Nedávno ste získali Cenu literárneho fondu. Môžete nám objasniť, za čo presne a čo toto ocenenie pre vás znamená?

Bola to cena Literárneho fondu za trojročný citačný ohlas, pričom išlo o to, že za posledné roky sa práve články, v ktorých sa venujem témam ako sú sociálne uznanie, globálna chudoba a ich mediálna reflexia, stali jednými z najcitovanejších vôbec. Čo to pre mňa znamená? Nie je to len ocenenie mojej práce, ale aj ocenenie FMK, pretože ma nominovalo vedenie fakulty, ktoré poskytuje priestor na to, aby takéto štúdie mohli vôbec vznikať. Táto problematika ma zaujíma už od študentských čias, preto sa nemusím k týmto článkom nútiť. Teší ma, že sa mi podarilo uspieť aj na takom poli, akým je Literárny fond.

To sú celkom vážne témy, tak mi napadá, nemáte z toho niekedy depresiu?

Nemám z toho depresiu, ale je pravda, že napríklad v prípade minuloročných parížskych útokov otvorilo tému bezpečnosti v iných neeurópskych krajinách iba niekoľko serióznych denníkov a serverov. To, čo sa v Paríži stalo, bolo absolútne nehumánne, ale takéto činy sa v Afrike, žiaľ, dejú každý deň a médiá to absolútne nereflektujú. Práve preto vzniká priestor pre rôzne konšpiračné weby a médiá, ktoré rozoberajú tieto témy irelevantne.

“Dnes viem, že definitívne odpovede netreba hľadať, niekedy sa stačí iba pýtať.”

Takže dá sa povedať, že geografická blízkosť je limit alebo ukazovateľ toho, o čom médiá budú informovať, hoci sa to týka aj takýchto smutných vecí?

Jednak geografická a rovnako i globálne politická blízkosť. Často sú to práve krajiny, v ktorých sa nachádzajú komodity ako diamanty či ropa. Tieto krajiny majú problém s terorom, ktorý sa tam odohráva a ľudský život na týchto miestach prestáva mať význam v tom našom ponímaní, resp. v akomkoľvek ponímaní, no mnohé korporácie tu môžu čerpať suroviny. Zoberme si, odkiaľ k nám prichádzajú také obyčajné veci ako sú banány alebo ruže, ktoré si môžeme kúpiť každý deň. V týchto krajinách sú však ľudia, ktorí zomierajú pred štyridsiatkou na rakovinu, lebo prostredie, v ktorom žijú a pracujú, je plné pesticídov. A istým spôsobom to nikoho netrápi. Niekedy sa stane, že napr. naša verejnoprávna TV odvysiela dokumenty o tom, aká je skutočná cena riflí, banánov alebo práve ruží. Komerčná televízia si to nemôže dovoliť, pretože v týchto dokumentoch sú spomenutí distribútori a konkrétne značky a prísť o inzerciu v podobe reklamy, to sa predsa nerobí! Pozrime sa napríklad na Sýriu – obyvatelia EÚ sa ani nezaujímajú, prečo ľudia zo Sýrie utekajú a čo sa tam deje. Vieme len, že tu máme utečencov, ale dôvody akoby nikoho nezaujímali. Keď sa na to pozriem z pohľadu bežného diváka, aj to chápem. Sme zvyknutí na skratkovité texty, kde ozrejmovať celý kontext je príliš nadlho a pre normálneho čitateľa či diváka je to do istej miery nezaujímavé.

solik-5
O Communication Today: “Nepamätám si, žeby jeden ročník kopíroval ten druhý alebo žeby sme nemali už teraz plány na dva roky dopredu.”

 

Takže podľa vás sú toto faktory, ktoré dávajú podnet konšpiračným médiám, aby mohli fungovať a rozmáhať sa v našich podmienkach?

Myslím, že áno. Pozrime sa len na tlačové agentúry, z ktorých naše médiá preberajú informácie. Fungujú v Británii, v Amerike, sú tu japonské tlačové agentúry. Pričom na druhej strane stoja ruské, čínske, jednoducho zase tlačové agentúry, ktoré sú spochybňované, pretože našou tendenciou je orientovať sa na západ, čo je logické. Veľa ľudí nadáva na globalizmus, ale treba si uvedomiť, že o globalizácii je celá história ľudstva. V tomto momente sa dostala do bodu, kedy veľké firmy, ktoré sú producentmi kávy, kakaa a bavlny, vykrádajú najchudobnejšie krajiny na svete a “pumpujú” z nich tieto suroviny. Tieto spoločnosti sú zapísané v obchodných registroch štátov ako sú USA či európske krajiny a disponujú takým obnosom finančných prostriedkov, že keby chceli, môžu začať privatizovať jednotlivé štáty.

“Vystihol by som to tak, že FMK je do veľkej miery mojim domovom a časopis Communication Today izbou, v ktorej žijem.”

Poďme sa porozprávať o školách. Na FMK ste neštudovali, nakoniec ste tu, predsa len, zakotvili.

Hneď po strednej škole som išiel na právo. Ešte na strednej ma zaujala filozofia. Pre niekoho to je možno zvláštny dôvod, ale ako mladý človek som v sebe riešil niekoľko otázok, na ktoré som hľadal odpovede. Dnes viem, že definitívne odpovede netreba hľadať, niekedy sa stačí iba pýtať. Nevedel som sa rozhodnúť medzi myslením Schopenhauera, Kierkegaarda a Nietzscheho – priťahovali ma otázky, ktoré si kládli. Nakoniec to vyhral Nietzsche. A keďže som mal túžbu nasávať ďalšie informácie a mal som pocit, že druhú školu by som zvládol, prihlásil som sa ešte na filozofiu. Počas štúdia filozofie sa mi podarilo prepojiť filozofiu práva, sociálnu filozofiu a etiku. Doktorandské štúdium som absolvoval na Filozofickej fakulte v Bratislave, kde som pokračoval s témou uznania. Masmediálna komunikácia je interdisciplinárna záležitosť, takže nájsť prepojenie filozofie, práva a masmediálnej komunikácie nie je také zložité.

Čo máte na FMK úplne najradšej?

Asi to prostredie, ktoré človeku ponúka šancu venovať sa tomu, čo ho baví. Taktiež netlačenie do niektorých vecí, v ktorých človek nie je dobrý, ktoré nevie tak dobre robiť. Podporu od vedenia. To je veľmi dôležité, tak to skutočne cítim. Kolektívny duch, že spolu vieme spolupracovať a podporiť sa. A potom komunikácia so študentmi. Vystihol by som to tak, že FMK je do veľkej miery mojim domovom a časopis Communication Today izbou, v ktorej žijem. Môžem robiť to, čo ma baví a nemám pri tom pocit, že to je márne, naopak, podarili sa nám viaceré úspechy.

img_3281
Pedagógovia FMK Dr. Martin Solík a doc. Ján Višňovský získali ocenenia od Literárneho fondu za vynikajúcu vedeckú činnosť.

Communication Today bol veľmi ambiciózny projekt, ktorému sa dostalo veľké medzinárodné meno a úspechy. Bol splnený cieľ, s ktorým bol vytvorený, prípadne ešte kam ďalej by ste chceli tento projekt dostať?

Verili sme, že cieľ naplníme rýchlo. V tomto momente sme v  najprestížnejšej databáze, ale aj ona má svoje rôzne citačné indexy a my chceme ísť ešte vyššie. Chceme dostať časopis viac do sveta a chceme viac medzinárodne uznávaných autorov, čo sa nám darí. V najbližšom čísle bude rozhovor s Davidom Buckinghamom. Takže našim cieľom je časopis naďalej zveľaďovať. Je mnoho vecí, nad ktorými premýšľame, ktoré by sme chceli spustiť. Nepamätám si, žeby jeden ročník kopíroval ten druhý alebo žeby sme nemali už teraz plány na dva roky dopredu. Vieme, čo chceme a čo nechceme robiť. Motivácia je na všetkých frontoch redakcie. Páči sa mi na tomto projekte, že to nie je vec, ktorú treba neustále resuscitovať, ale je to organizmus, ktorý sa stále chce brať do ďalšieho života a chce kvitnúť viac a viac.

Poďme teraz k hudbe, ktorá je vo vašom živote dôležitá. Čo vám hudba dáva a akú pozíciu vo vašom živote zaujíma?

Dá sa povedať, že hudba tu so mnou bola v tých najkrajších i v najťažších chvíľach. Hudba mi dala veľa neobyčajných skúseností. Nemôžem tvrdiť, že by mi zmenšila životné bolesti, ale robila mi spoločnosť aj vtedy, keď som bol osamelý a vyprchala komunikácia. Bola mojím vstupom do vnímania. Pomáhala mi pochopiť seba a iných, bola so mnou aj v časoch duchovnej izolácie a úplnej samoty, kedy som potreboval niektoré veci viac precítiť. Je to filter, cez ktorý som sa usiloval komunikovať sám so sebou. Je tu so mnou už viac ako polovicu môjho života, odkedy som začal hudbu vnímať takpovediac inak. Prvý, ktorý mi otvoril brány do hudby ako umenia bol David Bowie s albumom Outside. Bowie preto, lebo bol hrdinom všetkých jemných outsiderov. Tiež som sa cítil ako človek, ktorý nikam nepatrí. Nešlo o to, že by som sa nevedel zaradiť, práveže naopak, bol som veľmi aktívny, no bolo to čisto o vnútornom stave. Môžete byť v spoločnosti 50-tich ľudí, o ktorých viete, že vás majú radi a aj tak sa môžete cítiť osamelý. Bowie nebol nikdy ničomu verný, hudba bola pre neho divadlom, vytváral umelé svety, hral rôzne úlohy, ale predovšetkým sa v hudbe bránil samote. Album Outside bol môj prvý komunikačný partner, cez ktorého som vnímal svoje pocity a myšlienkové pochody a preto mi zostal zafixovaný ako niečím úplne výnimočný, čo je asi pochopiteľné.

„Dá sa povedať, že hudba tu so mnou bola v tých najkrajších i v najťažších chvíľach.”

 

Počul som, že ste fanúšikom hudby Sigur Rós.  

Pamätám si ten moment, kedy som ich hudbu objavil v roku 2001. Vtedy ich tu takmer nikto nepoznal a ja som sa usiloval byť propagátor ich hudby vo svojom okolí. Ľudia ich vnímali ako zádumčivých. Najviac ma zaujali dva ich albumy, jedným z nich bol tzv. “zátvorkový” album, ktorý nemá žiadny názov a na ktorom skladby nemajú žiadne texty, napriek tomu, že je počuť vokály.

To mi k vám nesedí vzhľadom na to, čo ste povedali pred chvíľou.

Zátvorkový album bol priestor na to, aby si človek dopísal na polopriesvitné stránky svoj vlastný príbeh. Je naspievaný vo fiktívnom jazyku “hopelandic” a foneticky to znie ako angličtina, takže si človek može vytvárať “vlastný svet”. Je to priestor na kreativitu poslucháča, aby si mohol robiť iluzórne konštrukcie. Doteraz si spomínam na niekoľko životných situácií, v ktorých som sa cítil úžasne a viem, ktorá skladba mi vtedy znela v hlave. Je to taký hudobný podmaz môjho života. Vrátim sa ešte k Sigur Rós – posledné albumy ma až tak nezaujali, ale je to úplne prirodzené. Aj v prípade Davida Bowieho, Nicka Cavea, Becka, Jóhannssona, Gabriela, Hectora Zazou, či iných boli albumy, ktoré ma v istom bode absolútne “nedotkli” a myslím si, že pozerať sa nekriticky na nejakého umelca nebola nikdy moja doména. Takisto som vedel nájsť v albumoch pre mňa slabšie momenty, neznamená to však, že to bol slabší moment pre kapelu alebo pre umelca. Nekomunikovalo to so mnou to, čo som si myslel, že by mohlo.

Pri vašom mene na googli svieti aj účasť v porote súťaže zameranej na texty, Hviezdoslavov Brooklyn. Nikdy ste neskúšali písať texty aj sám?

Skúšal, začal som s tým na strednej škole, pokračoval som na vysokej, takmer všetko to ale zostalo v šuflíku, pričom veľkú časť som zasielal mojim známym emailom. Najprv rýmovačky, potom veci abstraktné a skončil som pri českých textoch. Moje české texty som písal pod pseudonymom SOL-ZO, pretože som sa najprv hanbil pod to podpísať. Neskôr som to už podpisoval a bolo to označené ako projekt “Martin Solík: SOL-ZO”. Bola to fiktívna postava, ktorá si robila čo chcela a pritom nehľadala východisko v agresivite, bol to skôr hedonista života, ktorý sa ničoho nebál. Nechcel som, aby to vyznelo ako príbehy, ktoré som si odžil, v skutočnosti som tam miešal fikciu s realitou. Prestávalo to byť poéziou a začali to byť mini historky, ktoré mali často hlboké posolstvo s prímesou povrchnosti a dekadencie a celé som to zabalil do vtipného kontextu. Ja rád veci odľahčujem. Nikto nemá rád tragédov a povedzme si pravdu, ani baby na zúfalcov veľmi neberú (smiech).

Posledná otázka, kto je Martin Solík?

Čo ja viem, vy mi povedzte! (smiech) Veľakrát sa človek sám seba pýta, kým je. Nie sú to otázky, na ktoré si má odpovedať v nejakom definitívnom rámci. Ak by som mal rodinu, tak by som samozrejme odpovedal, že som otec a manžel a potom by prišli ďalšie šablóny, ktoré do toho prirodzene patria. Teraz to beriem ako priestor na neustálu reformáciu, síce kostra zostala tá istá. Všetko je o vývoji a povedzme si pravdu, aj stojatá voda začne hniť. Dlho som sa nevedel poddať šťastiu, dlho som nevedel, že sa neodlišujem od nikoho na tomto svete, že som len potreboval nájsť spôsob, ako žiť dobrý život. Nikdy som nedokázal prijímať veci po povrchu a ani sa to už ani nenaučím. Väčšina veľkých vecí prichádza sama a je treba byť v strehu, vyzbrojený skúsenosťou, rozvahou, rozumom, citom – pripravený. Neviem či je to osud, ktorý treba vziať do vlastných rúk, ale páči sa mi to.

Tak ešte jedna otázka. Aké ambície má Martin Solík, kde sa vidí o dvadsať rokov?

Určite sa v tom čase vidím s rodinou. Dvadsať rokov je dlhá doba, ale viem si predstaviť sám seba stále pri časopise. Ja to hovorím často, aj keď sa ma niektorí ľudia pýtajú, či by som pri nejakej inej pracovnej ponuke neodišiel, nie, neodišiel. Pretože sa na FMK cítim naozaj tak, ako doma. Dá sa povedať, že v práci aj v osobnom živote fungujem v dvoch rôznych pracovných moduloch. Ten prvý je operatívny a znamená zobrať nejakú vec, ktorá sa zdá byť zložitá, rozložiť ju na prvky a spraviť z nej niečo jednoduché, vnímateľné, čo rýchlo dokáže ísť medzi ľudí.

“Mám veľa negatívnych vlastností, ale medzi tri pozitívne, o ktorých viem, patrí, že som húževnatý, trpezlivý a neurážam sa.”

Ten druhý je strategický spôsob práce a premýšľania, kedy si zoberiem niečo, čo sa zdá byť zložité a ešte viac to skomplikujem a nalejem do toho ďalšie prvky, ale v konečnom súčte potrebujem, aby z toho zase vzniklo niečo jednoduché.  Nie vždy sa to človeku podarí. Veľa vecí naraz začne byť tak komplexných, že to nedokážeme povedať jednoduchým jazykom, akurát to v kvapôčkach posúvať ďalej a nie všetko naraz. Mám veľa negatívnych vlastností, ale medzi tri pozitívne, o ktorých viem, patrí, že som húževnatý, trpezlivý a neurážam sa. A práve s tou húževnatosťou a trpezlivosťou súvisí, že viem na strategických cieľoch pracovať aj niekoľko rokov. Úplne rovnako to bolo v prípade časopisu a úplne rovnako to funguje v osobnom živote.


14925815_10211694670428708_1732587590666954612_n JUDr. Martin Solík, PhD. (35) vyštudoval filozofiu na FF UCM a právo na PF UK v Bratislave.  Doktorandské štúdium absolvoval na FiF UK v Bratislave. Je šéfredaktorom úspešného  vedeckého časopisu Communication Today. Odborne sa venuje napríklad súčasnej morálnej,  sociálnej a politickej filozofii či problému sociálneho uznania.


 

Autor: Ján Janočko

Foto: Dagmar Kováčová