Pocit neschopnosti a zlyhania vo mne zakorenila telesná výchova na základnej škole. Na vysokej som si našla cestu k behu a zistila, že najväčší boj sa nikdy neodohrával na športovisku, ale v mojej hlave.
Bolo to pred dvoma rokmi, keď som z bunky vyšla v šortkách a tričku. Na chodbe som započula otvárajúce sa dvere a zo strachu, že by ma niekto videl, som sa vrátila naspäť na izbu. Ironicky, najťažšia časť nebol samotný beh, ale odhodlať sa vôbec vyjsť na bežecký okruh. Na druhýkrát som to už zvládla. Namiesto výťahu som zvolila schody a presvedčila samu seba, že to je rozcvička a nie preto, lebo sa bojím, že niekoho stretnem.
Pri začiatkoch s behom som sa dostala v spomienkach naspäť na základnú školu. Červené líca, spotené čelo a pľúca lapajúce po dychu. Nenávidela som beh. Vždy, keď nám telocvikárka oznámila, že dnes beháme „tisícku“, s dievčatami sme ju začali chlácholiť komplimentmi: „Pani učiteľka, aké máte pekné náušnice, a aj tričko máte nové, že?“
Po horde komplimentov nasledovalo naše vykúpenie: „No dobre, zahrajeme si vybíjanú.“ Takto sme sa počas celého roka vyhli „tisícke“ aj člnkovému behu. Na telesnú som sa však stále chodievala so stiahnutým žalúdkom. Obávala som sa aj ďalších aktivít – gymnastiky, skákania cez kozu, skoku do výšky či šplhanie po lane.
To som však nevedela, čo ma čaká na strednej. Doteraz mám v hlave rýchlostný beh z prvej hodiny. Telocvikárka si týmto chcela urobiť obraz o našom vzťahu k športu. Behali sme v mestskom parku od jednej lavičky až k lampe. Povedala som si, že do tohto behu dám všetko.
Po vypísknutí som prekladala nohy cez seba rýchlejšie, ako keď som ráno utekala na autobus. O to horkejšia bola príchuť čítania výsledkov – skončila som na poslednom mieste. Aký má zmysel snažiť sa, keď vždy budem označovaná za najhoršiu. Z rúk premotivovanej telocvikárky, ktorá nám skladala celú gymnastickú zostavu, ma zachránila pandémia COVID-19. Netrvala však večne a do školy sme sa vrátili. Okrem zmeny v našich životoch sa zmenila aj učiteľka.
Na jej prvej hodine sme necvičili. Iba sa spoznávali. Tu som zistila, že mlčať je niekedy zlato. Pýtala sa nás, aký máme vzťah k športu. Ja som jej vo familiárnej nálade v šatni povedala, že som zadýchaná aj po tých schodoch, ktoré vedú k našej triede. Môj vtip, prepojený s realitou, veľmi nepochopila a odvetila: „Tak to budeme mať čo robiť.“ V ten moment sa telesná stala traumou už navždy.
Na moje šťastie sa telesná výchova na našej univerzite povinne nevyučuje. A tak vznikol priestor nájsť si cestu k športu sama. Od môjho prvého behu prešli už dva roky. Počas toho som v mojej bežeckej bubline dokázala míľniky, ako ísť behať do mesta a nestarať sa, čo si o mne budú ľudia myslieť, zabehla som desať kilometrov a bola som na komunitnom behu.
Momentálne chodievam behať každý druhý deň a moje tempo sa snažím zlepšovať. Zistila som, že nejde o to byť najlepšia, ale o pocit, ktorý cítim, keď zo seba vydám to najlepšie, čo viem. Telesná výchova by sa nemala zameriavať na čísla a poradie, ktoré deti zbytočne rozdeľujú na lepšie a horšie. Namiesto toho by mala viesť k tomu, aby si každý našiel vlastný vzťah k pohybu – taký, ku ktorému sa bude chcieť vracať aj vtedy, keď už ho nikto nehodnotí.
