Jedna veta na chate mi pripomenula, že stereotypy o mužoch a ženách nežijú len v minulosti. A týkajú sa práve nás – generácie, ktorá sa považuje za najviac pokrokovú.

V partii na chate sme s manželským párom s dvoma malými deťmi. Ľudia približne v mojom veku. Aj keď mali deti dvaja rodičia, starostlivosť o ne väčšinou padala na matku. Keď chcela na pár hodín odísť, musela sa manžela spýtať, či deti na chvíľu nepostráži. S veľkou neochotou a strachom, či to zvládne (otec ich detí!), napokon súhlasil. Keď naňho ostalo usádzanie uplakaného dieťaťa k jedlu, nervózne prehlásil: „Ja za to nemôžem, že tvoja mama sa niekde fláka.“ Pretože toto bola podľa neho očividne jej dieťa. Jej práca.

Z dynamiky tohto vzťahu som bola zhrozená. Myslela som si, že obraz matky v domácnosti a otca, ktorý na tieto veci nemá čas, pretože je živiteľ rodiny, patrí do minulosti. Že nás mladých ľudí sa týka len vo výnimočných prípadoch.

No zrejme som sa mýlila. Podľa nového celosvetového prieskumu si tretina mladých mužov myslí, že žena by mala poslúchať svojho manžela. Generácia Z je podľa výsledkov najkonzervatívnejšia v otázke rodovej rovnosti. Preskočili sme aj generáciu našich starých rodičov. Je tak možné, že sa názorovo vraciame späť do minulosti alebo ide len o súčasný trend? Pevne dúfam, že to je tá druhá možnosť.

Ako ďaleko môže zájsť manosféra?

Je známe, že pribúdajúce sexistické názory súvisia s obsahom, ktorý sa šíri na internete – s takzvanou manosférou. Tá ponúka jednoduché odpovede na zložité otázky: problémom sú vraj ženy a riešením návrat k „starému poriadku“. Aj u nás máme slovenskú verziu Andrewa Tatea – Filipa Sulíka. Vo svojom videu navrhol, aby sme ženám zakázali chodiť na vysokú školu, pokiaľ neporodia aspoň jedno dieťa. To je podľa neho skvelé riešenie na nízku pôrodnosť. A nie, nemyslel to ako žart.

Pripomína mi to scenár z knihy Príbeh služobníčky – sveta, kde sú ženy edukované na rodenie detí a nemajú takmer žiadne práva. Nejde však o čistú fikciu. Autorka Margaret Atwoodová totiž vychádzala z reality: napríklad Rumunsko nútilo ženy rodiť zákazom interrupcií, v Iráne po revolúcii ženy prišli o prácu a museli sa podriadiť prísnym pravidlám obliekania. O to znepokojivejšie pre mňa je, keď sa podobné myšlienky objavujú aj dnes.

Frigidná feministka vs. nahnevaný mizogýn

Sulíkovo video má popis: „Z tohto feministky zošalejú.“ Mladí ľudia sa v téme rodovej rovnosti čoraz viac vyhraňujú. Muži nemajú radi feministky. Ženy nemajú radi mizogýnov. Každý si vytvára vlastnú bublinu, v ktorej ten druhý vyzerá ako karikatúra – buď ako frigidná aktivistka, alebo nahnevaný chlap z internetu.

Možno by preto stálo za to prizvať do debaty o rovnoprávnosti viac mužov. Nie ako protivníkov, ale ako partnerov. Feminizmus totiž nikdy nemal byť vojnou proti mužom. Nie je len o tom, aby ženy nemuseli niesť všetku starostlivosť o domácnosť a deti, ale aj o tom, aby muži nemuseli celý život hrať rolu nezraniteľného živiteľa, ktorý musí mať posledné slovo.

Prieskum o narastajúcom sexizme nám pripomína, že nestačí len krútiť hlavou alebo sa zatvoriť do vlastnej bubliny. Mrzí ma, že sme sa na chate s tým chalanom o jeho postojoch nerozprávali. Možno práve to je kľúč – viac sa rozprávať a nebáť sa konfrontovať sexizmus, keď ho vidíme. Lebo nerovnosť sa nerozširuje len veľkými zákonmi, ale aj v malými momentami, ktoré často prehliadame.

Post Views: 1