Vo Francúzsku protestujú proti nerovnostiam a neistým vyhliadkam do budúcnosti, v Španielsku proti nedostupnému bývaniu a v Srbsku za spravodlivosť a politickú zodpovednosť. Hoci majú protesty odlišné príčiny, spája ich nespokojnosť s tým, ako štát reaguje na problémy svojich obyvateľov.
Francúzsko, Španielsko a Srbsko. Tri krajiny, tri podoby nespokojnosti. Kým vo Francúzsku išlo pôvodne o nespokojnosť mladých s perspektívou do budúcnosti, v Španielsku hovoria o nedostupnom bývaní a v Srbsku reagujú na tragédiu, ktorá otvorila otázky korupcie a politickej zodpovednosti.
Ich dôvody na protest sa síce líšia, spoločným menovateľom je pocit, že ich problémy zostávajú nevypočuté a politické inštitúcie na ne nedokážu primerane reagovať. Hoci majú odlišnú podobu aj intenzitu, protesty v týchto krajinách nie sú len prejavom aktuálnej frustrácie. Môžu prerásť do širšieho spoločenského hnutia, spájať rôzne skupiny obyvateľstva a v niektorých prípadoch dokonca ovplyvniť politické dianie.
Čo vyhnalo ľudí do ulíc?
Ako vysvetľuje Martin Mejstřík z Inštitútu medzinárodných štúdií Karlovej univerzity, vo Francúzsku ide o vyvrcholenie dlhodobej frustrácie z neuspokojivej situácie mladých, či už ide o podmienky v školách, pracovné perspektívy alebo budúcnosť všeobecne. Pôvodné protesty totiž boli naozaj zamerané na problémy v školách.
V Španielsku sa zas protesty sústredia na (ne)dostupnosť bývania a životné náklady. Dlhodobá frustrácia sa významne prejavila po vysťahovaní 87-ročnej ženy v Madride. Ako potvrdil politológ Branislav Kováčik, tento konkrétny ľudský príbeh sa stal symbolom systémového problému. Ten následne vyústil až do rozsiahlych protestov a vyhlásenia predčasných parlamentných volieb premiérom Pedrom Sánchezom.
V prípade Srbska treba zájsť hlbšie do minulosti. Krajina bola už dlhšie polarizovaná, pričom Srbi od roku 2018 protestovali proti spôsobu vlády. Avšak ani raz sa im nepodarilo získať takú masovú podporu, aby niečo výrazne zmenili. Poslednou kvapkou pre študentov bolo zrútenie betónového prístrešku železničnej stanice v Novom Sade v novembri 2024. Tragická udalosť si vyžiadala 16 obetí. Ako ďalej uvádza Tomáš Košek z Inštitútu medzinárodných štúdií Karlovej univerzity, otvorilo to otázku dlhodobej korupcie a nedostatočnej zodpovednosti štátnych inštitúcií.
„Vo Francúzsku a Španielsku ide predovšetkým o požiadavky na zmenu verejných politík, zatiaľ čo v Srbsku sa protesty postupne zmenili na požiadavku zásadnej zmeny spôsobu výkonu politickej moci,“ zhŕňa protestné situácie politológ Kováčik. Podľa neho práve tento rozdiel vysvetľuje podobné prejavy nespokojnosti, no zároveň odlišné politické dôsledky.
Keď individuálna frustrácia prerastie do spoločenského hnutia
Vo Francúzsku sa pôvodná nespokojnosť mladých postupne rozšírila na širšie vrstvy spoločnosti. Problémy, ktoré sa spočiatku týkali najmä školstva, sa začali prepájať s kritikou sociálneho štátu, rastúcich životných nákladov a celkového smerovania vlády. Časť politických aktérov a verejnosti spája napätie v krajine aj s migráciou. Mejstřík však upozorňuje, že hoci mladí ľudia z prvej a druhej generácie migračného pôvodu tvoria pomerne veľkú časť protestujúcich, migračná otázka nie je ich hlavnou témou.
V Španielsku sa podobný mechanizmus prejavuje v oblasti bývania. Nedostupnosť bytov a rastúce životné náklady nie sú iba individuálnymi problémami jednotlivých domácností. Postupne sa z nich stáva širšia spoločenská požiadavka, na ktorú musia reagovať aj politické inštitúcie. Kováčik pritom zdôrazňuje, že ekonomická neistota sama osebe ešte nemusí destabilizovať politický systém. Rozhodujúce je, či sa individuálna frustrácia dokáže premeniť na kolektívnu požiadavku, a či na ňu štát dokáže odpovedať.
Mladí často protestujú, pretože strácajú dôveru vo svoju budúcnosť.
V Srbsku sa pôvodné požiadavky študentov po tragédii v Novom Sade postupne rozšírili za hranice samotného vyšetrovania nešťastia. Od zverejnenia dokumentácie k rekonštrukcii železničnej stanice sa presunuli k širším otázkam politickej zodpovednosti, nezávislosti inštitúcií a dodržiavania princípov právneho štátu.
Situáciu navyše vyostrila reakcia vládnej Srbskej pokrokovej strany, ktorá požiadavky študentov spochybňovala a verejne diskreditovala protestujúcich. Podľa Košeka tieto reakcie prispeli k ďalšej mobilizácii spoločnosti a posilnili solidaritu medzi rôznymi generačnými a sociálnymi skupinami. Dôležitým momentom sa tak stala aj premena protestného hnutia na politickú alternatívu.
Študenti sú v prvej línii protestov
Prečo sa však do protestných hnutí tak výrazne zapája práve mladá generácia? Jedným z vysvetlení je teória relatívnej deprivácie, ktorú približuje politológ Kováčik. Nespokojnosť totiž nemusí vychádzať iba z absolútnej chudoby alebo nedostatku. Často vzniká z rozdielu medzi tým, čo ľudia od života očakávajú, a tým, aké možnosti v skutočnosti majú.
Protestovanie je vo francúzskej kultúrnej DNA.
Práve mladí ľudia môžu tento rozpor vnímať obzvlášť intenzívne. Očakávajú dostupné vzdelanie, pracovné príležitosti či možnosť osamostatniť sa, no ich reálne vyhliadky nemusia týmto predstavám zodpovedať. Významnú úlohu zohráva aj prostredie, v ktorom sa pohybujú. Univerzity, študentské komunity a sociálne siete im umožňujú zdieľať skúsenosti, prepájať sa a organizovať spoločné aktivity.
„Mladí ľudia nevychádzajú do ulíc iba preto, že sú nespokojní so svojou súčasnosťou. Často protestujú, pretože strácajú dôveru vo svoju budúcnosť,“ dodáva Kováčik. Sociológ Martin Daško z FSV UCM poukazuje aj na generačné špecifiká. Mladí ľudia majú často menej rodinných a pracovných záväzkov, ktoré by im mohli brániť v zapájaní sa do protestov. Zároveň majú veľký záujem o budúcnosť krajiny, v ktorej budú žiť.
Hranica medzi protestom a politickou zmenou
„Protestovanie je vo francúzskej kultúrnej DNA,“ hovorí Martin Mejstřík. Ľudia vo Francúzsku protestujú aj pri témach, ktoré nemusia mať taký závažný charakter. Keď sa však objaví zásadná téma, ktorá zasiahne širšiu spoločnosť, mobilizácia býva masová. Dodáva, že v štátoch, kde protestovanie nie je takou prirodzenou súčasťou politickej kultúry, akým je aj Slovensko, sa to nedá úplne porovnať.
Francúzske úrady však v reakcii na niektoré protesty pristúpili k zákazom alebo obmedzeniam zhromaždení. Vzhľadom na to, že protestujú pomerne často, majú zákony, ktoré dávajú polícii širokú škálu prostriedkov, ako zakročiť. Mejstřík dodáva, že pýtať sa na mieru tvrdosti ich zásahov je legitímne.
Politológ Kováčik dopĺňa, že zásahy proti mladým demonštrantom a práve medializované prípady vážnych zranení vyvolali solidaritu ďalších spoločenských skupín. Podľa neho v takýchto situáciách môže tvrdá reakcia štátu pôsobiť paradoxne. Namiesto oslabenia protestov prispieva k ich rozšíreniu.
Spomína si na demonštrácie z 24. októbra, na ktorých sa malo podľa francúzskeho ministerstva vnútra zúčastniť 410-tisíc ľudí. „Pôvodne problematika školstva sa medzičasom spojila s protestmi proti sociálnym nerovnostiam a rastúcim životným nákladom,“ dodáva Kováčik.
V demokratickom právnom štáte, ako dopĺňa Kováčik, je dôležité hľadať rovnováhu medzi ochranou verejného poriadku a rešpektovaním základných občianskych práv a slobôd. Za základné kritérium považuje zásadu proporcionality. „Každé obmedzenie práva na pokojné zhromažďovanie musí byť zákonné, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutné a primerané konkrétnej bezpečnostnej situácii,“ vysvetľuje.
V prípade Francúzska považuje za problematické hlavne rozsiahle preventívne zásahy a postupy bezpečnostných zložiek. Najmä tie, pri ktorých vznikajú pochybnosti o ich primeranosti. Osobitne podľa neho treba posudzovať zásahy proti maloletým.
Čo zostane, keď sa ulice vyprázdnia
Výsledky parlamentných volieb v Srbsku podľa Košeka potvrdili silnú podporu požiadavky na zmenu dovtedajšieho spôsobu vládnutia. Študentská kandidátka získala viac ako polovicu hlasov. Volebná účasť zároveň dosiahla najvyššiu úroveň od roku 1992. Košek hovorí o paradoxe, keďže dlhodobá frustrácia neviedla k rezignácii na politickú participáciu, ba práve naopak, zvýšila záujem o ňu. Dodáva, že volebné víťazstvo však neznamená zjednotenie srbskej spoločnosti a Vučić si naďalej udržuje významnú spoločenskú podporu.
Silný symbolický rozmer má aj vyčistenie Pionierskeho parku pred srbským parlamentom, kde vznikol provládny stanový tábor. Počas protestov išlo o najviditeľnejší znak Vučićovej vlády. Odstránenie stanov a bariér podľa Košeka môžeme interpretovať nielen ako symbolické zavŕšenie jednej politickej etapy, ale aj ako snahu navrátiť verejný priestor jeho pôvodnému účelu.
Za najväčšiu výzvu považuje prechod od protestného hnutia k politickej organizácii schopnej efektívnej správy štátu. Prípadné nové politické vedenie bude čeliť náročnej úlohe, a teda presadeniu zmeny v štátnych inštitúciách, bezpečnostných zložkách aj mediálnom prostredí, v ktorých si Vučićova strana vybudovala silné väzby.
Mejstřík za základ úspechu považuje odhodlanie ľudí protestovať dlhší časový úsek. V Španielsku protesty priniesli zmeny v zákonoch a už spomínané predčasné voľby. Najbližšie ich 11. novembra čaká generálny štrajk, takže vlna protestov sa tým ani zďaleka nekončí. Vo Francúzsku taktiež bude záležať najmä na tom, ako dopadnú prezidentské voľby budúci rok. Podľa sociológa Daška o úspechu protestného hnutia rozhodujú vytrvalosť, organizácia, podpora verejnosti a konkrétne požiadavky. Prioritné podľa neho je, aby boli intenzívne a stabilné.
Čo si z toho môže vziať Slovensko?
Kováčik upozorňuje na rozdiel medzi spôsobmi, akými mladí ľudia reagujú na nespokojnosť. Kým v niektorých európskych krajinách vedie k masovej protestnej mobilizácii, na Slovensku sa často prejavuje rozhodnutím odísť študovať, pracovať alebo dlhodobo žiť v zahraničí. Ide o dva odlišné spôsoby reakcie na problémy, ktoré človek nedokáže alebo nechce riešiť v domácom prostredí.
Politická participácia mladých by sa však nemala spájať výlučne s protestmi. Demokratická spoločnosť potrebuje aj ľudí ochotných zapájať sa do verejnej diskusie, kriticky hodnotiť rozhodnutia politikov a podieľať sa na hľadaní riešení. Kováčik preto zdôrazňuje význam univerzít.
„Práve univerzity by mali vytvárať priestor na kritické myslenie, slobodnú diskusiu, občiansku angažovanosť a kultivovanú politickú argumentáciu,“ ozrejmil. Pre mladých má byť dôležité aj presvedčenie, že aktivitou môžu ovplyvniť rozhodnutia týkajúce sa ich budúcnosti.
Zahraničné skúsenosti môžu byť inšpiráciou, no nie návodom, ktorý možno jednoducho preniesť do slovenského prostredia. Ako upozorňuje sociológ Daško, jednou z najväčších chýb je kopírovanie postupov, ktoré fungujú inde, bez ohľadu na odlišné politické a spoločenské podmienky.
Príklady Francúzska, Španielska a Srbska tak ukazujú, že samotná nespokojnosť na politickú zmenu nestačí. Rozhodujúce je, či sa ľudia dokážu spojiť okolo spoločných požiadaviek, vytrvať a nájsť spôsob, ako ich presadiť aj mimo ulíc.
Autorka: Zuzana Beneková
foto: attelier.sk/Zuzana Beneková, TASR/Laurent Cipriani, TASR/Thomas Samson, TASR/Armin Durgut
zdroje: aktuality.sk, TASR
Koľajnice:
Mladí často protestujú, pretože strácajú dôveru vo svoju budúcnosť.
Protestovať je vo francúzskej kultúrnej DNA.
Politická participácia mladých by sa nemala spájať výlučne s protestmi.
Protestovanie je vo francúzskej DNA. Nespokojnosť však hýbe aj ďalšími európskymi krajinami
