Režisér Kristián Grupač: Kysuce vnímam ako priestor pre svoj duševný a tvorivý monológ

Čadcu si človek „neostrihá ako vlasy“, nesie si ju so sebou, hovorí režisér Kristián Grupač. Vo svojej tvorbe predstavuje kysucký underground ako alternatívny priestor mimo komercie, kde môže slobodne experimentovať s filmovým jazykom.

Kysucký región je často folklorizovaný, ale aj napriek tomu v ňom vznikajú iniciatívy o novú súčasnú kultúru. Svojou tvorbou k nej prispieva aj režisér Kristián Grupač, absolvent hranej réžie Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Vo svojich filmoch sa dlhodobo venuje témam, ktoré úzko súvisia s kysuckou kultúrou, ako aj s ním samým.

V rozhovore sa dočítate:

• ako ho rodné prostredie a Čadca formovali ako filmára,
• čo pre neho znamená underground a sloboda tvorby,
• ktoré spolupráce považuje za kľúčové,
• aké sú zákonitosti jeho filmového jazyka.

Vo svojej tvorbe sa venujete kysuckému regiónu. Prečo je dôležité o ňom hovoriť?

Príde mi to prirodzené. Nie je to tak, že by som si vopred určil, že budem hovoriť práve o tomto regióne. Vzniklo to ruka v ruke so sebaanalýzou a určitou formou fascinácie. Dnes už mám dostatok odstupu na to, aby som sa mohol vracať, spomínať a reflektovať na časť svojho života, ktorú som v ňom prežil a ktorá ma formovala.

Je kysucký underground reakcia na niečo konkrétne alebo ide skôr len o vzdor bez manifestu? 

Keď som bol mladší, chcel som byť súčasťou ,,undergroundu”. Čím som však starší, tým viac ho vidím ako súbor hodnôt spojených so slobodným vyjadrením. Nie je to jednotná reakcia, ani manifest, ani vzdor. Závisí od projektu k projektu, ide skôr o spektrum.

Kysuce v tom spektre vnímam ako priestor pre svoj duševný a tvorivý monológ. Samotný termín kysucký underground v podstate neexistuje. Keď si položíme otázku, čo je “kysucký mainstream”, zistíme, že akákoľvek terminológia je na tieto definície prikrátka.

Spolupracujete aj s ďalším Kysučanom Andrejom Dlabáčom či so svojím otcom Mariánom Grupačom. Je to otázka náhody, osobného vzťahu alebo veríte, že práve oni majú autentický pohľad na dané prostredie? 

Spolupráca s otcom má inú dynamiku ako s Andrejom. Otec má obrovské množstvo príbehov, ktoré som mohol sfilmovať. Prirodzene v nich nachádzam inšpiráciu. S Andrejom sme sa spoznali ešte pred školou, formovali sme sa v rovnakom čase a priestore. To ako dnes fungujeme a tvoríme je viac než spolupráca, ide o plnohodnotný vzťah. Vytvorili sme si vlastnú poetiku. Takéto spojenie je výnimočné a zažije ho len málo filmárov.

Film vnímam ako kolektívne dielo a vždy chcem mať pri sebe ľudí, ktorí dokážu obohatiť jeho konkrétny tvar. Patrí medzi nich napríklad aj Stano Kubica, známy pod umeleckým menom Duch, ktorý tvorí hudbu a tiež pochádza z Čadce.

Stotožňujú sa obyvatelia Kysúc s vašou tvorbou?

Mám pocit, že sme si vytvorili istý druh vzťahu s tamojším publikom. Od prvého filmu robíme premiéry priamo v Čadci. Tým, že tam tieto filmy uvádzame spolu so sprievodným programom, prinášame do mesta inú kultúru. Ak sa s tým niekto stotožní, je to fajn, a ak nie, je to tiež v poriadku.

Aj keď niektoré filmy môžu pôsobiť vulgárne, nechcem nikoho pohoršiť. Len ponúkam iný pohľad a priestor na zamyslenie.

Ako by ste opísali kysuckú kultúru?

Som z generácie, ktorá videla, že predchádzajúce sa o kultúru starali. Vždy bol niekto, kto riešil alternatívnu scénu, a my sme to čiastočne nasledovali. Po nás nastal trocha útlm.

Sú pokusy, ale nie je tam podhubie na to, aby tam dlhodobo fungovala sieť ako vo veľkých mestách. V tejto otázke patrí veľká vďaka ľuďom z Déjavú clubu, ktorý sa dlhodobo tieto biele miesta snažia zafarbiť. O oficiálnej mestskej kultúre asi radšej pomlčím.

V jednom rozhovore ste uviedli, že vaše filmy sú trochu čadčianske – postavy často nemajú jasný cieľ a prostredie je determinujúce. Má sa človek z takéhoto prostredia snažiť vymaniť alebo sa s ním len musí naučiť žiť? 

Hovoril som to v čase, keď som bol do veľkej miery determinovaný prostredím Čadce a stále čiastočne som. Dnes by som to však povedal inak. Prostredie môže človeka ovplyvniť, ale neznamená to, že sa nemôže posúvať. Je ťažké popísať tento vzťah.

Kysuce sú veľmi špecifické a ľudia tam žijú v určitom zakódovanom priestore, kde prevláda skôr konzervatívne premýšľanie a pragmatizmus. Domnievam sa, že na niektoré súčasné témy tam je ešte priskoro. Zároveň je nutné meniacemu sa svetu začať viac otvárať.

Vnímať Čadcu a Kysuce ako svoju devízu som sa naučil od staršej generácie v súvislosti s výtvarníkmi ako Ján Bátorek a Lukáš Škorvánek. Vo svojich dielach reflektujú svoj kysucký pôvod spôsobom, ktorý mi je veľmi blízky.

Vnímate aj vy na sebe niečo čadčianske? 

Čadcu si človek neostrihá ako vlasy, nesie si ju so sebou. Je ťažké ju verbalizovať, ide skôr o celok, nedá sa hovoriť len o jednej veci.

Film Varso pokračuje vo vašej línii záujmu o undergroundové prostredia a osobnosti. V čom vás zaujala tvorba a osobnosť Petra Varsavíka?

Mal som obdobie, keď som mapoval alternatívnu čadčiansku scénu. Varsa som spoznal na pive, kde sedel väčšinu roka. Jeho hudba je presne taká, aký je on sám. Je dobre, že film vznikol, pretože už nemusím o ňom rozprávať, stačí si ho pozrieť.

Pri adaptácii poviedky Vášho otca Cigánka/Krásna ide o veľmi osobný materiál, zatiaľ čo dokument ponúka viac vonkajší pohľad. Ako sa tieto rozdielne vzťahy k materiálu odrazili v spôsobe, akým ste filmy tvorili?

Vždy sa snažím robiť veci, pre ktoré som dlhodobo nadchnutý. Dôležitý je samotný proces a jeho výsledok, nie forma alebo škatuľka, do ktorej majú tendenciu vás vopchať.

Máte ako režisér vo svojej tvorbe nejaké zákonitosti, ktorým sa snažíte vyvarovať? 

Nemám rád žánrové zaradenia a príkazy. S Andrejom sa snažíme vytvoriť štylizovaný svet, ktorý ma vlastné zákonitosti a jazyk. Nechcem sa pohybovať v komerčnom svete, je mi cudzí.

Snažím sa zachytiť vzťah, nielen jednoduché rovnice typu jeden a jeden sú dva. V počiatku sa nesústredím na štruktúru ani tému. Tvorím podľa toho, čo v danej chvíli cítim, a až v určitej fáze sa to začne kultivovať. Vždy je to náročné a svojím spôsobom utrpenie. Keď si však ten svet sám vytváraš, nestratíš sa v ňom.

Ako postupujete pri práci s nehercami?

Zo začiatku som pracoval len s nehercami, pretože mám rád typologické postavy. Pri práci s nehercami sa ich vždy snažím posadiť do polohy, v ktorej sa cítia ako oni. Nie vždy to vyjde, ale mám rád, keď sa ,,naturščici” miešajú s profesionálnymi hercami. Často na takýchto prirodzených ,,performerov” narazíte v krčme.

Obyčajní ľudia, ktorí nie sú dokonalí a nemajú herecké vzdelanie, dodávajú filmu inú kvalitu a atmosféru.

Čo vo vás prehĺbilo lásku k filmovému jazyku?

Začalo to asi v roku 2015, keď sme s Andrejom natáčali jeho prijímačkový film Vypaty. Najhorší film, ktorý kedy uzrel svetlo sveta. Samozrejme, že na školu sa vtedy ešte nedostal.

Dovtedy som sa venoval písaniu a postupne sa mi budoval vzťah k umeniu. Naše pozície aj vzťah sa postupne vykryštalizovali a potom to už išlo samo. Občas síce krvopotne, ale trvá to dodnes.

Napísali ste aj básnický debut Sme nevinní. V čom sa váš rukopis v poézii líši od toho, čo robíte vo filmoch?

Bol som mladý, nahnevaný a nemal som na nič odpoveď. Za tie básne sa už dnes postaviť neviem, bol to kôš na moje emocionálne pretlaky.

Pri tvorbe filmu očakávam konfrontáciu, zatiaľ čo pri básni nie. Spája ich najmä minimalizovanie celku do nejakej črty. Sú to síce odlišné médiá, ale v oboch prípadoch vyjadrujem osobnú výpoveď, ktorá vychádza odo mňa.

Kristián Grupač (1995) je absolventom hranej réžie na FTF VŠMU v Bratislave. Jeho študentské filmy Leporelo z mojej naničhodnosti (2020), Otváram dvere a neviem / čo sa s nimi deje / pomaly vŕzgajú / oči sa dívajú (2021), Nebo má dve poschodia (2024) boli uvedené na filmových prehliadkach doma aj v zahraničí. V roku 2018 vydal básnickú zbierku Sme nevinní.