Píše o veciach, o ktorých sa dnes často mlčí – o queer identite alebo aj o vyrovnaní sa so stratou blízkeho človeka. Jakub Spevák na seba upozornil debutovou knihou Po funuse a neskôr osobnou výpoveďou Čo všetko som ti nestihol povedať.
Ocenený autor a programový riaditeľ festivalu Fest Anča dnes otvorene hovorí o tom, ako sa queer ľuďom žije na Slovensku, čo sa zmenilo po vydaní jeho knihy a na čom aktuálne pracuje.
Rozhovor publikujeme pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii (IDAHOT). Tento deň, ktorý si každoročne pripomíname 17. mája, upozorňuje na potrebu rešpektu, rovnosti a ochrany práv LGBTI+ ľudí.
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa dnes z osobnej skúsenosti žije queer ľuďom na Slovensku,
- čo sa pre Jakuba zmenilo po vydaní knihy,
- na čom aktuálne pracuje,
- aký je význam drag performance ako hry s rodom.
Ako sa vám dnes, z vašej osobnej skúsenosti, žije ako queer človeku na Slovensku?
Nikdy to nebolo ideálne, no keď svoje súčasné pocity porovnám s tým, ako som sa na Slovensku cítil v minulosti, viem povedať, že sa situácia postupne zhoršuje. Na druhej strane mám pocit, že ma to celé naučilo viac si vážiť priateľstvá a ľudí okolo seba. Vzťahy, ktoré mám, sa prehĺbili a v mnohých prípadoch doslova rozkvitli.
Akým smerom sa mení spoločenská atmosféra pre queer komunitu?
Vyústením celého diania bola podľa mňa nedávna ústavná zmena, ktorá zakotvuje existenciu výlučne dvoch pohlaví – muža a ženy. Mohli by sme sa o tom rozprávať celé hodiny. O systematickom lynčovaní queer ľudí, ktoré prebieha aj na pôde parlamentu, o slovníku, ktorý sa tam používa, o tom, ako bulvarizujú túto tému a ako spoločnosť dehumanizuje queer ľudí.
Myslíte si, že médiá na Slovensku prispievajú skôr k porozumeniu alebo polarizácii queer komunity?
Mám pocit, že mainstreamové médiá často zhoršujú situáciu a prispievajú k stupňovaniu nenávisti. O nás, queer ľuďoch, sa hovorí spôsobom, akoby sme ani neboli plnohodnotnými ľudskými bytosťami. Existujú síce queer orientované časopisy a médiá, ktoré ponúkajú určitý protipól, ich dosah je ale obmedzený. Nie sú natoľko viditeľné, aby dokázali osloviť širšie masy.
Dá sa podľa Vás dnes žiť otvorene ako queer človek aj v menších, konzervatívnejších mestách či dedinách?
Myslím si, že sa to v konečnom dôsledku naozaj dá a že je to najmä o ľuďoch okolo nás.
Ja žijem v Bratislave, ale pochádzam z malej dediny pri Banskej Bystrici. Coming out som tam neurobil musel som odísť do Bratislavy. Do tej dediny sa však vraciam a ľudia o mne vedia. Napísal som o tom aj knihu. Vždy budú ľudia, ktorí na to budú mať vlastný názor, ale pre mňa je dôležité žiť svoju autentickú pravdu.
Avšak viem, že niektoré situácie môžu byť život ohrozujúce, a preto si netrúfam generalizovať. Hovorím len zo svojej vlastnej skúsenosti a v nej to fungovalo práve takto.
Po vydaní vašej knihy Čo všetko som ti nestihol povedať, ktorá je vnímaná aj ako istý verejný coming out, s vami vzniklo viacero rozhovorov. Čo sa pre vás od tohto momentu zmenilo a aký zmysel pre vás malo ísť s touto témou tak otvorene von?
Neviem, či sa v mojom živote zmenilo niečo zásadne prelomové. Som veľmi spirituálne založený človek. Minulý rok bol pre mňa rokom deviatky, zároveň rokom hada, ktorý sa zvlieka z kože. Toto mi presne zapadlo do mojej osobnej cesty aj do obdobia, v ktorom vznikala kniha. Neznamená to však, že by sa veci definitívne uzavreli skôr naopak, pokračujú ďalej.
Zo začiatku som váhal s napísaním takejto knihy mal som strach ísť s tým von. Potom som si však uvedomil, že keď som bol mladší, nič podobné neexistovalo. V tej dobe by mi pomohlo prečítať si niečo, kde by som cítil, že to, čo prežívam, je v poriadku. Chcel som preto ponúknuť vlastnú skúsenosť s nádejou, že to môže niekomu pomôcť. Myslím si, že nejde len o queer knihu, ale môže osloviť aj širšie publikum. Je to príbeh o hľadaní seba a prijatí zlyhania ako súčasti osobnej premeny.
Na Instagrame ste naznačili, že pracujete na novej knihe, mohli by ste nám to viac priblížiť?
Pracujem na novele, ktorá je o objavovaní našej vnútornej monštruozity. Od detstva ma priťahovali záporné postavy a až neskôr som pochopil, že zlí hrdinovia často reprezentujú práve queer ľudí.
Je to o prijatí vlastného monštra, o boji s ním, ale aj o vzniku nového sveta, ktorý podľa mňa veľmi potrebujeme a ktorý pri písaní hľadám aj pre seba. V týchto neľahkých časoch sa pre mňa samotné písanie stalo akousi svätyňou.
Kedy vyjde?
Ťažko povedať presný termín. Chcel by som rukopis v najbližších mesiacoch dokončiť, no financovanie takýchto kníh dnes nie je jednoduché.
Je pre vás písanie skôr intuitívny proces alebo si držíte štruktúru?
Je to kombinácia oboch. V tomto štádiu sa snažím viac počúvať svoju intuíciu. Ako dieťa som bol v tomto úplne slobodný. Vtedy ešte na mňa nedopadli všetky obmedzenia typu „to nerob“ alebo „tu si moc zženštilý“.
Na druhej strane je tu racio a štruktúra, ktorá nastupuje neskôr. Premýšľam, ktorá časť príbehu znie lepšie, kde ju umiestniť a ako ju štylisticky upraviť, aby mala zmysel. Je to ako anjel a čert v rozprávkach.
Ste známy aj ako drag performer. Ako by ste tento druh umeleckého prejavu opísali niekomu, kto sa s ním nikdy nestretol?
Slovo drag pochádza z toho, že preberá mužské aj ženské stereotypy, hyperbolizuje ich, premieňa a hrá sa s nimi. Existujú termíny ako drag queen a drag king, ale to ja nie som. Skôr sa snažím rod spochybňovať a prevracať ho naruby.
Táto forma performance mi otvorila nové vnímanie sveta v nebinárnom zmysle a vlastne mi všetko pekne vysvetlila a pomohla porozumieť aj samému sebe. Keď som rozprával o detstve, pohyb a tanec mi dávali možnosť znovu objaviť moje detské ja. Vnímam to ako veľmi telesnú skúsenosť, niečo, čo mi písanie nedokáže ponúknuť. Písanie je vnútorné a intímne, zatiaľ čo performance je oslobodzujúca v tom, že je fyzická a verejná.
Vnímate rozdiel medzi vystupovaním v Česku a na Slovensku?
Mám pocit, že na Slovensku vedia byť ľudia dosť hanbliví. Prídu na šou a správajú sa ako v divadle, len sa pozerajú. A práve o tom to nie je. Ide o to, aby ľudia interagovali a stali sa súčasťou predstavenia. V poslednom čase sa to ale začína meniť, ľudia sú smelší a otvorenejší. Myslím, že to súvisí aj s celkovou situáciou na Slovensku. Keď sa takto stretneme a vyjadrujeme všetko, čo v sebe dusíme a čo nás ťaží, tak to vie byť katarzné.
Čo vám ako autorovi a performerovi dáva silu pokračovať v tvorbe aj v čase, keď sa zdá, že spoločnosť skôr cúva?
Často hovorím, že mi silu dáva moja rodina, kamaráti, partner a moje okolie. Teraz to stále platí, ale čoraz viac cítim aj vnútornú silu. Možno to súvisí aj s tým „prebudením príšery“, o ktorom som hovoril, a so všetkým, čím som si prešiel.
Vlastne som to nepovedal nikdy takto nahlas, no uvedomujem si, že vnútorná sila a pravda ma posúvajú dopredu. Je to o tom, byť sám k sebe rešpektujúci, láskavý a stáť si za tým, kým som.
