Keď v Tanzánii nemôžeš skrývať, že si beloch

Comment

Počas presunu taxíkom zažívame prvý kultúrny šok! Afrika je ešte dych vyrážajúcejšia ako sme si mysleli. Dve hodiny na palube lode Flying Horse naprieč azúrovým Indickým oceánom. Na dohľad ostrov korení – Zanzibar. Vychádzam spoza paliem na pláž aby som objal oceán a celý svet. Sme tu, aby sme zažili to, čomu domáci hovoria ,, Hakuna matata” alebo bez obáv, buď šťastný!

DSC_0533

Spoločná fotka so sestrou a plážovými predavačmi šperkov

Kultúrny šok

V letiskovej hale v Dar Es Salaame vypisujeme vízové formuláre spolu s niekoľkými turistami. Boli to asi poslední belosi, ktorých som v Afrike videl. Na masívnych mahagónových stoloch píšeme rýchlo, máme za sebou asi trinásť hodín cesty a pred sebou ešte asi štyri na Zanzibar. Neuniklo nám, že tieto stoly hovorili o zručnostiach domácich rezbárov, čo dosvedčoval aj erb Tanzánie s rezbármi zavesený na stene. Tmavá príletová hala dokonale ladila s pokožkou povýšeneckých letiskových pracovníkov. Neuniklo nám ani to, že africké letisko bolo ošúchané, a to nielen z používania, ale skôr z tunajšieho architektonického štýlu. ,,To je Afrika, kámo!” uvádza ma do kontextu scestovaný brat Kamil. A ja si začínam uvedomovať, že to bude viac ako len autentické. Vychádzame z haly a potrebujeme taxík pre piatich ľudí a batožinu. Žiaden problém! Tu sa dá zrealizovať všetko, keď človek zaplatí a domáci sú ochotní. ”No problem, my friend” je klasická hláška černocha, keď sa niečo rieši. O taxík nebola núdza a ani o taxikárov. Tí sa na nás vyrútili naraz asi pätnásti a každý vykrikoval najlepšiu ponuku. Osobná zóna človeka v komunikácii tu nehrá žiadnu rolu. Každý sa snaží byť najbližšie a prežiť. Urobiť kšeft. Ten dostal od nás priateľský černoch s veľkou dodávkou, klímou a samozrejme licenciou. Do prístavu je to hodina a za hodinu jazdy tanzánskym taxíkom človek dostáva grátis obrovskú dávku vnútornej sebapremeny, pokory a uvedomenia si hodnôt. Slabšie a rozmaznanejšie povahy to môže rozbiť na kusy ako trhavina, ale o to lepšie. Vidíme ulice plné ľudí, ktorí žijú, aby prežili a prežívajú aby mohli aspoň ako tak žiť. Nikto nemá nárok opustiť sa ako bezdomovec. Obiehame cyklistu s veľkým nákladom vajec v zadnej časti bicykla, ženy zas s nákladom na hlavách, no vždy nádherne odeté do farebných šiat. Pri ceste sedia chudí černosi a opierajú sa o steny múru s nápisom autobazár alebo autosúčiastky. Tento outdoor obchod spočíval z pneumatík položených na zemi a z neveľkého náradia. Začínam si poriadne uvedomovať, že sa vraciame v čase dozadu. Existuje tu určitá teória relativity v kontexte západného sveta. Všade je zvýrený piesok od cesty a na nej detskí predavači tých najbanálnejších drobností, ktoré nikto nekupuje s výnimkou občasného šoféra luxusného auta. Zastavujeme a k taxíku naraz prichádzajú deti. Dievča je slepé a nemá zreničky. Žobráci. Nemôžeme skryť, že sme bieli turisti. Taxikár ich nemilosrdne odháňa preč.

“No problem, my friend” je klasická hláška černocha, keď sa niečo rieši.”

DSC_0511

Pózovanie so súrodencami na brehu Indického oceánu

Prístav v Daar Es Salaam

Dostávame sa do prístavu a miestni samozvaní predavači lístkov – Beach boy-i obklopujú auto. Chcú nám predať lístky o niečo drahšie ako v pokladni, taxikár musel zamknúť auto pred rozvášnenými černochmi. Prikázal nám tiež radšej si držať svoje pasy pri sebe. O chvíľu si Kamil razí cestu cez dotieravých predavačov smerom k predajni lístkov, čo bola malá búdka niekde medzi jednoduchými domčekmi. Ako tak sme sa zatiaľ spriatelili s miestnymi predavačmi, ktorí vtieravo komunikovali cez okná taxíka o tom odkiaľ sme a ako sa máme. S mladíkom vo futbalovom drese Arsenalu sme hodili reč o futbale, aj o tom, že Škrtel je Slovák a v jeho malých očiach sme videli uznanie. Keď sa nevracia, vyrážam za ním, to už drží naše lístky na loď a štartujeme s taxíkom až k lodi Flying horse, o ktorej sa neskôr presvedčíme, že nie je taká rýchla ako lietajúci kôň. Swimming horse by sa hodilo lepšie. Sledujem pár neverbálnych a verbálnych prejavov pracovníka na parkovisku, ktorý nám zdvíha závoru, keď ho napadne iný černoch, ktorému asi prebral kšeft. Za zadným oknom taxíka sa strháva divoká bitka. Asi bežný deň v Tanzánii, pomyslel som si s odstupom času. Pri vystupovaní z auta sme si pripadali prinajmenšom ako hollywoodske celebrity vystupujúce z limuzíny tesne pred Oscarom. Záujem o nás bol obrovský a černosi nám nedali vydýchnuť. Nikdy predtým som sa necítil ako beloch tak nápadný a odrazu viac chápem ako sa cítia oni v cudzích krajinách.
Vydýchli sme si až na palube Flying horse v prvej triede alias V.I.P. ako sa písalo na dverách. Urobili sme si pohodlie na sedadlách od auta, ktoré boli pripevnené pevne k podlahe a na sedadlách z kože. Prvá trieda- pomysleli sme si. Je obed a zdvíhame kotvy od východného pobrežia Afriky do šíreho Indického oceánu plného miestnych rybárov na malých tradičných loďkách a s nadšením sledujeme aj pohupujúcu sa karetu v rytme Indického oceánu. Život tu doslova dýchal autentickosťou. To už fotím na hornej terase lode šíri oceán a tajne aj miestnych afričanov, ktorí oddychovo sedelia na terase. Podľa farieb, oblečenia, vzorov a čiapok bolo zrejmé, že pochádzajú z rôznych afrických kmeňov. Po príchode do prístavu v Zanzibare nás čaká ten istý proces. Najprv víza a potom cesta taxíkom. Tentokrát nás taxikár čaká už na lodi a dohadujeme cenu.

DSC_0490

Rybári na tradičnej lodi v prístave Dar Es Salaam

Hakuna matata

Tentokrát už bola cesta taxíkom o niečo veselšia. Spoznali sme aj miestne bankové machinácie v africkej pobočke Barclays, kde nám ochotne vysvetlili, že menový kurz na tabuli neplatí a že majú dnes jednoducho iný. Samozrejme ten výhodnejší pre nich. Vychádzali sme zo Stone Townu – veľkého trhoviska a spletí úzkych uličiek, aby sme okúsili panenskú flóru Zanzibaru. Tisíce zelených paliem a pod nimi jednoduché domčeky z tehál, malty a naokolo šťastne pobehujúce malé deti. Bol to čistý život v neporušenej prírode. Asi najväčší dar pre domácich.
Neskôr nám obyvatelia Zanzibaru vysvetlili, že často používajú svahilskú frázu Hakuna matata (buď šťastný). Ďalšia filozofická úvaha, ktorú nám zavesili na nos. Môžu byť šťastní, keď v podstate nič nemajú? Oni jednoducho sú šťastní. Žijú radosťou z bytia samotného. Byť neznamená mať. Ako vidím, dávno to pochopili… Jednoduchá detská radosť z naháňania sa za pneumatikou z bicykla a v ruke palička. Aj to som fotil do pamäte.

Ubytovali sme sa v rezorte v tradičnom africkom štýle niekoľko desiatok metrov od oceánu. Žiadny luxus, no o to väčšie potešenie z krásy africkej architektúry a splynutia s okolím. Večeriame na terase smerom k oceánu a nechávame sa očariť tajomstvami šéfkuchárov tradičnej zanzibarskej kuchyne. Nikedy aj hodinové čakanie na jedlo stálo za to. Najobľúbenejšou sa medzi nami rýchlo stala chobotnica s masívnymi chápadlami či Masala s omáčkou a zanzibarskou ryžou. Čo sa týka desiaty a olovrantu, stravu sme zabezpečovali takpovediac na vlastnú päsť. V dedine bolo len zopár obchodov a od dedinčanov sme si prenajali horské bicykle na týždeň. Prašnými cestičkami bicyklujeme vždy desať minút do dediny, aby sme kúpili nejaké jedlo, hoci som mal pocit, že im tam vykúpime polovicu tovaru a že neostane domácim. Bolo to zvláštne. Zdravíme dedinčanov a zastavujeme sa v prvom obchode. Dve garážové dvere boli otvorené a na poličkách jednoducho poukladané chipsy, pečivo, konzervy a zeleninové šťavy. Niekde aj vajcia. Dvere na chladiacich boxoch nedoliehali a otázka o bezpečnosti potravín visela vo vzduchu ako keď sa schyľuje na búrku. Potrebovali sme aj balenú pitnú vodu, keďže iná sa ani piť nemohla. Tú sme vždy úspešne kúpili v Chogoni market, v obľúbenom zelovoci plnom malých banánov, pomela, melónov a papáje. O BIO pôvode nemohlo byť pochýb a úsmev predávajúcej černošky to dosvedčoval. Jednoduchí ľudia vedia prekvapiť a potešiť, tak ako jej otec, ktorý nám dobrosrdečne a s úsmevom nesie banány, keď sme na odchode. Včera sme ich totiž zabudli. Žena z Chogoni market bola vždy oblečená v nádherných pestrých šatách, tak ako je to zvykom u zanzibarských žien. Pri pohľade na ne ako si ladne vykračujú popri oceáne a nesú na hlavách koše s drevom sme tajili dych. Africkí chlapi pri nich vyzerali len ako vypelíchané vrabce.

“Nikdy predtým som sa necítil ako beloch tak nápadný..”

Robotníci mora

Pri rannom odlive Indického oceána a raňajkách sledujeme v diaľke po kolená vo vode brodiacich sa černochov. Muži i ženy s vedrami a drevenými kópiami v rukách. Zbierajú všetky tie záhadné tvory oceánu, čo vyplavil. Sú ako zrastení s oceánom, krajinou a prírodou samotnou. Väčšina obživy čo majú, je vďaka štedrosti oceánu a oni to vedia. Tešia sa tak ako chlapík, ktorý víťazoslávne zdvíha svoju takmer jeden a pol metrovú chobotnicu. Fotím ho a on mi pózuje. Rýchlo ju očistí a hneď ju predáva kuchárom nášho rezortu. Večera je istá, tak i obživa pre človeka, ktorého rozoznám od iných len podľa tielka Michigan. Na inom konci pláže sme stretávali pravidelne jeho konkurenta. Nazývali sme ho už familiárne – Chobotničiar. Asi päťdesiatosemročný černoch vstupoval do oceánu len so šnorchlom a kópiou vždy sebavedome. Ten mal lov doslova odžitý. Keď ulovil chobotnicu, poriadne ju oplieskal o útes, vyváľal v piesku a opláchol. Potom nasadol na starý bicykel o odišiel. Čistý štýl. Okrem neho, oceán brázdili aj farebné odeté rybárske posádky na ručne vyrobených drevených loďkách pripominajúcich katamarány. Niektoré mali plachtu, na iných rybári iba pokojne pádlovali. Každý deň odhodlaní niečo uloviť. Rozprávame sa s Muhom, černochom, s ktorým sme sa spriatelili v Modrej lagúne, na mieste ako stvorenom na potápanie, kam sme každý deň chodievali bicyklom asi pol hodinu. Je priateľský a otvorený. Hovorí nám, že jeho otec bol takisto rybár. Zomrel na mori pred niekoľkými rokmi. Prišla búrka, loď sa prevrhla a on nevedel plávať. Muhá má okolo tridsiatky a tiež nevie plávať.

DSCF3067

Rybári usmerňujú plachty katamaránu

Plážoví predavači v štýle Masai

Už po stýkrát nám niečo ponúkajú. Témami biznisu sú najrozličnejšie veci. Od potápačských výletov, cez zapožičanie celej lode sme sa dostali ku kúpe tradičných afrických šperkov a ,,lákavej” ponuke predaja sladkého kokosového orecha. Predavači šperkov, ktorí k nám prichádzajú, sú oblečení v nádherných červených masajských šatách. Ruky a nohy majú bohato pokryté šperkami a bielymi korálkami. Na tvári trendové slnečné okuliare. Rozkladajú svoje šatky na piesok a na ne ukladajú šperky z ebenového dreva, drevené náramky z Kilimandžára i šperky z kostí byvola či leva. Stojíme okolo nich a černoch naliehavo zaväzuje šperk na Kamilovu nohu. Smejeme sa a oni spolu s nami. Nakoniec kupujeme zopár šperkov pre prieteľov, ale hlavne žraločí a leví zub.

Usmievaví predavač pri dohadovaní ceny navrhuje tú najlepšiu pre seba aj pre nás. “Takú, aby si aj ty, aj ja bol šťastný,” dodáva. Dozvedáme sa tiež, že aj keď jeden pochádzal z vnútrozemia Afriky, originálni černosi z kmeňa Masajov nežijú na Zanzibare. Je to skôr ich biznis outfit.

“ Život tu doslova dýchal autentickosťou.”

Potápanie v neskutočnom prostredí

Modrá lagúna bola ako stvorená na odhalenie všetkých krás Indického oceánu a podoceánskeho pestrého bohatstva. Toto miesto nám doporučili miestni obyvatelia a my sa ponárame do priezračnej tyrkysovej vody so šnorchlom, plutvami a kamerou GoPro. Sme pripravení všetko odhaliť! Plávame tesne nad ostňami a ihlicami zanzibarských ježkov, pričom niektorí z nich mali ihlice dlhé pätnásť až dvadsať centimetrov. Boli nebezpečné a nikto nemal v úmysle ich hladiť. Šli sme teda ďalej a oceánske dno sa začalo otvárať v celej svojej neskrotnej a divokej kráse. Sme fascinovaní obrovskými koralmi a všetkými tými pestrými koralovými kvetmi, sasankami a rybami, ktoré si nás skúmavo prehliadajú. Takmer ich chytám dlaňou, no samy vedia, že sú rýchlejšie. Žltočierne, fialové, zelenkavé a dokonca aj Malý nemo, len v čiernobielom obleku. Skrývajú sa v pŕhlivých sasankách, kde sa im nič nestane. Všetko sa tu víri v rytme prúdov. Kamil mi signalizuje niečo neobyčajné, objavuje sa veľká, akoby fluorescentná tyrkysová ryba. Nasledujeme ju. Snažím sa dať zopár hlbších ponorov ku dnu. Kamil zasa skúša podplávať útes v tvare mosta, hlboko pod hladinou. Všetko natáčame, až dokým nám kameru neodnáša silnejší prúd a my ju s námahou po dvadsiatich minútach lovíme z dna. Opäť nám to dodáva entuziazmus a našu akciu završujeme vylovením vyleštenej tigrej mušle z dna, ktorú si berieme ako trofej.
V posledný deň skoro ráno sa pohupujeme v slnkom zaliatých vlnách Indického oceánu a o pár hodín sa vydávame na cestu späť.

cho1

,,Robotník mora ” sa chváli veľkým úlovkom (o chvíľu chobotnicu predal našim kuchárom a večera bola mimoriadne chutná)

5 tipov pred vycestovaním:

  1. kúpiť si antimalariká
  2. zobrať si aj ošúchané oblečenie (aby človek nevyzeral nápadne a bohato)
  3. vziať si šnorchel a plutvy
  4. prečítať si rady skúsených cestovateľov, ktorí Afriku navštívili
  5. naučiť sa pár slov po svahilsky

Ceny v Zanzibare:

Chobotnica 10 eur
Krab 8 eur
Ryba 6 eur m
Morské plody 10 eur
Potápanie s delfínmi 10-20 dolárov

 

atteliér

Author

atteliér

Časopis študentov UCM.

Related Posts

Discussion about this post