Jazyk nie je len nástroj komunikácie, ale aj mechanizmus, ktorý môže vylučovať, zraňovať a udržiavať nerovnosť. Spôsob, akým hovoríme o druhých, ovplyvňuje ako naše vzťahy, tak aj fungovanie celej spoločnosti.
Diskusia o slobode slova sa v poslednom období dostala do centra verejného záujmu aj v súvislosti s návrhom o zmene trestov za extrémizmus. Otázka, kde sa končí sloboda prejavu a začína sa zodpovednosť za jazyk, tak nadobúda nový význam. Práve jazyk zohráva kľúčovú úlohu v tom, ako vnímame druhých a ako sa v spoločnosti formujú hranice prijateľného. O tom, ako vzniká jazyková diskriminácia a kde sa nachádza hranica slobody slova, sme sa rozprávali s jazykovedkyňou Jaroslavou Rusinkovou.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- prečo jazyk nikdy nie je úplne neutrálny a ako ovplyvňuje naše myslenie,
- ako sa jazyková diskriminácia môže skrývať v bežných frázach a každodennej komunikácii,
- kde sa končí sloboda slova a začína sa zodpovednosť voči druhým,
- aké jazykové stratégie robia dezinformácie presvedčivými.
Často vnímame jazyk ako neutrálne pomenovanie reality. V čom je to ilúzia? Prečo jazyk nikdy nie je tak úplne neutrálny?
Pretože v komunikácii nepoužívame len slovníkové významy. Jazyk je nielen prostriedkom našej komunikácie, ale aj odrazom nášho poznania sveta, a ten nepoznávame objektívne. Naša skúsenosť je veľmi subjektívna. Ľudia nerozprávajú v termínoch ako odborníci alebo vedci a vedkyne, pretože svet nepoznávame v laboratórnych podmienkach cez čísla, cez vzorce a analýzy.
Okrem toho, že je naša skúsenosť obmedzená, subjektívna, tak sa rodíme už do vytvorených noriem, do zabehnutých pravidiel. Skúsenosť si tvoríme nielen my, ale ju aj preberáme od iných. V tomto celom procese socializácie má veľký význam interpretačná kompetencia, teda to, ako zvýznamňujeme svet. Pokiaľ sme v kontakte s naším okolím, neprijímame iba inputy, ale dávame javom zmysel na základe toho, aké máme znalosti, emócie, postoje, hodnoty, ciele, vieru, a tak ďalej.
Keď sme už v komunikácii s inými ľuďmi, tak sledujeme komunikačné ciele, aj to vplýva na to, ako jazyk používame. V neposlednom rade je dôležité povedať, že aj keď sa nám zdá nejaká komunikácia neutrálna alebo sa nám nejaké slová zdajú byť neutrálne, tak z kontextu niekedy vieme odhadnúť, že až také neutrálne nie sú.
Existujú formy jazykovej diskriminácie, ktoré sú v spoločnosti tak normalizované, že už si ich ani nevšimneme?
Sú to naratívy, ktoré sú u nás bežné, napríklad fráza “na Slovensku po slovensky”, alebo “doma si hovor, ako chceš, tu budeš hovoriť po slovensky”, či “najprv sa douč gramatiku, správne písať, a potom sa vyjadruj”. My si ani len neuvedomujeme, ako odlišne pristupujeme k ľuďom na základe jazyka. Dokážeme odmietnuť alebo odignorovať to, čo nám človek komunikuje, pretože sa nám nepáči, akým jazykom nám to komunikuje. Pritom porozumenie tam nemusí byť narušené, čiže nemusí to byť cudzí jazyk.
Môže to byť menšinový jazyk, dialekt, rôzne rečové chyby, napr. koktanie, račkovanie či šušlanie. Mám známu, ktorá študovala slovenčinu na nemenovanej fakulte a musela podstúpiť logopedické cvičenia, aby mohla pokračovať v štúdiu. Kedysi, ešte počas minulého režimu, sa na televízne obrazovky alebo do rádií nedostal človek, ktorý mal rečovú chybu. Naozaj to bolo obmedzovanie slobody sebarealizácie a deje sa to aj teraz. Možno vám nezakážu vystupovať v televízii, ale je úplne bežné, že sa z niekoho smejeme.
Keď sa učíme cudzí jazyk, veľakrát počujeme, že je v poriadku, ak nebude gramatická forma správna, lebo domáci nám porozumejú. Ale na Slovensku mi v prípade maďarskej menšiny príde, že sa im často vysmejeme, lebo nevedia skloňovať, pritom rozumieme, čo nám ten človek chce povedať. Prečo je to tak?
Máme predsudky voči maďarskej menšine. Netvárme sa, že náš vzťah k Maďarom a Maďarkám na Slovensku je bezpríznakový.
Vychádza to aj z historického kontextu?
Áno, jasné.
V spoločnosti často panuje predstava, že sloboda slova znamená, že si môžem hovoriť, čo chcem. Ako sa na túto predstavu pozerá jazykoveda v kontexte jazykovej diskriminácie?
Sloboda slova je prejavom autonomizácie človeka v rámci spoločnosti. V 19. storočí, keď Ľudovít Štúr kodifikoval slovenčinu, bola za tým snaha sa slobodne vyjadrovať vo svojej reči. Neskôr Nežná revolúcia, keď ľudia chceli slobodu. Sloboda bola istou hodnotou, za ktorou ľudia išli. Lenže naša demokracia nestojí len na slobode slova, ale aj na iných myšlienkach, ako je rovnosť. Keď k slobode dáme rovnosť, zistíme, že nemôžeme mať absolútnu slobodu. Môžeme sa zhodnúť, že neexistuje absolútna sloboda slova, pretože nemôžete povedať, že holokaust sa nestal, aby vás nejakým spôsobom neobvinili z popierania holokaustu.
Ak neexistuje absolútna sloboda slova, potom musíme nastavovať jej hranice. Tieto hranice sa nastavujú buď hegemónne, teda z pozície moci, no to je proti rovnosti. Alebo sa presadzujú deliberatívnym spôsobom, teda na základe konsenzu, podľa nejakého spoločného súhlasu. Tento spoločný súhlas sa vytvára v každej jednej komunikácii, do ktorej vstupujeme, a hlavne vo verejných diskurzoch. Veľký vplyv má aj použitý jazyk, preto má veľkú váhu to, ako sa komunikuje vo verejnom priestore, čo sa píše v médiách, čo robia verejné osobnosti, ako hovoria a konajú politici/-čky.
Keď k slobode dáme rovnosť, zistíme, že nemôžeme mať absolútnu slobodu.
Nedávno som sa zúčasnila na stretnutí Rady vlády pre národnostné menšiny. Rada hlasovala o tom, že vydá stanovisko k novele trestného zákona, ktorá sa týka vypúšťania paragrafov o extrémizme. Boli tam ôsmi členovia štátnej správy, ktorí sa hlasovania zdržali. Je to neviditeľné, ale symbolické gesto a zároveň signál pre iných. Ak nie ste schopní povedať, čo je a čo nie je extrémizmus, alebo nie ste schopní hlasovať proti tomu, tak to dáva signál ďalej. Politici majú veľký vplyv na to, čo sa vo verejnom priestore normalizuje. Ale je dôležité si uvedomiť, že istí politici neodrážajú väčšinový konsenzus, že na zreteli majú hlavne svoje politické motivácie.
Je pri hodnotení diskriminačného jazyka dôležitejší úmysel hovoriaceho alebo dopad na adresáta?
Obidva. Diskriminácia je proces, ktorý ide od úmyslu až po apel. To je komunikácia, ktorá ide od expedienta k recipientovi. Od človeka, ktorý hovorí alebo niečo robí, k tomu, ktorý to prijíma, čiže je dôležitá celá šírka komunikácie.
Dá sa rozlišovať medzi nevedomou a vedomou jazykovou diskrimináciou?
Dá sa. Nevedomá alebo neuvedomelá jazyková diskriminácia môže existovať. Môže existovať preto, lebo sme z psychologického hľadiska tak nastavení. Veci vo svete rozlišujeme a poznávame ich. Poznávame ich na základe nejakých vlastností a jazyk je práve jednou z tých vlastností, ktorá je veľmi zjavná alebo počuteľná. Už malé deti vo veku štyroch rokov rozlišujú jazyk tak, že napríklad uprednostnia hru s kamarátom, ktorý má rovnaký jazyk ako ony. Nie preto, aby niekoho poškodili, ale preto, lebo si rozumejú.
Nejde o to, aby sme prestali rozlišovať jazyk úplne, ale treba rozlišovať, kedy je už rozlišovanie poškodzujúce, pretože si nemusíme byť vedomí toho, že niekomu škodíme. Keď učitelia a učiteľky vplývajú na svojich žiakov tak, že si musia osvojovať slovenčinu. Dajme tomu, že sú to rómske deti a musia si osvojovať slovenčinu, pretože len so slovenčinou sa plnohodnotne uplatnia v spoločnosti. Samo osebe to znie neškodne, lenže neskôr sa to premieta aj do konania.
V médiách bola napríklad správa, že jedna pani učiteľka potrestala dvoch žiakov za vyrušovanie v maďarčine. Ona ich nepotrestala za to, že vyrušovali, ale za to, že vyrušovali v maďarčine. Nemusela mať zlý úmysel, lenže takéto správanie buduje v deťoch hanbu za jazyk, za dialekt, alebo ich zneisťuje a vyúsťuje aj do diskriminačných naratívov. Alebo sa deti začnú zbavovať svojho rodného jazyka, a tak prispievať k vytváraniu takých podmienok, v ktorých sa iný jazyk ako slovenský vníma negatívne. Keď si pozriete sčítanie obyvateľstva, ukazovatele menšinových materinských jazykov majú klesajúce tendencie.
Pri vedomej diskriminácii platí rovnaký princíp, ako keď diskriminujete kvôli rase, náboženstvu alebo kvôli vzhľadu. Keď si uplatňujem nejaké nároky na úkor niekoho iného, tak je to diskriminácia. Ak si niekto myslí, že je dôležitejším človekom preto, lebo hovorí po slovensky, lebo slovenčinu ovláda lepšie, tak je to vedomé. Vedomá diskriminácia je ale najzjavnejšia v systémovej rovine.
Preskočím do témy dezinformácií. Často dezinformácie fungujú nielen kvôli obsahu, ale aj forme. Aké jazykové stratégie robia klamlivé informácie presvedčivými?
Problém s dezinformáciami je ten, že nemusia byť postavené na klamlivých informáciách. Vo vlastnom výskume používam pojem dezinformovanie ako činnosť alebo ako vytváranie takých komunikačných podmienok, v ktorých čitateľ dezinterpretuje odovzdanú správu v súlade so zámerom autora.
Keď sa napríklad v dezinformačných naratívoch píše o Rusínoch, spomínajú, že Rusíni nie sú Ukrajinci, čo je vo svojej podstate veľká pravda. Je to naratív, ktorý je pravdivý, ale v súčasnosti je už vytrhnutý zo svojho historického kontextu. Z reality minulosti je zasadený do súčasnosti a slúži ako taká psia píšťalka (dogwhistle). To je jedna zo stratégií, ktorá sa využíva. Keď niekto povie, že Rusíni nie sú Ukrajinci, tak Rusíni zdvihnú hlavu, zablikajú im kontrolky, lebo na to počujú.
Problém s dezinformáciami je ten, že nemusia byť postavené na klamlivých informáciách.
Potom sa tento naratív dopĺňa ďalšími, či už overenými, alebo neoverenými správami. Napríklad, z overených správ vieme, že polícia zasahovala na Ukrajine voči rusínskej menšine. Overené sú preto, lebo sa k tomu vyjadrovala rusínska inteligencia v iných krajinách. Ony sa potom dotvárajú ďalšími, ale už neoverenými informáciami – napríklad, že Rusíni na Ukrajine požiadali Rusko, aby im pomohlo vytvoriť autonómne územie na Ukrajine. Od toho sa rusínska inteligencia jasne dištancovala a zistilo sa, že išlo o nejakého aktivistu, ktorý žije v Rusku, ale už to v tom priestore je. Takto sa jedno dopĺňa ďalším a tvorí sa taká pripravenosť súhlasiť s protiukrajinskými naratívmi v kontexte súčasnej vojnovej situácie. Takto to funguje.
Dezinformovanie má silný manipulatívny aspekt zo strany autorstva a významný je aj kontext, v ktorom sa správa podáva. Taktiež sa ukazuje to, že dezinformovanie je silno cielené na skupiny. Dezinformácie sa nedajú vystopovať jednoducho na základe nejakých jazykových prostriedkov alebo na základe formy, aj keď dezinformačná komunikácia môže mať svoj lexikálny repertoár. Nejaké charakteristické slová, podľa ktorých viete, že toto je významovo príznakové, ale nie vždy sa to deje tak priamočiaro.
Niektoré tieto médiá používajú emotívnejšie ladené slova alebo zjednodušený jazyk.
To sa vyskytuje aj v iných kontextoch. V úplne legitímnych médiách, napr. v bulvári, v satirických textoch a pod. V zahraničí sa robí výskum a aj vyšpecifikovali niektoré jazykové prvky. Napríklad ten emocionálny jazyk alebo používanie kapitáliek, teda veľkých písmen. Lenže to sa deje aj v iných médiách, z iných dôvodov, nie je to vyhradené iba pre oblasť dezinformácií. Obsah je potom dôležitejší než forma.
Robia sociálne médiá dezinformačný jazyk otvorenejší? Alebo, naopak, dokážu to lepšie maskovať napríklad cez humor, iróniu alebo meme?
To, čo sa deje v rámci dezinformačnej komunikácie dnes, z toho, čo mám zatiaľ naštudované, nie je nič nové a nejde o žiadne prevratne nové formy. V rámci výskumu študujem aj staršiu literatúru, v ktorej sa autori zaoberajú diskurzívnym konštruovaním manipulácie, resp. manipulovaním v diskurzoch a sú tam úplne rovnaké praktiky. Keď napríklad označíte svojho oponenta za toho, kto manipuluje, pričom vy manipulujete, alebo rasista označí niekoho iného za rasistu. To sú také bežné praktiky, ktoré sa vždy diali.
Zároveň v rámci výskumu jazykovo-komunikačných aspektov dezinformácií máme aj kolegyňu, ktorá sa zaujíma o diskurzívne praktiky a budovanie obrazu nepriateľa počas druhej svetovej vojny. To je ten smutný poznatok, že nemáme ani tak nové diskurzy, ale nové sú spôsoby komunikácie a technológia, ktorá tie diskurzy amplifikuje, zosilňuje.
Teda nemáme nový obsah, iba je iný spôsob, akým ho podávame?
Áno. To, čo sa napríklad dnes šíri ako memečko, sa kedysi šírilo v novinách ako karikatúra. Tieto veci sa opakujú cyklicky. Čo je nové, sú algoritmy na sociálnych sieťach a tvorenie informačných bublín. Ovplyvňujú to, čo sa k nám vôbec dostane a má to veľký vplyv na to, ako vyzerá dnešná komunikácia.
Dá sa rozpoznať manipulatívny alebo diskriminačný jazyk aj bez odborného vzdelania?
Poviem to naopak. Niekedy ani odborník neodhalí manipuláciu, aj odborníci, aj vzdelaní ľudia môžu byť zmanipulovaní. Nemôžeme byť idealistickí a myslieť si, že keď budeme extrémne múdri, tak nebude existovať manipulácia. Ale to, že sa dovzdeláme alebo si rozšírime poznatky, pomáha filtrovať neoverené informácie.
Potom je otázkou, ako sa zachováme, keď sa dostaneme do konfrontácie s realitou. Či sme si ochotní pripustiť, že sme boli zmanipulovaní, že niekomu škodíme, alebo že sme sa prosto mýlili. Tu sme už pri veci normálneho ľudského ega. Táto vôľa v konfrontácii s realitou sa nadobúda veľmi ťažko. Aj ja sama hľadám odpoveď, či je to možné, pretože ľudia sú rôzni. Niekedy racionalita a vedomosti neprebijú emócie, ale o to ani nejde, aby niečo prebilo druhé. Ide o to, či si dokážeme pripustiť, že sme sa mýlili.
Čo môže urobiť jednotliviec, keď sa stretne s diskriminačným jazykom v bežnej komunikácii?
Ako jednotlivci máme schopnosť ovplyvňovať svoje okolie. Ide o to, či hovoríme o online prostredí, alebo offline prostredí. Už sme v období, keď sú to dva rôzne druhy komunikácie. Musíme sa rozhodnúť, či chceme vynakladať úsilie na to, aby sme menili ľudí online alebo chceme vplývať na ľudí, ktorých máme blízko seba.
U mňa vždy platí, že je najdôležitejšie začať hlavne od seba, aj my sme pre niekoho okolím, ak si osvojíme nejaké spôsoby hovorenia, môžeme to potom prenášať na svojich blízkych. Ak je to extrémny prípad, fyzický útok (nielen kvôli jazyku), tomu zabránite z princípu, lebo je to fyzický útok, alebo teda aspoň sa snažíte, ale veľakrát sa nestane ani to. Mám na mysli nedávny útok na dvoch malých ľudí vo vlaku, keď sa zvyšní cestujúci len prizerali. Jazykovej diskriminácii je najvhodnejšie predchádzať. Potom to už nie je len úloha jednotlivca, ale aj vzdelania, ako sa o jazyku rozprávame, aké vzťahy si v spoločnosti nastavujeme.
Ak by ste mali mladým ľuďom dať jednu radu, ako používať jazyk zodpovednejšie, čo by to bolo?
Je ťažké vybrať iba jednu, ale odporúčala by som položiť si otázku, či mám vôľu, aby som sa vôbec snažil, snažila o to, aby niekto iný mal práva, aké mám ja. Na začiatku musíme chcieť a to si vyžaduje vystúpiť zo svojej komfortnej zóny v prospech niekoho, kto takú komfortnú zónu v komunikácii nemá. Teda sa musíme veľmi ukracovať o náš jazykový komunikačný komfort, o naše pohodlie, o naše zautomatizované výstupy a to si vyžaduje prácu. Ak je chcenie, tak navrhujem zobrať do ruky našu brožúru (pozn. red.: Ako jazykom (ne)ubližujeme) a zistiť, ako sa to dá dosiahnuť.
