Pamätám si, ako som si v prváku pravidelne a s obdivom kupovala a čítala každé jedno číslo, ako som si v druháku myslela, že do redakcie nepatrím, lebo ma po prvom článku zvozili pod čiernu zem. Ale išla som hore. Ťahali ma skvelí ľudia z redakcie, ktorí mi vždy poradili a pomohli. Časom sa z týchto kolegov stali priatelia, ktorým môžem volať o polnoci a oni zdvihnú. Okrem toho mi Atteliér veľmi rozšíril obzory, naplnil kontakt list užitočnými menami. Naučil ma milovať robiť noviny, ukázal mi, ako bojovať za svoj postoj a veriť si. Pomohol mi tiež nájsť prácu a stretla som tu lásku. Na to, že má 36 strán a farebnú tlač, toho v mojom živote zmenil celkom dosť, nemyslíte? A práve preto mi za ním bude veľmi smutno. Atteliér totiž hýbe so životmi ľudí, ktorí ho robia. Lebo ho nepíšu, nezalamujú či needitujú pre peniaze a z donútenia, ale jednoducho preto, lebo vedia, že je to dobrá vec.
Keďže obdobie šéfredaktorovania bolo pre mňa naozaj náročné, chcem takto verejne poďakovať ľuďom, ktorí pri mne stáli: Ľube za polnočné editovanie. Šéfgrafikovi Maťkovi za titulkové nápady spôsobujúce hodinové záchvaty smiechu. Janovi za to, že tu pri mne bol. Michalovi za rady, kritiku a pochopenie. Saši za nápady a entuziazmus. Miške za titulky a pochopenie. Ľudovíte a Lucke za všetko. Maťovi a Timovi za špičkový obsah. Lenke a Stanovi za pochopenie. Marianne, za to, že prišla. Ďusimu za kukuricovú pizzu, Ivke za infografiky a nadšenie. Adamovi, Samuelom, Danke a všetkým za to, že vás to baví. A dúfam, že to bude baviť aj teba, Dominika! :)
Majte sa, vidíme sa v digitále :)
P.S. Milí čitatelia, prepáčte za všetky chyby. Drahá redakcia, odpusť všetok môj hnev.
