Keď zaznie slovo „offline“, mnohým z nás v hlave zasvieti varovná kontrolka. Predstava života bez sociálnych médií je pre väčšinu mladých nepríjemná. Napriek tomu som si to vyskúšala.

Keď u nás v redakcii padla otázka „kto by bol ochotný byť niekoľko dní offline?“, moja ruka vyletela hore skôr zo zvedavosti ako z potreby dať si digitálnu pauzu. Čakala som však, že zdvihnutých rúk bude viac, no bola som jediná. Rozmýšľala som: „Čo na tom môže byť také ťažké?”

Najskôr som si stanovila pravidlá. Pre prácu sa nemôžem tváriť, že WhatsApp či Gmail neexistujú. Rovnako som počas troch dní používala Google či Outlook, ktoré potrebujem pri písaní mojej diplomovej práce. Moja offline zóna spočívala najmä v sociálnych médiách ako sú Facebook, Instagram, YouTube, Tik-Tok či Pinterest. Rovnako som sa vyhýbala Spotify, či iným aplikáciám, ktoré vyžadujú internetové pripojenie.

Problémy hneď na začiatku

Moja výzva začína v sobotu. Hneď po zobudení som do ruky vzala mobil, vypla budík a zo zvyku otvorila Instagram, ktorý som promptne opäť vypla. „Storky“ kamošiek s ranným hráškovým lattéčkom teda musia počkať, ja chytím druhý dych a začnem sa chystať do práce.

Keď som vyšla z internátnej izby, prvýkrát som si uvedomila vážnosť situácie. Po ceste si vždy rada púšťam Sabrinu Carpenter, ktorá mi dodá energiu potrebnú na zvládnutie zákazníckeho servisu. Tentokrát som šla bez nej, slúchadlá som nechala v taške a počúvala som zvuky rannej Trnavy. Načerpať pozitívne vibrácie skrz trúbenie aut a ľudí pokrikujúcich po sebe niečo o paradajkách v akcii je oveľa náročnejšie ako skladbou „Manchild“.

Po príchode do práce musím svoju dochádzku „odkliknúť“ pomocou appky. Môj online detox teda naruší zapnutie dát a príchod správ od mamy, školskej skupiny a upozornení z Instagramu. Dáta rýchlo vypnem a mobil zamykám do skrinky. Byť offline je o čosi jednoduchšie, keď je mobil mimo môj dohľad. Nie nadarmo sa vraví „zíde z očí, zíde z mysle“.

Naspäť na internáte si zalejem kávu, ku ktorej si bežne zapnem Pinterest. Inšpirácie na ranné outfity a motivačné citáty o zmysle života tentokrát „skippnem“ ( z angl. „preskočím“ – pozn. red.). Keďže však nemám čo robiť, začínam písať svoju diplomovú prácu.

Psychologička Ivana Vyskočová z Psychologickej poradne UCM

Opis autorky pomerne jasne ukazuje znaky závislého alebo škodlivého používania technológií. Po ich náhlom vysadení prichádza moment „čo teraz?“ Akoby chýbal vnútorný plán, čím vyplniť čas. Naznačuje to, že veľkú časť dňa bola predtým zaplnená online aktivitami. Technológie tu pravdepodobne slúžia na reguláciu emócií: zaháňanie nudy, nepohodlia alebo nepríjemných myšlienok.

Offline ako „slayáda” produktivity

Písanie mi ide celkom od ruky, keďže okolo seba nemám žiadne rušivé vnemy. Mobil je v režime „nerušiť“ a tok mojich myšlienok sa odráža na zapísanej strane vo Worde. Problém nastane zhruba po dvoch hodinách intenzívneho sústredenia – chcelo by to krátku pauzu. Zrazu však neviem, čo mám robiť. Nechcem sa ísť prejsť, lebo to by mi zabralo dlhší čas, a knihu sa mi tiež neoplatí načínať.

Plnenie zadaní do školy bolo odrazu omnoho jednoduchšie. Zdroj: attelier.sk/Ema Andrejková

Idem si teda ľahnúť a pozerať do blba. Počas tejto krátkej pauzy som si namiesto Tik-Tokov prehrávala všetky scenáre, ktoré môžu nastať, keby nestihnem napísať diplomovú prácu. Prestávkam som sa napokon radšej vyhýbala. Pozitívnou správou bolo, že veci, na ktorých som pracovala, boli hotové dvakrát rýchlejšie, než za normálnych okolností (teda keď scrollujem na mobile a smejem sa na príspevkoch Zomri).

Psychologička Ivana Vyskočová

Výrok „nebudem čítať alebo sa prechádzať, lebo stratím čas“ je veľmi výstižný. Ukazuje, ako máme niekedy prehodené hodnoty – aktivity, ktoré nás v skutočnosti obohacujú, vnímame ako stratu času. Naopak, hodiny strávené na sociálnych sieťach si často ani neuvedomíme. Digitálny obsah ponúka rýchlu a ľahkú odmenu, ktorá nás „vtiahne“, ale dlhodobo nás veľmi neobohatí. Činnosti ako čítanie či prechádzka sú náročnejšie, no prinášajú hlbší pocit spokojnosti.

Euforický stav môjho premotivovaného alter-ega však opäť netrval dlho. Nastal večer a moja chuť sedieť na zadku s analýzou správ STVR sa vyparila skôr ako šunkové žemle v Jame. V bežné dni by mi moja lenivosť signalizovala, že je čas pustiť si na YouTube ASMR, prípadne by mi večer spríjemnil @jacksepticeye s novou „hororovkou“, pri ktorej by som si zapla aj mobil s Pinterestom. Kto písal o tom, že Gen Z (ľudia narodení v rokoch 1997 až 2012 – pozn. red.) má problém s pozornosťou?

Pocit samoty ako dôverný priateľ

Dnes si otváram denník a píšem o svojich pocitoch. Denník som napriek svojej potrebe vypísať sa neotvorila už veľmi dlho. Niežeby som nechcela, no večerná pohodička strávená za počítačom sa mi pozdáva trochu viac.

Počas tohto času som si veľakrát uvedomila, aké nevyhnutné je dnes online pripojenie – pri dochádzke v práci, či keď som potrebovala navigáciu alebo platiť pri pokladni. Keďže Klarna (platobná a nákupná služba – pozn. red.) vyžaduje internet, aj môj pistáciový Termix stál bez Kaufland karty o 40 centov naviac. Nevýhodou bolo aj to, že som nemohla komunikovať s kamarátmi z Erasmu.

Celkovo som sa cítila viac osamelo. Sociálne médiá pre mňa predstavujú sieť, v ktorej sme chytení všetci, ale spolu. Je to priestor, cez ktorý sa dokážem spojiť s okolitým svetom, nadväzovať kontakty či hľadať inšpiráciu. Priestor, v ktorom mám pocit, že na tom čo prežívam, záleží.

Veta „čo nie je na Instagrame akoby sa nestalo“ ma zrazu zasiahla ako trnavský vietor uprostred slnečného dňa. Odrazu som mala pocit, že som pre okolitý svet akási nezaujímavá. O pozornosť kamošiek som bojovala so smartfónmi, v húfe ľudí som bola jednou z mála, ktorej do tváre nesvietilo modré svetlo a moje latté s ovseným mliekom nevidel nik okrem baristu.

Psychologička Ivana Vyskočová

Zaujímavé je, že autorka sa úplne odstrihla od všetkého, aj od užitočných vecí (napr. Klarna). „Všetko alebo nič“ nastavenie je síce pochopiteľné, ale dlhodobo neudržateľné. Oveľa užitočnejšie je hľadať rovnováhu – čo mi reálne pomáha a čo mi skôr škodí. Môže ísť napríklad o vypnutie zbytočných notifikácií, vedomé používanie technológií na konkrétny účel, rozlíšenie medzi „užitočným nástrojom“ a „automatickým scrollovaním“. Nie všetko digitálne je problém. Ide skôr o to, ako a prečo to používame.

Čo mi digitálna pauza priniesla?

Môj digitálny detox nebol iba nudný a náročný. Naopak, bol presne to čo som potrebovala – aby som aspoň na chvíľu otvorila oči. Počas troch dní, keď som bola prítomná viac vo svete ako na mobile, som zistila, že nedostatok voľného času je prevažne iba mojou výhovorkou. Voľna som totiž odrazu mala omnoho viac ako kedykoľvek predtým, a to napriek tomu, že som strávila 30 % času v práci a ďalších 70 % nad mojou diplomovkou.

Tomu, čo som mala aktuálne na „to-do liste“, som venovala všetku svoju pozornosť a moja produktivita dosiahla pomyselného vrcholu. Aj napriek váhe kopiacich sa povinností, som sa cítila akási ľahšia.

Dopamín som dobíjala inde. Večery som trávila „junk-journaling-om“ (tvorba denníka zloženého z výstrižkov, poznámok a spomienok – pozn. red.). Častejšie som sa prechádzala, vyhľadávala rozhovory tvárou v tvár či počúvala zvuky spievajúcich vtákov. O svete teraz síce nič neviem, no to ani svet o mne. Občas je predsa len fajn, trochu sa vypariť. Niekedy je to možno jednoduchšie ako si myslíme. Stačí jeden klik na ikonu s názvom „Wi-Fi“.

O čo som (ne)prišla?

Napriek všetkým benefitom môjho offline vyčíňania som však v pondelok čakala do polnoci. Akonáhle mi časomiera vysvietila samé nuly, začala som otvárať jednu aplikáciu za druhou. Z toho čo som videla, som však nebola prekvapená. Na druhom brehu mojej zvedavosti na mňa nečakalo nič. Nikto ma nezháňal, Pinterest bol stále rovnaký a na Facebooku boli asi tri statusy s politickým podtónom naviac.

O čo som tak počas mojich troch dní offline prišla? Opičiak Punch našiel svoju spriaznenú dušu a že vyjadrenia Timothéeho Chalameta o balete ho pravdepodobne stáli Oscara. O čom som však prišla naozaj? Hodiny strávené sledovaním cudzích životov a pár „storiek“, ktoré prezentujú nereálnu idylku. A to ma vôbec nemrzí.

Psychologička Ivana Vyskočová

Silná je reflexia toho, ako veľmi sú technológie prepojené s bežnými aktivitami ako sú chôdza, jedenie, oddych. To vedie k otázke: Potrebujeme to naozaj stále? Alebo sme si len zvykli nebyť sami so sebou? Keď máme neustále niečo v pozadí (hudbu, videá, sociálne médiá), strácame kontakt s jednoduchým prežívaním prítomného momentu. Pre niekoho môže byť ticho alebo „ničnerobenie“ nepríjemné a práve preto po ňom automaticky siaha po telefóne. Digitálny detox ukazuje, že tento kontakt so sebou sa dá znovu objaviť, len to chvíľu trvá.