Spolupráca, ktorú by nikto nečakal. Súboj medzi Líviou a Slaytiiinou často skĺzol do stereotypov a nepochopenia. Lívia Garčalová svojimi názormi jednoznačne bojuje proti LGBT komunite. Zatiaľ či Slaytina, aj napriek svojmu svojskému výzoru, bojuje za ich práva.
Lívia Garčalová sa po svojom skončení v Kulturblogu rozhodla založiť Youtube kanál. Do svojho pravidelného formátu, na čaji s Livkou, pozvala aj Adama Nemečka, ktorý vystupuje pod pseudonymom Slaytiiina. Ten so svojim svojským výzorom a správaním žne úspech na sociálnych sieťach nielen u LGBT komunity. Lívia sa rozhodla zistiť, prečo je to tak. Aspoň to tvrdila. Pravdou je, že celé video sa nieslo v duchu podpichovania zo strany Lívie. Naopak, Adam na jej tvrdenia dokázal rozumne argumentovať a často ju priviedol do úzkych.
Podobné video vzniklo aj na kanály Slaytiiiny. Zaujímavé je, že pod oboma videami prevládal v komentároch rovnaký názor v prospech kontroverznej Slaytiiiny. Tá Líviu podľa nich prevalcovala argumentami v jej vlastnom podcaste.
Buď čím chceš, len nech to nevidím
Často sa môžeme stretnúť s názorom, že ľuďom nevadí odlišná orientácia ako taká, ale nechcú sa na ňu pozerať. Pri pároch rovnakého pohlavia odsudzujú prejavy lásky na verejnosti a neraz im darujú znechutený pohľad. Skutočne takíto ľudia prehlasujú, že sú voči LGBT komunite tolerantní?
Lívina otázka, či je potrebné patriť do komunity, preto nie je absolútne na mieste „Veď predsa môžeš byť homosexuál, ale nemusíš byť členom komunity.“ Ja sa pýtam, ako inak majú zmeniť ich vnímanie zo strany spoločnosti?
Až 43 percent ľudí z LGBT komunity sa cíti diskriminovaných. Nie je v poriadku, aby sa v slobodnom štáte, v ktorom majú mať všetci rovnaké práva, cítil niekto diskriminovaný kvôli svojej orientácií. Rovnosť a nediskriminácia sú predsa základnými hodnotami Európskej únie.
Ďalší prieskum ukázal, že viac ako polovica respondentov sa domnieva, že miera prijatia LGBT komunity je malá. To je dôvod prečo do nej chcú patriť. Je to jediný spôsob, ako poukázať na túto problematiku.
Ak by mali rovnaké práva a necítili sa utláčaní, protesty ako Pride by sa nikdy konať nemuseli. Základným znakom protestu je nesúhlas a nespokojnosť. To, že ľudia z LGBT komunity vystúpia z radu a prídu prejaviť nesúhlas je veľký pokrok. V minulosti by sa báli a žili by nešťastný a nenaplnený život. Je mimoriadne dôležité podporovať myšlienku rovnosti pre všetkých. A o to pri Pride pochodoch a podpore LGBT komunity ide.
Si populárny, musíš ísť príkladom
Lívia stavia Adama (Slaytiiinu) do pozície zástupcu LGBT komunity. Mal by vraj ísť príkladom a správať sa zodpovedne. Lívia si ale neuvedomila, že týmto tvrdením na seba použila dvojsečnú zbraň. Na to, že sa považuje za konzervatívnu, tehotenstvo v maturitnom ročníku bez sobáša takisto môžeme považovať za nezodpovedné. Ani ona nie je tým pádom dobrým príkladom jej sledovateľkám, ktoré k nej môžu vzhliadať.
Určitú dávku spoločenskej zodpovednosti by mali mať obe strany. Obsah na sociálnych sieťach je voľne šíriteľný a každý môže tvoriť to, čo uzná za vhodné. Je na každom jedincovi, čo si z obsahu vezme. To, že to môžu vidieť mladšie deti, ktoré nerozoznajú čo je správne a čo nie, nie je ich problém. Tu by mali zohrávať úlohu rodičia a výchova.
Nenormálny spôsob, akým dať najavo svoj názor
Pride je nazývaný aj oslavou inakosti. Lívia ju však považuje za nenormálnosť. „LGBT komunita by sa mala vyjadriť umiernenejším spôsobom. Normálne. V normálnom oblečení.“ Tu sa stretávame s typickým problémom slovenskej spoločnosti. Stereotypy. Považovať LGBT komunitu za nenormálnu len preto, ako sa obliekajú niektorí jedinci, ktorí do komunity patria, je detinské. V celoslovenskom prieskume z roku 2017 až 81,9 percent respondentov a respondentiek uviedlo ako najväčší problém práve predsudky, stereotypy, nepochopenie a ignoráciu LGBT ľudí.
Spoločnosť by sa mala čím skôr vzdať stereotypov, že oblečenie súvisí s orientáciou. Verte mi, že väčšinu homosexuálov na ulici nerozoznáte od heterosexuálov. Naopak, aj medzi heterosexuálnymi ľuďmi nájdeme veľa takých, ktorí sú istým spôsobom iní a vystupujú z radu. To však neznamená, že nie sú normálni. Len nezapadajú do noriem nastavených spoločnosťou.
Ostať ticho nie je riešenie
Jedným z argumentov Lívie je, že Slaytiiina môže svojim výzorom znechutiť iných členov komunity. Netvrdím, že Slaytiiina šíri posolstvo ideálnym spôsobom. Práve prílišná inakosť môže na niekoho pôsobiť negatívne a odradí ho napríklad od účasti na pridoch. Na druhej strane, veľa mladým ľuďom to môže pomôcť, aby sa nebáli vyjadriť samých seba. Akýkoľvek legálny a voči spoločnosti umiernený spôsob šírenia posolstva rovnosti pre všetkých je lepší ako nerobiť nič a čakať, že sa niečo zmení. Jediný kľúč je v ľuďoch.
O problematike LGBT by sa malo začať hovoriť už na školách. Tu však narážame na problém. Hoci je sexuálna výchova povinná zo zákona v prevažnej časti Európskej únie, jej náplň sa medzi školami líši. Žiaci sú zasvätení do fungovania ľudského tela a reprodukcie. Naopak, otázky sexuality, sexuálneho správania, práv a porozumenia pohlavia, nie sú na školách témou. Potom sa nemôžeme čudovať, že postoj k LGBT komunite je na Slovensku taký, aký je.
Prečo nemôžeš byť normálny?
Viackrát rozhovor skĺzol do roviny typu, prečo nemôžeš byť normálny? Prečo sa neobliekaš normálne? Ak máš taký vplyv na internete, nebolo by to predsa len lepšie? Ja sa pýtam, čo je normálne? Každý má svoj štýl, spôsob obliekania, vystupovania…To čo jeden považuje za normálne, iný nemusí. Každopádne, každý má právo byť sám sebou.
Z výskumu FRA vyplýva, že LGBT osoby v dnešnej spoločnosti EÚ pravidelne trpia, pretože nemôžu byť sami sebou. Mnohí tak skrývajú svoju identitu a žijú v izolácii a v strachu. Iní zažívajú diskrimináciu, či dokonca násilie, keď sú sami sebou.
Tu narážame opäť na stereotypy zo strany spoločnosti. Ružová farba či sukne sú automaticky prisudzované ženám. Pritom v minulosti bola situácia presne opačná. Ružová bola farba mužov, ktorá symbolizovala bojovnosť. Taktiež sukne môžeme vidieť v historických filmoch práve na mužoch. V niektorých krajinách aj dodnes, napríklad v Škótsku s ich typickými kiltmi. Podobne je to aj so silonkami, ktoré boli vymyslené pre mužov a dnes je to už typická ženská záležitosť.
Neexistuje ženské a mužské oblečenie. Existujú len zaužívané normy spoločnosti, ktoré je len ťažko prekročiť bez toho, aby to bolo akceptované.
Urážlivé komentáre priamo od moderátorky?
Ako krajina sme v zmýšľaní o LGBT komunite značne pozadu. Pritom nemusíme ísť ďaleko, aby sme videli, že sa to dá aj inak. V susednom Česku sú registrované partnerstvá povolené od roku 2006. Zatiaľ čo slovenské homosexuálne páry musia čeliť nenávistným komentárom a narážkam spoločnosti. Jednu nepríjemnú si neodpustila ani Lívia.
Na výrok Slaytiiiny, že jej je zima, poznamenala: „Zaujímavé, že zrovna tebe je zima. Že zrovna tebe.“
Podobne nevhodný bol úvod, kedy sa Lívia Adama opýtala, či to, čo robí, nie je určitá forma schizofrénie. Je to urážka nie len pre LGBT komunitu, ale aj pre ľudí, ktorí týmto závažným ochorením trpia.
Svoje zážitky spojené s urážkami opisuje aj v rozhovore, kedy na škole prišiel do konfliktu len preto, že mal výrazné farebné topánky. To sú spomínane stereotypy. Ľudia si často spájajú určitý typ oblečenia a štýlu s orientáciou, čo je nie v poriadku.
Istejšie prostredie pre deti
Spolupráce Slaytiiiny a Lívie sú celkom dve. V druhom videu, ktoré je uverejnené na kanály Slaytiiiny sa taktiež venujú LGBT komunite a jej právam na Slovensku. Aj tu je vidno naivný pohľad Lívie, ktorá je presvedčená o tom, že klasická rodina je pre dieťa to najlepšie. Nazvala ju istejším prostredím. Pravdou je, že zo štatistiky z roku 2012, ktorú zrealizovali matričné úrady, je rozvodovosť homosexuálnych párov o polovicu menšia ako u heterosexuálnych.
Rozvod rodičov rozhodne neposkytuje deťom istotu, skôr naopak. Na mieste je teda otázka, prečo nemajú homosexuálne páry právo na adopciu, keď dokážu deťom poskytnúť väčšiu istotu? Napriek tomu sa o tejto problematike veľmi nehovorí a stále žijeme v spoločnosti, ktorá za každú cenu presadzuje model klasickej rodiny. Pričom nie sú vôbec nezvyčajné prípady domáceho násilia, ktoré je páchané najmä mužmi na ženách. Je to preto, že ženy sú vnímané ako slabšie pohlavie.
Lívia argumentuje aj tým, že deti homosexuálnych párov sa musia potýkať už od mladého veku s problémami a otázkami, ohľadne odlišného prostredia, v ktorom vyrastajú. To pôsobí na ich emócie a celkovú kvalitu života. Z výskumu však vyplynulo, že deti, ktoré vychovávajú lesby, netrpia žiadnym deficitom, čo sa týka správania, zdravia, alebo emocionálneho prežívania.
Zlý príklad homosexuálnych párov
Veľmi zaužívaný mýtus, ktorý koluje slovenskou spoločnosťou je, že homosexuálny pár určite vychová homosexuálne dieťa. Pretože mu ide príkladom, vidí to doma a nevedomky takéto správanie opakuje. Túto domnienku síce nemôžeme vyvrátiť žiadnym relevantným výskumom, pretože dát z tejto oblasti nie je dostatok, avšak zamyslime sa. Prečo máme na svete ľudí s inou orientáciou, keď sa to „dá vlastne naučiť?“ Ak by orientácia závisela od toho, v akej rodine dieťa vyrastá, existovali by len heterosexuáli.
Problémom nie je zlá výchova či príklad homosexuálnych párov. Problémom je opäť spoločnosť, ktorá vníma jedinca, ktorý bol vychovaný párom rovnakého pohlavia inak a dáva mu to značne najavo. Podľa prieskumov zo Spojených štátov až 42 percent respondentov uviedlo, že má skúsenosti so stigmatizáciou za to, že ich vychováva pár rovnakého pohlavia. Domnievame sa, že na Slovensku by boli čísla značne vyššie. Takýto postoj negatívne ovplyvňuje duševné zdravie a v skúmanej oblasti aj brzdí prípadný posun k lepšiemu.
