Študenti nezarábajú peniaze len na zábavu v klube alebo krčme. Platia nájom, cestovné či jedlo. Pre mnohých je brigáda podmienkou, aby si vôbec mohli dovoliť študovať.
Či už ste v kaviarni, reštaurácii alebo nákupnom centre, všade môžete vidieť mladých „superhrdinov“ – brigádnikov – ktorí sa v noci pokúšajú učiť na skúšku, aby mohli na ďalší deň ráno otvoriť podnik. „Veď si mladý, to zvládneš“, je veta, ktorá legitimizuje všetko. Nadčasy, nepredvídateľné zmeny či telefonáty typu „Môžeš dnes prísť?“
Zamestnávatelia sa ohrádzajú flexibilitou, ktorá by mala byť však obojstranná. Často je celý tím firmy zostavený len na študentoch, od ktorých sa očakáva výkon zamestnanca na trvalom pracovnom pomere. Rozvrh sa tak pre šéfa stáva len osobným problémom či nedostatočnou výhovorkou.
Práve štúdium je dôvodom, prečo mladí ľudia potrebujú finančný príjem. Nemôžu len tak odísť, hľadať si nový zdroj financií je dlhodobý proces. V dobe rastúcich cien je brigáda čoraz viac existenčnou nutnosťou, nie voľbou. Nájom sa ešte zo vzduchu nikomu nepodarilo zaplatiť.
V malých podnikoch, ako sú napríklad kaviarne, sú majitelia často len „pekným pozlátkom“. Celý chod prevádzky hádžu na brigádnikov. Ak niečo nefunguje, sú to oni, kto znáša následky. Ak všetko funguje, zabúda sa na akékoľvek pochvalu či povzbudenie.
Výplatná páska je často prezentovaná ako forma vďaky. Teda, ak sa ju rozhodnú poslať načas a neodpočítajú z nej náhodné škody, ako rozbitý pohár či tanier. Aj študenti, aj zamestnávatelia sa snažia šetriť. V dnešnej ekonomike sa im to vlastne nedá ani vyčítať.
Zatiaľ čo si ale rátame každé euro a dúfame, že budeme mať na obede zľavu na Isic, šéfovia si za naše “náhodné náklady” zarezervujú predĺžený víkend v Tatrách.
Študenti by mali byť obozretnejší
Zakonník práce presne vymedzuje, koho a za akých okolností môže zamestnávateľ zamestnávať. Síce to obnáša samé výhody, v realite často dochádza k opačnému scenáru.
Dohodu o brigádnickej práci študentov je povinné uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Bohužiaľ sa ale často začína a končí pri slovách ,,Nastupuješ od budúceho týždňa.”
Zároveň na základe danej zmluvy možno vykonávať prácu v rozsahu najviac 20 hodín týždenne. V praxi to znamená približne 20 hodín práce, 10 hodín „len na chvíľu pomôcť“ a 5 hodín zaistuješ vypadnutého kolegu, pretože študent nemá čo robiť a je predsa flexibilný.
Dalo by sa to prirovnať k toxickému vzťahu. Len bez romantiky a s rozpisom zmien. Rozchod neprichádza do úvahy. Možno by pomohla párová terapia, ale na to ešte nikto nezobral odvahu. A tak hľadáme alternatívy, kedy si aspoň na chvíľu môžeme pozrieť poznámky. Všetko sme upratali, kaviareň je prázdna. Ide len o chvíľu medzi ďalšími cappuccinami.
Ale náš pracovný „partner“ má výnimočný zmysel pre humor. V jeho očiach to vyzerá, že sa asi nudíme, a preto si vymýšľa rôzne úlohy, aby nás zabavil. „Mohla by si prosím pozametať sneh?“ alebo „Keď prestane pršať, poleješ kvety?“
Tieto logické úlohy dokážu vyčerpať viac ako celý deň v práci. Napriek tomu sa ako flexibilný brigádnik postavíme a konáme, lebo hrozí, že by sa niekto mohol uraziť.
Študenti si neodnášajú len fyzické vyčerpanie, ale aj psychické. Neustály nátlak, dostupnosť a nezmyselné úkony vedú k vyhoreniu, najmä ak necítia pochopenie alebo perspektívu rastu. Spoločnosť neustále hovorí o dôležitosti vzdelávania, ale nebuduje priestor, v ktorom by to bolo jednoduchšie.
Aj keď by mali byť vysokoškolské roky najkrajšie, trávime ich medzi prácou a prednáškami bez možnosti osobného života. Nejde o to, že by sme boli leniví. Neprekáža nám študovať a pracovať zodpovedne, musel by sa ale zmeniť prístup k výkonu brigádnikov, ktorý stále kolíše.
