovíziu. Zapojiť sme sa chceli už pár mesiacov po vzniku Slovenskej republiky, no situácia bola vtedy komplikovaná.
Študent FMK a člen skupiny OGAE Slovakia (oficiálny fanklub Eurovízie na Slovensku – pozn. red.) Blažej Fabian vysvetľuje, že pre obrovský záujem nových krajín muselo vzniknúť kvalifikačné kolo. Slovensko naň vtedy vyslalo populárnu skupinu Elán s piesňou Amnestia na neveru. Na postup do súťaže to však nestačilo.
Naším prvým oficiálnym reprezentantom sa stala skupina Tublatanka. V Dubline predstavila Nekonečnú pieseň, s ktorou sa umiestnila na 19. mieste, čo nás zaradilo do najhoršej sedmičky. Vtedajšie pravidlá súťaže automaticky diskvalifikovali krajiny z tejto kategórie z účasti v ďalšom ročníku.
Fabian z OGAE Slovakia to odôvodňuje tým, že EBU chcela krajiny motivovať, aby do súťaže posielali najlepších interpretov a najlepšie piesne. Keďže sa Slovensko v roku 1995 nemohlo súťaže zúčastniť, Slovenská televízia sa vtedy rozhodla Eurovíziu nevysielať.
Tak blízko, a predsa tak ďaleko
Po ročnej stopke vycestoval do nórskeho Osla Marcel Palonder s piesňou Kým nás máš. Pred jeho vystúpením ho moderátor predstavil zahraničným divákom. Následne sa na televíznych obrazovkách objavil vtedajší premiér Vladimír Mečiar a povedal: „Veľa šťastia Slovensko!“
Slovenská televízia a rozhlas sa do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období.
Marcel Palonder napokon obsadil 18. miesto. Odvtedy na Eurovízii súťažilo ďalších päť reprezentantov Slovenska – Katarína Hasprová, Nela Pocisková & Kamil Mikulčík, Kristína, dvojičky Veronika a Daniela Nízlové ako TWIINS a už spomínaný Max Jason Mai, no nikto sa nedostal k víťazstvu bližšie ako on.
Za vyzdvihnutie však stojí pieseň Horehronie od Kristíny. Podľa Blažeja sme v roku 2010 boli považovaní za jedného z favoritov na výhru vďaka výberu piesne. „Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky,“ ozrejmil Fabian.
Zatiaľ čo zahraničných fanúšikov mohla pieseň a jej odprezentovanie zaujať, na Slovensku bolo jej prijatie zmiešané. Aj keď sa stala extrémne populárnou a získala dve ocenenia počas udeľovania Slavíkov, našli sa aj posmešné alebo poburujúce reakcie. Časť ľudí totiž v texte započulo vulgarizmus.
Na výslednej podobe pesničky pracovala aj Hanka Servická, ktorá naspievala vokály v „anjelskej reči“. V prvej minúte a 34 sekunde piesne ľudia počujú „po**b sa Denis“. Servická tvrdí, že tam vulgarizmus nie je a spieva tam „Lia sankte di alla mann“, čo má znamenať „Osláv sa tvoje sväté meno, Pane môj“.
Slovensko sa mohlo vrátiť do Eurovízie
Zuzana Vicelová, vedúca odboru komunikácie RTVS, v auguste 2023 deklarovala, že verejnoprávny vysielateľ zvažuje návrat do súťaže v roku 2025. Rok na to sa tieto plány rozplynuli. Vicelová to odôvodnila nedostatočnými finančnými zdrojmi, ktoré poznačilo aj zníženie príspevku zo štátneho rozpočtu pre RTVS.
So zrušením RTVS a vznikom STVR sa tento plán stal ešte viac nereálny. Na pozícii generálneho riaditeľa je dočasne poverený generálny riaditeľ Igor Slanina. Ten mal telerozhlas viesť do konca septembra 2024, no jeho poverenie bolo niekoľkokrát predĺžené. Na poste štatutára zostane najmenej do 30. júna 2025.
„Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď nie je riadne zvolený manažment STVR a s tým súvisiace obmedzenia v rámci rozpočtu, sa Slovenská televízia a rozhlas do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období,“ uviedol pre časopis atteliér PR manažér STVR Filip Púchovský.
Napriek tomu na pesničkovej súťaži vystúpi Slovák Adam Pavlovčin. Víťaz Česko Slovenskej Superstar známy ako Adonxs bude v máji v švajčiarskom Bazileji reprezentovať Česko. Pre Aktuality.sk poznamenal, že Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.
Zabudli sme na ňu
Ako sme už načrtli, Slovensko malo svoje zastúpenie v najväčšej hudobnej show. Počas druhej vlny reprezentácie medzi rokmi 2009 a 2012 súťaž trhala rekordy sledovanosti na vtedajšej samostatnej Slovenskej televízii, tvrdí Fabian. Zároveň hovorí, že ľudia sa vtedy o nej bežne rozprávali.
Za vtedajším veľkým záujmom vidí aj skutočnosť, že sme v tom čase mali vlastnú súťaž, prostredníctvom ktorej sme vyberali reprezentantov. Túto kvalifikáciu organizovala samotná Slovenská televízia. Zároveň spomenul, že na Slovensku dlho existovala tradícia festivalu populárnych piesní Bratislavská lýra.
Ako je teda možné, že po viac ako dekáde Slováci nepoznajú Eurovision Song Contest? Keďže naša krajina od roku 2012 na túto súťaž nevyslala žiadneho reprezentanta, médiá nemali veľkú motiváciu o nej informovať. Slovami Jána Amosa Komenského – čo oči nevidia, to srdce nebolí.
