Termíny horia a my sa ich snažíme čo najskôr splniť. Veľakrát to končí úplným vyhorením, ktoré si nemôžeme dovoliť. Čo ak ale existuje zdroj energie, ktorý nás zachráni podobne ako nabíjačka vybitý telefón? Možno je to práve naše vnútorné dieťa.
Dávame energiu do naplnenia očakávaní a to si často vyžaduje zabudnúť na detské maniere, potlačiť do úzadia svoju hravosť či nespútanosť. Aj práca s kreatívnou tvorbou nadobúda podobu zamestnania, kompromisov a zaužívaných vzorcov.
Máme pocit, že každú vyriešenú úlohu vzápätí nahradia tri ďalšie. Kniha, hra alebo koníček, na ktoré nie je čas, zapadli prachom. Už ani ten najvytrvalejší priateľ zo školy nepíše tak často. Potláčame naše vnútorné dieťa do zabudnutia a utápame sa v nekončiacom prívale nových povinností. Potom upadáme do zúfalstva, frustrácie, v najhoršom prípade vyhorenia a depresie.
V psychoanalýze sa stretávame s pojmom vnútorné dieťa najčastejšie s prívlastkom zranené. Z detstva si nesieme traumu a iné negatívne skúsenosti. Tie ovplyvňujú naše ďalšie správanie a fungovanie. Psychológ Stephen Diamond hovorí, že skutočná dospelosť si vyžaduje prijatie bolestivej minulosti a prebratie zodpovednosti za starostlivosť o naše vnútorné dieťa.
Diamond pri svojich terapiách pacientov učí, že vzťah k vnútornému dieťaťu má byť rovnaký ako k narodenému dieťaťu. Má obsahovať disciplínu, hranice, starostlivosť, lásku, výchovu, podporu. Udržiavaním zdravého dialógu dochádza k zmiereniu medzi vnútorným dieťaťom a zrelým dospelým. Nabáda nás vypočuť potreby dieťaťa v každom z nás.
Opačný prípad má veľmi pozitívny vplyv na psychický stav. Z neho vychádzajú naše nápady, kreativita, súťaživosť a túžba po zábave. Často maskujeme psychickú únavu za fyzickú, len aby sme nedali vnútornému dieťaťu šancu prejaviť sa. To je predsa „detinské“.
Spomínate si na poslednú stretávku či chatu, kde ste mali priestor porozprávať sa uvoľnene s rovesníkmi? Alebo na náhodné stretnutie známeho, ktorého ste už dlho nevideli? Samozrejme, každé takéto stretnutie neprináša šťastie a nenabíja nás energiou. No väčšina z nich áno. Ak práve toto nepredstavuje niečo, po čom naše vnútorné dieťa túži, môžeme sa venovať aspoň na chvíľu veciam, ktoré čakajú zaprášené na poličke.
Keď je naše vnútorné dieťa šťastné, má plno energie a nápadov. Viac času už nikto z nás nebude mať a s pribúdajúcim vekom sa možnosti začnú obmedzovať. Nedávno som počas výstavy 8-BIT (výstava osobných počítačov a hier na Slovensku v 80. a 90. rokoch, pozn. red.) narazila na staršieho pána, ktorý už nemôže hrávať hry kvôli zdraviu. Preto sa prišiel na ne aspoň pozrieť. Aj napriek veku urobil krok k potešeniu svojho vnútorného dieťaťa.
Keď nabudúce zavrieme okno kvôli hrajúcim sa deťom, skúsme porozmýšľať či neprišiel čas skamarátiť sa s naším vnútorným dieťaťom. Nebojme sa prejaviť svoju hravú stránku. Zábava je pre nás prirodzená a naprieč históriou si k nej vždy našli cestu aj dospelí. Možno na to nemáme čas alebo nevieme ako začať. Položme si ale aspoň jednu otázku a zamyslime sa. Ak by sme teraz boli deťmi, čo by sme práve robili?
