Najťažšie je pozerať sa na vlastný rukopis očami nezávislého čitateľa

Comment

_mg_0917-1

Dal si sa na spisovateľskú kariéru v pomerne mladom veku. Čo všetko v rámci písania predchádzalo tvojmu knižnému debutu?

Prvé autorské pokusy som mal v deviatich rokoch. Inšpirovaný Troma pátračmi som sa pustil do vlastnej detskej detektívnej série nazvanej Dobrodružní priatelia, tá ale našťastie nikdy neuzrie svetlo sveta. Prešiel som k fantasy, v sedemnástich som posielal do vydavateľstiev prvý rukopis. Medzitým a potom som skúšal niekoľko poviedkových súťaží a posledný krok pred vydaním prvej knihy bola tiež autorská súťaž – Detektívka 2014, z ktorej vzišiel Posledný prípad kapitána Čontoša.

Prečo práve detektívny žáner?

Detektívky ma bavili hlavne v mladom veku. Od spomínaných Troch pátračov som plynule prešiel k Agathe Christie, nemal som však ambície venovať sa žánru ako autor. Prišla príležitosť vo forme súťaže, ktorú som sa rozhodol využiť a vyšlo to. Detektívky mi ale autorsky rýchlo prirástli k srdcu. Baví ma postupne si budovať príbeh, zvažovať malé detaily aj veľké zvraty. Pretože presne o tom je dobrá kriminálka – o dobre vystavanom deji.

“Každý autor má jasnú predstavu o svojom diele už niekde na začiatku.”

Dominik Dán, Jo Nesbo a ďalší autori sú kvôli svojim detektívnym príbehom na prvých miestach v predajnosti kníh. Čomu pripisuješ chuť ľudí po ďalších a ďalších kriminálnych prípadoch?

Detektívky sa momentálne tešia veľkej obľube u čitateľov a dôvodov na to je viacero. Radi zažívame napätie, občas temnú a zimomriavky naháňajúcu atmosféru. Myslím si však, že ľudí primárne k tomuto žánru priťahuje túžba odhaľovať. Vcítiť sa do role detektíva a vyskúšať odhaliť vraha skôr, ako sa to podarí jemu. Ak sa nám to podarí priskoro, často padá aj náš záujem a chuť čítať ďalej.

_mg_0856

Kde si čerpal inšpiráciu k svojim prvým dvom (pochmúrnym) knihám?

Mám rád logické hádanky, ktoré sme si kedysi kládli aj s kamarátmi. Také tie, ktoré opisujú nevysvetliteľnú až paradoxnú situáciu a vy máte uhádnuť, ako k nej došlo. Od týchto momentov sa v príbehoch odrážam a budujem ich ďalej. V prvej knihe to bol krvavý masaker na verejných záchodoch, uprostred ktorého stojí traumatizované dievča. V druhej to je o dvoch mužoch, ktorí kráčajú ku stromu, pričom jeden druhého zastrelí a potom sa obesí.

Nevyhol si sa ani opisom práce na oddelení polície a popisovaním rôznych vyšetrovacích metód. S kým si sa o tomto radil?

Sám nemám s vyšetrovaním alebo s trestným právom nič spoločné. Mal som šťastie na viacerých kvalifikovaných ľudí z praxe. Než som sa pustil do prvej knižky, konzultoval som prácu slovenskej kriminálnej polície s jedným jej členom, ktorý je zhodou okolností aj môj známy. Pred druhou knižkou ma sám oslovil iný člen policajného zboru, ktorý mi ochotne poskytol rady aj informácie. Tiež som mal príležitosť konzultovať príbeh aj s právničkou, ktorá sa špecializuje na trestné právo a s kriminálnou psychologičkou.

“Byť ´autorom na plný úväzok´ je mojím snom v podstate odjakživa.”

Čo je na procese tvorby najťažšie?

Najťažšie je pozerať sa na vlastný rukopis očami nezávislého čitateľa. Každý autor má jasnú predstavu o svojom diele už niekde na začiatku. Čím komplexnejší dej zosnová, tým ťažšie je urobiť si od neho po dopísaní odstup a posúdiť, či hotový text zodpovedá predstave. Či nám napríklad neunikol nejaký detail. A hoci môžete dať prečítať knihu pred vydaním svojim známym, oni vám do hlavy nevidia a teda nedokážu povedať, či ste svoj cieľ naozaj naplnili.

Mal si celkom slušnú publicitu pri začatí predaja “Potkana”. Ako dôležitý je marketing pri vydávaní novej knihy?

Dovolím si tvrdiť, že na dnešnom presýtenom trhu už dávno neplatí, že dobré sa predá samo. Reklama je veľmi dôležitá na to, aby sa o vás ľudia dozvedeli a dali vám vôbec šancu. Ale čisto na reklame si dobré meno nevybudujete, takže to ide ruka v ruke.

3

Ako sa ti takáto propagácia vlastne podarila?

Za všetko promo – či už to marketingové alebo PR, vďačím svojmu vydavateľstvu, ktoré vložilo do mňa a do mojej knihy dôveru, akej sa nedočká každý začínajúci autor.

Potkan je ako e-kniha v TOP 10-ke na Martinuse. Vidíš v takejto “digitalizácii” budúcnosť čítania?

E-knihy sú praktické – čítačka nezaberá veľa miesta, môžete ju brať všade so sebou a nevadí, keď v nej máte rozčítaných viacero kníh naraz, aj s odstupom času sa môžete vrátiť tam, kde ste prestali. Ja sám jednu vlastním, stále však kupujem aj papierové knihy. Veľa mojich známych hovorí o pocite, ktorý im prináša možnosť zalistovať si “naozajstnou” knihou. Spomínajú šuchot papiera, vôňu novej knižky. Pre mňa je to zasa o zberateľstve – digitálnou knižnicou sa nemôžem popýšiť, keď ku mne zavíta návšteva. Kusy, na ktoré som hrdý, patria na policu. Z oboch dôvodov si myslím, že sa síce e-knižky budú šíriť ďalej, no celkom tie tradičné tak ľahko nevytlačia.

Medzi spisovateľmi na Slovensku je len veľmi málo takých, pre ktorých je písanie ich jediným zdrojom príjmu. Máš aj ty ambíciu byť v budúcnosti “full-time” spisovateľom?

Je to môj dlhodobý cieľ. Tým myslím, že byť “autorom na plný úväzok” je mojím snom v podstate odjakživa a zároveň viem, že také sny sa neplnia z večera na ráno, ale dlhodobo na ňom pracujem.

“Na dnešnom presýtenom trhu už dávno neplatí, že dobré sa predá samo.”

Bolo vždy tvojim cieľom stať sa spisovateľom?

V podstate som to už zodpovedal. V deviatich som vyhlásil, že sa chcem stať spisovateľom. Moja odpoveď na otázku: ”Čím chceš byť?” sa nikdy nezmenila. Odvtedy túto myšlienku hrdo nosím v hlave a vedel som, že nech to dopadne akokoľvek, v nejakej forme bude písanie súčasťou môjho života.

Momentálne pracuješ v televízii JOJ. Ako si sa dostal k práci redaktora?

Žiadnym neštandardným spôsobom. V piatom ročníku som začal uvažovať nad tým, čo so mnou bude po škole. Obzeral som sa po pracovných ponukách a túto som našiel na Profesii. Na základe životopisu ma zavolali na konkurz, ďalší mesiac som nastupoval. Rozbehlo sa to tak rýchlo, že som chvíľu pochyboval o tom, že dokončím školu, ale som rád, že som to vtedy nevzdal.

5

Napĺňa ťa práca v komerčnom médiu?

Je to zaujímavá práca, ktorá sa nikdy tak celkom nestala stereotypom, aj keď ju už robím šesť rokov. Je to vďaka tomu, že stále riešim nové projekty, stretávam iných ľudí a hlavne nesedím celé dni zavretý za počítačom v kancelárii. Ale samozrejme, vždy som bol predovšetkým autor a to je to, čo ma naozaj napĺňa.

Pár rokov po ukončení štúdia na FMK to už môžeš posúdiť – ako veľmi ti výber vysokej školy pomohol v kariére?

Keď sa obzriem za svojím doterajším životom, je to sled zdanlivo nesúvisiacich náhod. Ale keď sa im prizriem bližšie, viem jasne pomenovať súvislosti. Než som sa dostal k práci v televízii, písal som recenzie filmov vďaka spolužiakovi zo školy – tie zavážili práve vtedy, keď som sa hlásil do JOJ-ky. Samozrejme, bolo tiež fajn, že som vedel robiť s Photoshopom, s kamerou a foťákom. FMK vám ale okrem vzdelania dá to najdôležitejšie v súčasnom svete a to sú kontakty. Ak sa obzriete okolo seba v posluchárni, všade okolo uvidíte budúcich moderátorov, PR manažérov, hovorcov alebo marketingových špecialistov, s ktorými sa stretnete aj dávno po skončení školy v praxi.

Takže ak by si si mal znova vybrať, šiel by si študovať znovu to isté?

Spomenul som si na to, ako som prvé dva roky na škole špekuloval nad tým, či som si vybral dobre a obzeral som sa po iných možnostiach, ktoré by mali väčší potenciál. Teraz sa nad tým smejem. Pre mňa osobne to v konečnom dôsledku bola dobrá voľba, aj keď som o tom pochyboval a je to určite dobrá voľba pre tých, čo chcú naozaj robiť v médiách alebo v reklame. A v tomto odbore platí snáď ešte viac ako v prípade iných, že samotná univerzita v praxi nestačí.


_mg_0870

 FMK vyštudoval v roku 2011. Pochádza z Nitry a momentálne býva v Bratislave, kde pracuje na  webe televízie JOJ. V roku 2015 mu vyšiel jeho knižný debut “Posledný prípad Kapitána  Čontoša”. V septembri mu vo vydavateľstve Ikar vyšla ďalšia detektívka s názvom Potkan.

 


Autor: Ján Janočko

Foto: Stana Topoľská

 

jan.janocko

Author

jan.janocko

Related Posts

Discussion about this post