Urbex má nadšencov po celom svete. Výnimkou nie je ani Slovensko. Lákajú ich zážitky, nebezpečenstvo, ale aj architektúra, história a objekty na fotografovanie či tvorbu videí.
Kedysi tieto aktivity súhrnné pomenovanie nemali. Dnes je z ich milovníkov zjednotená komunita pod populárnym pojmom. Urban exploration, skrátene Urbex, je súkromný prieskum opustených, neprístupných, nadzemných i podzemných objektov. Zväčša ide o budovy v mestách. „Odmalička ma bavilo túlanie sa po opustených domoch na sídlisku, a to som ani netušil, že to raz budeme nazývať Urbex,“ povedal autor instagramového profilu urbx_departer.
Fascinujúca a nebezpečná aktivita láka aj ženy. Dôkazom je napríklad Katarína: „Baví ma preskúmavanie a objavovanie miest, ktoré boli plné života a teraz zívajú prázdnotou. Urbex je jednou z mojich záľub. Považujem ho za príjemný relax, spojený s fotografovaním, prípadne natáčaním videí. Samozrejme, pokiaľ práve nevidíte prichádzať policajné auto. Vtedy je to adrenalín.“
Aj keď verejnosť môže túto činnosť vnímať ako vandalizmus, opak je pravdou. Komunita urban explorerov, nazývajú sa aj urbexeri, má k stavbám úctu a drží sa svojich zásad. Z objektov neodnášajú nič okrem fotografií a nezanechávajú v nich nič, len stopy topánok.
Pri prieskumoch opustených stavieb sa držím trestného zákona, aby ma nezavreli.
„Mojim základným pravidlom je rešpektovanie budov. Určite nič nepoškodzujem a neberiem, nesprejujem ani nezanechávam žiadne iné odkazy. Jediné, čo si vezmeme, sú fotky,“ potvrdila Katarína. Človek, ktorý budovy alebo ich vybavenie znehodnocuje, je pre toto spoločenstvo hanbou.
Prezrádzanie lokalít niektorí netolerujú
Vandalizmus môžeme v spojitosti s Urbexom vnímať iba v jednom prípade. Časť prieskumníkov uverejňuje lokality opustených objektov. Akonáhle sa dostanú do nesprávnych rúk, osud budov je neistý. Ich stav sa zvyčajne zhoršuje rýchlejšie a intenzívnejšie. „Podporovať devastovanie týmto spôsobom sa mi zdá nezodpovedné,“ dodala explorerka.
Ráznejší postoj zastáva tvorca profilu Wide-Angle URBEX. „Neexistuje väčší prostriedok skazy opustených miest ako je zverejnenie lokality na internete. Niektorí samozvaní ,urbexeri‘ majú toľko drzosti, že pod svoje video alebo fotografiu priložia rovno aj súradnice. Urbexové skupiny sledujú asociáli či zlodeji, ktorí čakajú práve na takýto tip,“ tvrdí. Na druhej strane, vymieňanie lokalít v rámci komunity mu neprekáža. Väčšina prieskumníkov polohu objektov uchováva pred verejnosťou v tajnosti.
Ivan Donoval, na Slovensku najsledovanejší tvorca videí z opustených miest, má na problematiku iný názor: „Raz prezradím, druhýkrát nie, ale je to viac v mojom záujme. Nebol by som rád, keby si majiteľ myslel, že za zničenie nepoužívanej budovy mohlo zverejnenie videa. Pri prieskumoch opustených stavieb sa držím trestného zákona, aby ma nezavreli.“
Explorerom záleží predovšetkým na budovách a zachovaní ich najlepšieho stavu. „Pre stúpajúcu popularitu Ivana Donovala narastala aj komunita vandalov, ktorí nemali problém nájsť si lokality z jeho videí, rozkradnúť ich, poškodiť či sprejovať nezmyselnými grafitmi,“ napísal Wide-Angle URBEX. Toto správanie je, podľa jeho slov, medzi explorermi neprípustné. Je si však vedomý aj pozitívnych zásluh známeho youtubera: „Jeho tvorba bola na Slovensku skutočne jedna z prvých, ktorá dostala pojem ,urbex‘ do povedomia širokej verejnosti.“
Niektoré médiá označujú Ivana Donovala za najznámejšieho urban explorera. Našej redakcii potvrdil, že sa za člena danej skupiny nepovažuje. „Venujem sa tvorbe videí. Nie prieskumu opustených objektov,“ vysvetlil.
Hrozí urbexerom pokuta?
Exploreri dodržujú svoje pravidlá, no legislatívu porušujú. Ich prieskumy opustených objektov sú nelegálne, keďže vstup do cudzích nehnuteľnosti zákon nedovoľuje. Navštevované stavby zväčša patria súkromným vlastníkom.
„Nejde o žiadny z prípadov povoleného vstupu na pozemok. Tie sú upravené v Občianskom zákonníku (a tiež v osobitných zákonoch), pričom ide napríklad o odvrátenie hroziacej škody, neoprávneného zásahu do práva, stav núdze alebo o naliehavý verejný záujem,“ objasňuje nám advokátka. Exploreri by si preto mali od majiteľa pozemku vypýtať súhlas na vstup do nehnuteľností. Vlastníctvo si môžu overiť v katastri.
Urbexeri sa pre svoje aktivity obávajú pokút. Avšak v prípade, že nič nepoškodzujú, polícia im ich za neoprávnený vstup na pozemok nemôže dať. Keby majiteľ preukázal svoje vlastníctvo, policajti maximálne zabezpečia odchod prieskumníkov z miesta.
Vlastník ale nemá zviazané ruky. Potvrdzuje to aj advokátka: „Ak má záujem, aby mu do nehnuteľnosti nikto nevstupoval, mal by tomu vytvoriť faktické podmienky – oplotiť či uzamknúť objekt, dať upozornenie, že ide o súkromný pozemok. V opačnom prípade sa môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka, a teda, môže žiadať súd napríklad o to, aby uložil zákaz vstupu na pozemok.“
V skutočnosti majiteľ o situácii často ani nevie. Niekedy sa o nej dozvie až z uverejnených fotografií alebo videí urbexera, ktorý sa tak z protiprávneho konania usvedčuje sám. Majiteľ by ho následne mohol požiadať o zdržanie sa danej činnosti. „Potom môže ísť prípadne na súd (podať zdržovaciu žalobu), ale efektívnejšie je, keď si to oplotí a uzamkne,“ radí oslovená advokátka. V niektorých objektoch sťažujú i znemožňujú vstup na pozemok kamery alebo bezpečnostná služba.
Prieskumy môžu skončiť smrťou
Rizikom Urbexu nie je len pristihnutie pri nelegálnej činnosti, ale ide aj o ohrozenie vlastného života. Prechádzaním starých budov môže dôjsť k úrazu. Prepadnuté a rozmočené stropy aj schodiská, spráchnivené podlahy či dosky, schody bez zábradlia alebo nezakryté hlboké šachty nie sú v opustených objektoch ničím nezvyčajným.
Pokiaľ si prieskumník nedá pozor, ľahko sa zamotá v spleti chodieb, ktoré sa na seba podobajú.
Žiadny odvážlivec by preto nemal chodiť sám. To platí dvojnásobne, ak plánuje navštíviť štôlne. Telefónny signál v nich nenájdete a nepríjemnostiam sa pravdepodobne nevyhnete. Neskúsení návštevníci podzemných priestorov si ich častokrát neuvedomujú.
Nebezpečné môže byť už samotné hľadanie štôlne. „V oblastiach, kde prebiehala banská činnosť, sa ukrýva veľké množstvo prepadlísk a vetracích šácht hlbokých aj niekoľko desiatok metrov. Viaceré z nich môžu byť zakryté konármi a lístím,“ tvrdí Martin Gallo, dlhoročný a skúsený prieskumník štôlní.
V objekte by mali návštevníci rátať i so závalmi. Aj malá neopatrnosť môže spôsobiť masívny zásyp v podobe kamenného bloku, ktorý znemožní cestu von. Ide väčšinou o priestory, ktoré pracovníci vytvárali výbušninami a vrtákmi. Prieskum starších, ručne razených štôlní je pre ich lepšiu stabilitu bezpečnejší.
Kameňom úrazu je aj orientácia. „Stratiť sa v labyrinte, ktorý má niekoľko stoviek kilometrov a desiatky poschodí, je veľmi jednoduché. Pokiaľ si prieskumník nedá pozor, ľahko sa zamotá v spleti chodieb, ktoré sa na seba podobajú,“ približuje Martin.
V štôlňach je častým problémom i vzduch. V zle vetraných chodbách môžu byť škodlivé plyny, ako oxid siričitý, sírovodík či najčastejší oxid uhličitý. Upozorňuje naň aj prieskumík Gallo: „Je veľmi zradný. Nezapácha, a tak ani pri jeho vysokej koncentrácii človek nespozná, že sa niečo deje a náhle stratí vedomie.“ Súčasťou výbavy je preto detektor tohto plynu. Urbexeri si musia dávať pozor aj na šachty. Môžu byť hlboké stovky metrov a pád do nich by spôsobil ťažké zranenia či smrť.
Vniknutie do budov si vyžaduje prípravu
Komunita urbexerov zväčša nič nenecháva na náhodu. „V ruksaku mám vždy viaceré zariadenia, ktoré musia byť nabité. Nutná je dobrá obuv, aby ju hocičo neprepichlo. Na tieto miesta si netreba dávať nové oblečenie. Zároveň sa snažím, aby aspoň niekto vedel, kde som. Navyše, vždy preskúmam aj okolie objektu,“ zhrnul urbx_departer.
Podobne postupuje aj autor profilu urbex_slovakia_: „Budovu si najskôr obhliadnem. Pozriem sa, či sa v areáli alebo na budove nenachádza kamera, senzor alebo SBS.“ Dodis_urbex pracuje aj s dostupnými zdrojmi: „Najskôr zistím na internete dostupné informácie, poprípade nájdem video iného explorera. Niekedy však idem len tak skúsiť šťastie.“
Prieskumníci chátrajúcich objektov si so sebou berú rukavice, svetlo, lekárničku, mobil, doklady, ochranu dýchacích ciest a do podzemných objektov často aj prilby. U niekorých sú samozrejmosťou tiež obranné prostriedky, zvyčajne slzný plyn. Nevedia totiž, koho v opustenej budove stretnú.
Či už ide o nemocnice, kaštiele, kryty civilnej ochrany, kostoly, továrne, hotely, alebo napríklad krypty, prieskumy tejto komunity sú nepredvídateľné a riskantné vždy.
