Na jednej strane je úplne nádherné to, že každý z nás môže byť novinárom, stačí byť všímavý, mať so sebou fotoaparát alebo mobilný telefón a vaša fotografia, svedectvo nejakej spravodajsky atraktívnej udalosti sa môže stať obsahom novín či spravodajskej webovej stránky. Niekedy môžete profesionálneho žurnalistu prevýšiť, no nie vždy.

Najznámejší je prípad amatérskeho reportéra a jeho informovanie o obliehaní helikoptér a vniknutí do domu Usámu Bin Ládina v pakistanskom meste Abbottabad v máji 2011. IT špecialista Sohaib Athar informoval o udalosti v reálnom čase na twitteri, pridával fotografie, výpovede svedkov, hľadal súvislosti… Podľa mnohých odborníkov sa zachoval ako profesionálny žurnalista a informácie, ktoré na twitteri zverejnil prebrali aj svetové médiá. Ekonóm Dan Mitchell, ktorý pravidelne prispieva do amerických denníkov, okomentoval tento Atharov počin (podľa môjho názoru) veľmi trefne. Podľa Mitchella twitter nikdy nenahradí CNN a človek, ktorý cez sociálnu sieť zdieľa svoj údiv nad niečím, čo sa práve deje, nie je žurnalista a ani celé jeho informovanie nemôžeme označiť za novinárstvo.

Faktom je, že najmä naša generácia má tendenciu myslieť si, že vie všetko. Práve preto píšeme blogy, zdieľame svoje názory cez sociálne siete a mnohokrát „fušujeme“ do práce profesionálnych novinárov. Ale my nevieme všetko. Máme názor, ale to neznamená, že poznáme fakty, vieme pravdu a práve to je problém. Mnoho občianskych žurnalistov nedokáže oddeliť svoje vlastné pocity a názory od toho, čo sa naozaj udialo, veľká časť novinárov – amatérov stále nedokáže posúdiť, čo je naozaj zaujímavé, ktorá udalosť je naozaj spoločensky závažná. Na to ešte stále potrebujeme profesionálneho novinára, ktorý by pri informovaní mal byť istou autoritou. Len malá časť obsahov občianskych reportérov je naozaj aktivačná a otvára závažné otázky. Ak niekto napíše, že Modré z neba je strašná relácia alebo sa otvorene posťažuje na úroveň slovenskej futbalovej ligy, tak tým nikomu nepomôže, iba ak sebe k internetovej chvíľke slávy.
Je vynikajúce, že klasická žurnalistika má alternatívu v podobe občianskej žurnalistiky, no presne tak ju musíme vnímať – ako alternatívu a nie ako rovnocenný zdroj informácií. Na to si asi ešte chvíľu počkáme.


Viktória Mirvajová