Laco Halama – jar, ktorá vôbec nebola krátka

Comment

Je absolventom filmovej a televíznej réžie na VŠMU. Vytvoril desiatky filmových hraných filmov, inscenácií, stovky televíznych relácií a rôznych audiovizuálnych projektov. Tak isto založil a je spolumajiteľom spoločností venujúcich sa audiovizuálnej produkcie.

Laco Halama

 

V súčasnosti sa venuje hlavne televíznej tvorbe v RTVS (5 proti 5). Na FMK pôsobí na Katedre umeleckej komunikácie od roku 2013. Vyučuje základy audiovizuálnej tvorby v prvom ročníku a vedie kabinet filmovej tvorby. 

Prečo práve Dubček, čo ho viedlo byť režisérom a ako vidí momentálnu situáciu okolo filmov sa dozviete v rozhovore s režisérom a pedagógom Lacom Halamom, ktorý tento rok prináša snímku o Alexandrovi Dubčekovi pod názvom Krátka jar dlhá zima.

1.  Čo u vás podnietilo to, že sa chcete venovať filmovej tvorbe? Bola to rodina, alebo nejaká motivácia počas školy?

V zásade to bola rodina, vyrastal som v prostredí, kde televízia bola síce v štádiu vzniku, no aj napriek tomu bola každodennou témou, ako sú dnes sociálne siete. Môj otec pracoval ako strihač v Slovenskej televízii. Robil tam skoro celý život a za tie  roky sa stal tzv. „strihačskou legendou.“ Ale ak mám hovoriť o tých začiatkoch, tak to bolo v 70 – tych rokov, keď som študoval na gymnáziu. Práve počas štúdia na gymnáziu som sa začal o film intenzívne zaujímať.

“Dubček ako téma asi naozaj potreboval dozrieť.”

2.  V tej dobe bola výroba filmu určite zložitejšia, v čom to bolo iné?

Áno, bol to naozaj zložitý proces, nedisponovali sme takými technológiami ako dnes. Základom filmu bol celuloid, bol to kvázi taký základ filmového remesla a osvojil som si ho naozaj dôkladne. Pomáhal som otcovi v strižni pri pomocných asistentských prácach ako mladý chlapec už od pätnástich rokov.

3. Tento rok oslavuje výročie nielen Sviečková manifestácia, ale aj Pražská jar, boli práve tieto výročia podnetom k filmu?

Áno, iste. Každopádne to bolo práve kvôli výročiu Pražskej jari. V našej verejnoprávnej televízii sa čakalo na to, že práve k tomuto veľkému výročiu vznikne nejaká filmová snímka. Aká, aké budú jej parametre, ako bude vyzerať a kto bude jej autorom možno v tom pláne nebolo, ale myslelo sa na to, že to pravdepodobne bude väčší formát. Je povinnosťou televízie reflektovať tieto historické miľníky a historické osobnosti. Dubček ako téma asi naozaj potreboval dozrieť. Na niektorých udalostiach  vidíme, že nie je celkom možné ich zobrazovať ani v tom časovom odstupe.

“To, že zahynul, je pre mňa tragická okolnosť, ale nevidím za tým žiadnu konšpiráciu.”

4. Myslíte si, že Dubček ako osobnosť si zaslúžil tento priestor na „plátne“?

Určite áno. Dubček si zaslúži pohľad, ktorý by ho ukazoval viacrozmerne, nielen čiernobielo a nie s akýmikoľvek predsudkami. Preto aj scenár vznikal veľmi dlho. A dúfam, že televízia, ktorá to bude vysielať, bude spokojná.

5. Dá sa podľa vás zachovať objektívny pohľad pri tvorbe filmu podľa skutočných udalostí? Predsa len je tam niekoľko pohľadov a názorov.

Zložitá otázka. Ale povedal by som to asi takto, film tohto žánru si nerobí nároky na objektívnosť v tom zmysle, že je fikciou. Je príbehom, ktorý sa rozpráva ako dramatický príbeh, ako príbeh s licenciou poetika, to znamená s licenciou, ktorú vytvárate, keď fabulujete príbeh. Áno, musíte ho fabulovať podľa okolností, ktoré zachytila história. Mohlo to tak byť, ale zároveň to tak nemuselo byť. O objektivite sa v tomto prípade ťažko hovorí, skôr by som hovoril o realizme. Aj ľudia, ktorí Dubčeka poznali a možno sa s ním stretli, dokážu byť len ťažko objektívni.

“Myslel som aj na mladého diváka, ktorý by mal záujem si pozrieť niečo, čo súvisí s našou históriou.”

6.  Myslíte si, že keby Dubček nezomrel tak skoro, tak by nám ako Slovensku vedel pomôcť, povedzme, v obraze Slovenska v zahraničí, že by nás vedel viac reprezentovať?

Je tam príliš veľa keby. V tej pozícii človeka, ktorý reprezentuje štát a predstavuje istý politický štandard, ktorým on oplýval – ľudskosť, empatia – by našej krajine asi vedel pomôcť. Nič z toho sa nestalo a to, že zahynul, je pre mňa tragická okolnosť, ale naozaj za tým nevidím žiadnu konšpiráciu.

7. Vo filme Krátka jar dlhá zima sa objavia v menších hereckých úlohách aj naši študenti. Ste spokojný s ich výkonmi a ste radi, že ste im dali možnosť si zahrať vo filme?

Áno, nielen že si vo filme zahrali, ale dvaja z vašich kolegov aj spolupracovali na produkcii. Zuzana Točená robila na klapke v jednej z fáz filmu. Pali Bielik mal na starosti manipuláciu s kamerami a ešte tam bola aj jedna malá úloha pred kamerou ako komparz.

8.  Čím bolo natáčanie filmu odlišné od vašich iných projektov, napr. od filmu Tábor padlých žien, ktorý patrí medzi prvé filmy samostatného Slovenska?

V zásade bolo odlišné technologicky, lebo je to film, ktorý bol nakrútený ešte klasicky analógovo a na celuloid. Film o Dubčekovi bol, samozrejme, natočený už digitálne. Vo filme Tábor padlých žien bolo relatívne veľké množstvo postáv, ktorých príbehy sa prelínali, bolo to náročné práve na tú dramaturgiu a vyváženosť jednotlivých príbehov. Pri natáčaní o Dubčekovi som mal iný druh štábu, väčšinou to boli mladí ľudia a spolupracovalo sa nám veľmi dobre.

9.  Pri tvorbe scenáru k filmu spolupracovala rodina Dubčeka, mali nejaké pripomienky alebo vám nechali voľnú ruku pri písaní?

Musím to opraviť, pri scenári nespolupracovali, spolupracovali s autorom pri písaní knihy, ktorá bola literárnou predlohou k filmu. Motívy z tejto knihy sa použili v scenári. Pri scenári neprišlo k takémuto stretnutiu s rodinou Dubčeka, pretože celý ten scenár je braný ako dramatický príbeh hlavného hrdinu, ktorý je svojim spôsobom autorskou fikciou.

10. V čom je film Dubček odlišný od iných historických drám?

Okrem špecifického obsadenia bola pre nás veľmi dôležitá práca s archívnym materiálom. Toho archívneho materiálu je tam naozaj veľmi málo, pre nás vytvára iba kulisu, ktorá je svojim objemom relatívne krátka, ale s prepojením s našimi scénami je úžasná a funkčná. A som veľmi rád, že sa nám podarilo získať vynikajúceho hlavného predstaviteľa.

11. Pre Stratégie ste sa vyjadrili, že do hlavnej úlohy ste obsadili herca Adriana Jastraba bez castingu, nebol prekvapený, že dostal takúto veľkú úlohu?  Dubček predsa patrí medzi dôležitých politických predstaviteľov.

Nebol prekvapený, hneď na začiatku som mu povedal, že je to rozhodnutie, za ktorým si stojím a nechcem ho vymeniť. Išlo tam viac o charakterovú podobnosť.

12. Soundtrack k filmu zložila Ľubica Čekovská spolu so symfonickým orchestrom, dali ste skladateľke nejaké predstavy, komunikovali ste s ňou počas tvorby hudby alebo ste jej prenechali voľnú ruku pri skladaní?

Veľmi intenzívne sme spolu komunikovali a veľmi dôrazne som dával pripomienky. Na istých veciach sme sa nemohli zhodnúť, nebolo to jednoduché. Mali sme nejaké zadanie, víziu, ako by to malo vyzerať, ale nakoniec to išlo cestou takého minimalizmu a docielili sme práve tú dramatickosť.

13. Vo svetle aktuálnej politickej situácie a úspechu filmu Únos, má podľa vás Dubček namierené k diváckej popularite?

To si netrúfam povedať. Popularita Dubčeka bola obrovská vtedy, neviem, či osloví táto téma dnešných divákov. Myslel som však aj na mladého diváka, myslel som na diváka, ktorý by mal záujem si pozrieť niečo, čo súvisí s našou históriou. Aj keď je mi jasné, že toto je kategória päťdesiat plus. Ale som zvedavý, čo to spraví s mladými, tam sú moje najväčšie očakávania.

14. Ste spokojný s tým, že štúdium na našej škole je prepájané hlavne s praxou?

Samozrejme, ja som jeden z tých, ktorí to najviac podporujú a rád im dávam príležitosti.

15. Ako študenti sme si všimli, že na FMK je veľa ambicióznych ľudí, ktorí majú skvelé nápady v oblasti filmovej tvorby, avšak sú skôr introverti a nevedia svoje nápady posunúť ďalej. Ako by ste ich motivovali, aby sa nebáli?

Tí, ktorí sú naozaj tvoriví, sú schopní mimoriadnych výkonov. Ako ich motivovať neviem. Autorstvo je individuálna záležitosť. Ja osobne pociťujem chýbajúci univerzálny priestor na našich školských stránkach. Keby tam existovalo nejaké prepojenie medzi stránkami, tak by to bolo efektívnejšie. Zhrnul by som to asi tak, že každý autor potrebuje sám seba presvedčiť o tom, že to chce niekomu ukázať. Ak to nechcú prezentovať, ťažko môžeme niekoho nútiť.

“Každý autor potrebuje sám seba presvedčiť o tom, že svoju tvorbu chce niekomu ukázať.”

16. Myslíte, že toto tempo výroby slovenských filmov nám zostane aj do budúcna a taktiež sa aj v budúcom roku môžeme tešiť na nové filmy?

Myslím, že áno. Lebo filmy sa svojim spôsobom zlacňujú, sú dostupnejšie v zmysle technických prostriedkov, ktoré sú potrebné. Dôležitá je však téma, ľudia prichádzajú hlavne na také filmy, ktoré ich zaujímajú.

Autor: Peter Hatala, Kristína Doktorová

Foto: Pavel Bielik

atteliér

Author

atteliér

Časopis študentov UCM.

Related Posts

Discussion about this post