Pravidlá sú fajn, no niekedy nás brzdia.

„Článok nikdy nezačíname citáciou,“ zvykol mi hovorievať editor, keď som brigádoval v jednom nemenovanom periodiku. V tom čase som sa ešte len zaúčal a práca v bulvári mi prišla diametrálne odlišná od mojich drobných umeleckých textov, ktoré som zvykol doma písať. Pýtate sa prečo? Hlavným dôvodom bolo asi to, že teraz už moje texty čítali tisíce ľudí. Chlap, ktorý ma zaúčal, mi každý jeden článok začal starostlivo rozoberať a poukazovať na drobné chybičky.

Nechcem znieť ako človek, ktorý si neprizná chybu, to nie. Každý, kto niekde začína, ju predsa skôr či neskôr spraví a je dobré mať strážneho anjela, ktorý po vás všetok bordel uprace. Najväčším problémom pri práci v periodiku bolo paradoxne vybrať niečo zaujímavé, informáciu, ktorá by zaujala ľudí priamo v titulku a všetci klikali práve na môj článok. Čoraz častejšie som badal, ako sa celý môj titulok mení a ja sa pýtal, čo robím zle. Chcem predsa písať kvalitu, chcem byť dobrý v tom, čo robím.

„Nie, nie, Richard, nič nerobíš zle, len si myslím, že takto by to bolo lepšie,“ hovoril editor.

Rozhoduje to, čo sa páči ľuďom

Pravda je taká, že dnes sa takmer všetko robí so zámerom osloviť čo najväčšiu skupinu ľudí. Titulky musia byť pútavé, obsahovať škandál, sex či inú kuriozitu. Filmy musia byť jednoduché a svojím spôsobom trochu aj predvídateľné. V poslednej dobe sa stretávam so šablónou takmer na všetko. Otvorím si refresher, fičí, klocher alebo iný populárny web a všimnem si, že každý človek sa snaží písať s niečím, čo nazývam mládežnícky mámpi*izmus. Je to jednoduché, stručné, s nádychom irónie a všetko rovnaké. Píšu s nadhľadom, ktorý vyznie tak povrchne, že sa nedá brať vážne. Ale je to predsa zapísané vo filozofii stránky, web pre mladých musí písať mlado.

Najviac ma trápi, že ak niekto príde s originálnym nápadom či myšlienkou, za pár týždňov alebo mesiacov sa stratí v mori ďalších. Ľudia si všímajú, čo funguje, a podľa toho sa snažia zariadiť aj oni. Predstavte si človeka, ktorý ako prvý prišiel s konceptom reštaurácie.

Ako človek venujúci sa literárnej tvorbe si všímam tento problém až príliš často. Každý by chcel písať, ide predsa o najlepšiu prácu na svete! Sedíte na riti, nič nerobíte, len ťukáte do notebooku a píšete zopár viet. Je to dokonca lepšie ako škola, pretože vám za to platia. Nerád kritizujem ľudí, ktorí sa snažia, pretože pravdu povediac… robia aspoň o trochu viac ako každý druhý človek, no nedá mi nenapísať… Snažia sa v úplne inom prúde.

Poznám hneď niekoľko prípadov, ktoré sa snažia napísať knihu. Dávajú mi čítať svoje texty, ktoré sa prinajlepšom nečítajú veľmi dobre. Krátke, strohé vety, ktoré jednoducho nemajú tú vlastnosť, že vás dokážu vtiahnuť do deja. Namiesto toho, aby zlepšili svoj štýl či formu, oni sa učia, ako propagovať príspevky na Instagrame.

A tak vzniknú profily ako Sklamaná duša, zlomená duša, úlomky duše, duševné citáty, denník zlomenej ženy atď. Nikdy ma tieto „citátové“ profily nelákali, no zo zaujímavosti som bol donútený si ich otvoriť… ako hovorí stará múdrosť, musíš poznať svojho nepriateľa.

Stále pretrváva kríza umenia

Tu sa dostávam k inému bodu, ktorý stále súvisí trochu s originalitou a srdiečkom. V tomto smere milujem knihy, pretože vyjdú raz za rok a majú čo povedať. Instagram, rovnako ako aj iné sociálne siete, je založený na aktivite. Aby ostali relevantní, musia jednoducho pridávať obsah. Verím, že na vymyslenie niečoho originálneho a jedinečného treba čas. Nápady sa minú, to je proste fakt. Lenže ak si dáme pauzu, prídeme o svoju slávu, ľuďom sa neukážu naše príspevky a už sa nebudeme cítiť tak dobre, ako sme sa cítili doteraz.

Presne v ten moment už prestávame tvoriť srdcom a prechádzame do hlavy. Čo sa ľuďom páči? Ktoré príspevky mali najviac lajkov? Urobím niečo podobné, raz to predsa fungovalo, tak to bude fungovať znova. Alebo si jednoducho niečo požičiam.

Pár rokov dozadu som sa zúčastnil na literárnej súťaži, kde jedna z porotkýň predniesla krásnu myšlienku: „Dnes zažívame krízu umenia.“ Nie všetko sa dá, samozrejme, považovať za umenie. V oblasti publicistiky, influencerov, youtuberov alebo podobných „kreatívcov“ modernej doby sa nejaká tá kreatíva vyžaduje… majú to predsa v názve. Kríza umenia sa môže prejavovať rôzne. Mnohokrát niekto príde s úžasnou myšlienkou, a potom príde čas na jej spracovanie. Otvorí si web, hľadá inšpiráciu. Málokedy sa stane, že z takéhoto myšlienkového procesu príde niečo jedinečné.

Hoci sa všetok „kontent“ na svete rozdeľuje podľa vkusu a každému sa môže páčiť niečo iné, čoraz častejšie sa stretávam s okopírovaným, neinšpirovaným obsahom niekoho, kto nemá ani len tušenie, o čom píše. Stretol som sa aj s názorom, že kríza umenia tu bola vždy a vždy aj bude. Ako to vnímate vy, chýba modernej tvorbe srdiečko alebo sú niektorí ľudia až príliš nároční?