Možno ste sa častokrát pýtali samých seba kde hľadať riešenia na veci, ktoré nás trápia. Veci, z ktorých sa nevieme dostať von, náš život kvôli ním stagnuje a nič nejde tak, ako by malo. Naša vláda na to našla odpoveď! Sú ňou dve pohlavia v ústave.
Od nášho nefungujúceho školstva, študentov utekajúcich do zahraničia, padajúcej omietky v nemocničných izbách či predraženého masla si môžeme raz a navždy vydýchnuť. Naše najväčšie problémy sa totiž vyriešili v momente, kedy 90 poslancov našej vlády povedalo: „Áno, Slovensko potrebuje biologického muža a ženu v ústave.“ Stali sme sa tak prvým členských štátom v Európe, kde sú v ústave definované dve pohlavia.
Takže namiesto varenia domáceho džemu a počítania drobných na zdieľané bývanie môžeme konečne žiť s vedomím, že je všetko tak, ako má byť. Teda, aspoň na nejakú chvíľu. Aspoň dovtedy, dokedy nepríde ďalšia konsolidácia, nepoužiteľný kamerový záznam, letenky za 16-tisíc eur platených z našich vreciek či iné kauzy.
Kauzy, ktoré potrebujú rýchly problém s ešte rýchlejším riešením. Je to ako keď sa snažíš prekryť dieru v stene plagátom od Beatles. Efekt to splnilo no aj tak ti odtiaľ bude prefukovať.
Mimo toho že nám zmena ústavy preniesla našu pozornosť na iné veci ako prešľapy našej vlády, urobila toho omnoho viac. Úž v prítomnej spolarizovanej spoločnosti vykopala dieru, kde pochovala aj posledný rešpekt, aký sme jeden voči druhému mali. Postavila „hrádzu proti progresivizmu“, ktorou nám vraj zabezpečila tradičné hodnoty a normálnosť.
Ja však vidím iba strach, nenávisť, rovných a rovnejších. Nechcem žiť v krajine, ktorá nie je pre všetkých. V krajine kde sa ústava stáva bezpečným priestorov len pre tých, ktorých telo sa zmestí do definície. V krajine ktorá odsudzuje transsexuálov, intersex ľudí, LGBTQ komunitu, inakosť.
Vždy tu boli a budú
A napriek tomu, že k tejto skupine nepatrím, súcitím s ňou. Súcitím s ľuďmi, ktorí každý deň bojujú s maskou, ktorá im „prischla“ už pri ich príchode na svet. S tými, ktorí bojujú s vecami o ktorých my, šťastlivci vyhovujúci tradičným predstavám, nemáme ani poňatia. A aj s tými, ktorí dennodenne pri obede počúvajú o tom, ako nám 72 pohlaví a moderný liberalizmus berie naše kresťanské hodnoty.
Ľudia, ktorým sme teraz zobrali možnosť byť sami sebou tu vždy boli a budú. Možno je to váš sused, možno priateľ vedľa ktorého sedíte na nedeľných omšiach a možno vaša kamarátka. Skrývali sa, báli sa, hanbili sa. A dnes? Namiesto podpory a dôstojného rešpektu bojujú o svoje postavenie v štáte, ktorý má pôdu slabšiu ako domček z karát.
Späť do stredoveku
A zatiaľ čo zvyšok Európy smeruje k západným hodnotám, my sa vraciame späť do stredoveku. Ja sa bojím toho, kde budem žiť, ako si zabezpečím základne potraviny, bývanie, prácu. Niekto zas o to, že mu vezmú aj to posledné čo má – ľudskú dôstojnosť. Ale čo čakať od krajiny, kde prachom zapadajú nie len otázky novinárov, ale aj spravodlivosť?
