Generačná chudoba nevzniká zo dňa na deň a rovnako rýchlo sa z nej nedá ani odísť. V rozhovore s mentorom programu FILIP Marekom Berkym hovoríme o tom, ako vyzerá život rómskych rodín, prečo je pri práci v komunitách najdôležitejšia dôvera a čo prehlbuje rozdiely medzi majoritou a ľuďmi žijúcimi v chudobe.
Mentor Berky hovorí o tom, ako vyzerá život rodín v generačnej chudobe, čo znamená budovať dôveru v teréne a prečo sa niektoré rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú viac, než by museli.
V rozhovore sa ďalej dozviete:
- čo je a ako funguje program FILIP,
- čo znamená práca mentora v rómskych rodinách,
- prečo predsudky a strach prevládajú na strane majority,
- ako médiá ovplyvňujú vnímanie rómskych komunít.
V rámci občianskeho združenia Cesta von pôsobíte v mestách Zvolen a Žiar nad Hronom. Ako by ste ich opísali?
Pôsobím v nich už štvrtý rok, no sledoval som ich už skôr, keď som pôsobil v iných organizáciách. Na marginalizovanú rómsku komunitu (MRK) som sa vo väčšej miere zameral až práve v Ceste von. Stalo sa tak, keď som sa začal pýtať, ako sa týmto ľuďom žije. Z môjho pohľadu majú vo Zvolene väčšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, keďže tam sú väčšie spoločnosti. A hoci sú aj v Žiari nad Hronom, zamestnanie v nich je menej dostupné.
Výrazný rozdiel medzi týmito komunitami vidím v tom, že v Žiari nad Hronom je viac mladistvých závislých od rôznych látok, pričom na vlastné oči som to videl prvýkrát práve tam. Okrem toho sa tam častejšie vyskytujú aj ďalšie javy, napríklad prostitúcia. Náročné podmienky pre Rómov sú aj vo Zvolene, ale mám pocit, že v Žiari nad Hronom je chudoba hlbšia a prostredie o niečo drsnejšie.
Aká je v týchto mestách nálada medzi ľuďmi?
Pozitívna aj negatívna. V oboch komunitách nájdete Rómov, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, závodoch či v obchodných reťazcoch. Takže majorita vníma, že Rómovia dokážu pracovať, mať stabilné bývanie, slušne vychované deti, vedia sa posúvať dopredu a snažia sa vyjsť z generačnej chudoby. Zároveň vnímam aj tie negatívne postoje, pri ktorých je rómska komunita vnímaná ako tá „zlá“ alebo „hlučná“. Ale tak to zrejme je v každom meste.
Cítite zo strany majority väčšie prijatie, alebo skôr stagnáciu a pretrvávajúce predsudky?
To je ťažká otázka. Vnímam, že práca s touto skupinou je náročná aj pre úradníkov. V Žiari nad Hronom sú preplnené reedukačné zariadenia, detské domovy a chýbajú tam sociálne služby. Pohľad úradníkov je potom často skľučujúci, keďže niekedy majú pocit, že len „zlepujú“ situácie a nemajú presah na reálnu pomoc. Myslím si, že často môžu mať pocit, že veci len „hasia“ a nemajú priestor na reálnu prevenciu či väčšiu pomoc, akú by mohli robiť. Čo sa týka predsudkov majority k stagnácii, ak sa rozprávame o MRK, mnohí si môžu myslieť, že sa to dá vyriešiť rýchlejšie, skôr alebo inak, no generačná chudoba je dlhý proces „liečby“.
Pochopenie generačnej chudoby je náročné. Aj pre mňa, napriek tomu, že som Róm, to bol dlhodobý proces. A práve to pochopenie, prečo sa veci dejú, často chýba.
Spomenuli ste, že v organizácii Cesta von pôsobíte už štvrtý rok. Prečo ste sa rozhodli venovať práci s MRK práve v týchto mestách?
Pochádzam z Banskej Bystrice a predtým som pracoval v miestnej organizácii Návrat, v ktorej som sa venoval rodinám v ohrození. Pracoval som ako tzv. sanačník a okrajovo som sa stretol aj s témou adopcií a pestúnstva. S dospievajúcimi a mladými dospelými som pracoval približne šesť rokov, pričom išlo o moju prvú vážnu prácu.
Avšak chcel som preskúmať aj inú tému a potreboval som zmenu. Keďže Cesta von v Banskej Bystrici neotvárala program FILIP, dostal som sa do najbližších lokalít – do Zvolena a Žiaru nad Hronom. Tieto lokality som mal už zmapované, keďže Návrat pôsobil v rámci Banskobystrického kraja.
Pochádzam z malého mesta Krompachy na východnom Slovensku, kde som od detstva počúvala rasistické poznámky voči Rómom. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, ako veľmi ma toto prostredie formovalo, a že sa musím vedome učiť empatii aj porozumeniu. S akými predsudkami ste sa stretli vy ako mentor?
Keď idem s klientkou na úrad práce, úradníci, ktorí ma ešte nepoznajú, ma často považujú za jej partnera, manžela alebo brata. Na tom sa pobavím, ale samozrejme sa neskôr predstavím ako mentor z organizácie Cesta von. Keďže pracujem priamo s rómskou komunitou, nehovoril by som o predsudkoch, ale o výzvach. Jednou z nich je už len to, že som muž mentor. Muži v osadách často nie sú doma, pretože sú v práci alebo na fuškách, takže sa venujem najmä ženám.
Sú predsudky aj voči tým, ktorí Rómom pomáhajú?
Neraz som bol označený za „slniečkára“ a počul som, že naše myšlienky sú utopistické. Nevnímam sa tak. Stretávam sa aj s názorom, že organizácie sú „práčky na peniaze“. Lenže máme konkrétne výsledky – vieme ukázať, že Rómovia sa dokážu dostať z generačnej chudoby.
Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti.
Ako sa prejavuje strach majority z minority?
Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že Rómovia žijúci v lokalitách, akými sú Zvolen či Žiar nad Hronom, hovoria o tom, že majorita sa bojí tzv. neprispôsobivých Rómov. Teda tých, ktorí sú hluční alebo žijú v podobných príbytkoch, ktoré možno vidieť v Kortine, v segregovanej rómskej osade na okraji Žiaru nad Hronom.
Majorita sa bojí, že ak by sa človek z týchto pomerov nasťahoval do bytovky alebo sociálneho bývania či bytu vyššieho štandardu, o ktorý požiada mesto, že skončia v podobnom stave. Strach majú aj z toho, že sa tam budú stretávať vo veľkých počtoch a robiť zábavy.
Rodičia z majority nechcú dávať svoje deti do škôl, kde je veľa Rómov, ako to je napríklad v základnej škole vo Zvolene, ktorá sa kedysi volala Jednotka. Neskôr ju prebral riaditeľ Juraj Hipš a vznikla z nej Súkromná základná škola Alma, pričom dnes je z nej prestížna škola, ktorá scitlivuje a priťahuje rodičov s pochopením.
Zároveň vnímam, že stredná vrstva majority absolútne nerozumie triede chudoby a nepozná jej nepísané pravidlá. Naopak, ľudia žijúci v chudobe nerozumejú pravidlám strednej triedy. Tieto dve skupiny sa preto často stretávajú s nepochopením a narážajú na seba, čo vedie k vzniku predsudkov.
Môžete uviesť nejaký príklad?
Neraz som sa stretol s rozhovorom Rómov, ktorí sa medzi sebou rozprávali tak nahlas, že človek by si myslel, že sa bijú. Konkrétne som videl dvoch chlapov, ktorí používali aj vulgarizmy. Až keď som sa započúval, zistil som, že jeden z nich si kúpil nový mobilný telefón, no žena mu niekde zapatrošila nabíjačku.
Hoci išlo o priateľský rozhovor, zvonku to pôsobilo inak. V rozhovore boli použité veľké gestá, emócie či krik. Človek z majority by si myslel, že sa hádajú. Rómovia však majú iný spôsob komunikácie, čo môže u väčšiny vyvolávať strach.
Keď človek z majority zažije negatívnu skúsenosť, napríklad okradnutie alebo ublíženie Rómom, na nevytvorenie predsudkov potrebuje až tri pozitívne skúsenosti. Lenže tie nemá kde získať. Tí „prispôsobiví“ totiž nie sú viditeľní, pretože pracujú, sú doma a majú rodiny. A práve preto sa tieto pozitívne skúsenosti získavajú veľmi ťažko.
Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti. Následne vznikajú nedorozumenia medzi komunitami, respektíve medzi strednou a chudobnou triedou.
Vidíte rozdiely vo vnímaní tejto témy medzi staršou a mladšou generáciou?
Za komunizmu bol systém nastavený tak, že Rómovia museli pracovať a mali určite návyky. Väčšina starších Rómov mi tvrdí, že kedysi bola doba iná, že bola lepšia. Hovoria, že ich generácia bola lepšie vychovaná, vedeli sa správať, mali pracovné návyky, lebo nemali na výber.
Vnímajú to aj na komunikácii v rámci komunity, ktorá podľa nich bola vtedy tiež iná oproti dnešnej – bez vzájomného rešpektu, okrem situácií napríklad na zábavách. Ale osobne som to nezažil, iba sprostredkúvam to, čo som počul od starších.
Mladší Rómovia, ktorí sa už nachádzajú v rôznych patologických situáciách a sú obeťami generačnej chudoby, často nemajú dokončené vzdelanie ani skúsenosť s prácou. To sú veľké systémové problémy. Keď niekto nemá pracovné návyky, vzdelanie a nezažil pozitívnu skúsenosť, ťažšie hľadá vnútornú motiváciu. Netvrdím, že sa to nedá, ale ten proces je dlhší.
Už od začiatku rozhovoru sa venujeme týmto temam a vašej práci. Posuňme sa k programu FILIP. O čo ide?
Program FILIP je zameraný na ľudí v generačnej chudobe. Venuje sa vždy rodinám a snaží sa im pomáhať vybudovať tzv. rozvojový plán. Snaží sa individuálne prispôsobiť ich potrebám a cieľom je, aby vedeli žiť lepšie.
Zahŕňa aj určitý urýchľovač procesov medzi inštitúciami, organizáciami a programom, pričom sa snaží jednotlivca alebo rodinu osamostatniť. Program ich vedie najmä vo vzdelávaní v oblasti finančnej gramotnosti. Naším hlavným partnerom a donorom je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá nás samých doučila v tejto oblasti, aby sme ako odborníci vedeli ďalej vzdelávať tieto rómske rodiny.
Samotný názov FILIP má aj symbolický význam. Je to skratka, v ktorej každé písmeno predstavuje jednu hodnotu alebo oblasť, na ktorú sa program zameriava:
- F – finančná gramotnosť,
- I – interná motivácia – teda ako v človeku prebudiť vnútornú motiváciu,
- L – láskavý prístup,
- I – iniciatíva,
- P – prebrať zodpovednosť za svoj život.
Ako by ste opísali vašu každodennú prácu s rodinami?
Zvyčajne sa s rodinami stretávame raz alebo dvakrát týždenne. Na začiatku sa s nimi snažím budovať vzťah, pričom postupne monitorujem ich potreby. Následne stanovujeme ciele, na ktorých spoločne pracujeme. Keď ich máme vytýčené a rodina súhlasí s podmienkami programu, môžeme pokračovať na ďalšie kroky.
Dohodu si prečítame spolu, no podpisujeme ju väčšinou až na treťom až piatom stretnutí. Ak rodina súhlasí a vidím u nej vnútornú motiváciu, zaradím ju do programu. Túto motiváciu je potrebné potom naďalej rozvíjať. Zároveň sa snažím pochopiť, ako rodina funguje a ako si vie napĺňať svoje ciele alebo prekonávať prekážky.
Ako mentor im niekedy aj radím, ale hlavne ich skompetentňujem. Často ide o úplne základe informácie – napríklad na čo majú nárok alebo aké sú ich práva. Postupne sa stávam aj súčasťou ich života. Budovanie dôvery a vnútornej motivácie v niektorých prípadoch trvá dlhšie. Tento proces sa však nesnažím urýchliť tým, že veci spravím za nich.
V akých prípadoch im pomáhate a ako?
Keď si hľadajú prácu, môžem pomôcť, ale nemôžem ju robiť za nich. Okrem budovania vzťahu a práce na cieľoch ich tiež prepájam s ďalšími organizáciami a inštitúciami. Na začiatku si často neveria. Myslia si, že nevedia komunikovať alebo že nebudú rozumieť jednotlivým procesom. Často sa stretávajú s formulármi či žiadosťami, v ktorých sa stratia. Vtedy ich povzbudzujem, aby sa nebáli opýtať znova.
Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo.
Ak chcú na svojich cieľoch naozaj pracovať, je to prirozdená súčasť procesu. Nemôžem sa však snažiť proces príliš urýchliť, pretože potom sú výsledky len krátkodobé. Pri skutočnej vnútornej motivácii si však ciele dokážu udržať dlhodobo.
Spomínali ste budovanie vzťahu s rodinou. Ako si to mám predstaviť?
V každej rodine to vyzerá inak. Prirovnal by som to k budovaniu vzťahov všeobecne – každý na to ide iným spôsobom. Ale keďže ide o profesijný vzťah, často sa stáva, že do rodín vstupujeme cez niekoho iného, kto v nej už pôsobí. Do jednej z nich ma uviedla omama, ktorá s ňou pracovala na rodičovských zručnostiach.
Práve ona zachytila aj ďalší problém – rodina potrebovala oddlženie, pretože muž si nevedel nájsť prácu, keďže mal exekúcie. Do rodiny som preto vstúpil ako odborník, ktorý im vie s touto situáciou pomôcť. Lenže aj keď prídete ako „expert“, rodina vám hneď nedá všetky informácie a dokumenty. Téma financií je obzvlášť citlivá, a to nielen v rómskych komunitách, ale aj v majorite.
Pamätám si konkrétny príklad zo Žiaru nad Hronom. Prišiel som do rodiny, kde ma predstavili, že som z programu FILIP a viem im pomôcť. Najprv sme sa rozprávali o bežných veciach – počasie, deti, bežný život. Až keď sme si prešli tieto neutrálne témy, začal som sa pýtať hlbšie.
Aký bol príbeh tej rodiny?
Žena vyrastala v detskom domove, presťahovala sa za partnerom, mali spolu dieťa a ocitli sa v náročnej životnej situácii. O príbehy klientov sa úprimne zaujímam, pýtam sa otvorene a snažím sa byť autentický.
Postupne som začal riešiť aj konkrétne veci – napríklad či rodina dostáva všetky dávky, na ktoré má nárok. Pani poberala len prídavky na deti, hoci mohla mať aj dávku v hmotnej núdzi. Vysvetlil som jej, že si o ňu môže znovu požiadať. Išli sme preto spolu na úrad a nakoniec jej na účet prišlo približne 280 eur. Predtým viac ako pol roka nemala takmer žiadny príjem.
Táto skúsenosť mala veľký ohlas. Onedlho prišla s prosbou o pomoc aj jej švagriná. V tom momente už som v komunite nebol len „niekto zvonku“, ale človek, ktorý priniesol konkrétnu pomoc.
Program rozvíja aj finančné a nefinančné zdroje rodín. Čo to konkrétne znamená?
Finančné zdroje znamenajú to, že chlap donesie výplatu, dostane rodičovský príspevok, prídavky či iné príjmy. Ako mentor rodiny vediem k tomu, aby si robili pravidelný mesačný rozpočet, pričom spolu riešime, ako rozdeliť financie. Zároveň im zdôrazňujem dôležitosť finančnej rezervy, ktorú mnoho rodín nemá.
Medzi nefinančné zdroje patrí motivácia, duchovné zdroje, zdravie, fyzický zdroj alebo sociálny kapitál (vzťahy a známosti – pozn. red.). Ten je podľa mňa najdôležitejší. Rómovia často fungujú v obmedzenom prostredí a poznajú málo miest. Ich každodenný priestor sa často pohybuje medzi obchodom, osadou a príležitostnými prácami. Rozšíriť si sociálny kapitál o komunitných pracovníkov, úradníkov či mentorov v programe je preto veľmi dôležité.
Veľa sa s nimi rozprávam o fungovaní strednej vrstvy, pretože z chudoby nemôžu preskočiť priamo do vyššej vrstvy. Ani ľudia zo strednej vrstvy neovládajú všetky pravidlá vyššej spoločnosti. Keby som dostal desať príborov, tiež by som nevedel, na čo presne sú určené. Zobral by som si jednoducho ten základný. Preto sa snažím nefinančné zdroje rozvíjať cez rozhovor a prirovnávať ich k fungovaniu strednej vrstvy, pretože spoločnosť sa riadi najmä jej pravidlami.
Televízia Markíza nedávno odvysielala reportáž z materskej školy, v ktorej rómske deti nedostali obed. Dôvodom mal byť nedoplatok. Deti pritom nakrúcali bez ochrany a zdôraznili ich etnicitu. Ako vnímate takéto spravodajstvo?
Nemám rád reportáže, ktoré zobrazujú Rómov v negatívnom alebo zovšeobecňujúcom svetle. Aj niektoré reportáže, ktoré robí Kristína Kövešová, v ktorých sú vyobrazené extrémne situácie, mi prídu účelovo dehonestujúce. Chápem, že niektoré problémy treba pomenovať, spôsob spracovania však tomu neraz nepomáha, no naopak, škodí.
Spoločnosť to rozdeľuje – jeden si potvrdí predsudky, druhý sa voči tomu ostro vyhradí. Bolo by lepšie, ak by vznikalo viac preventívnych alebo vysvetľujúcich reportáží, ktoré by vysvetlili, prečo sa veci dejú, prípadne poukázali na riešenia. Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo a presnejšie, aby sa spoločnosť ešte viac nepolarizovala.
Myslíte si, že médiá pomáhajú meniť predsudky, alebo ich skôr posilňujú?
Médiá skôr prispievajú k tomu, že spoločnosť sa delí na dva tábory. Pravda musí byť zachovaná, ale zároveň by sa malo dbať na to, ako sa odkomunikuje. Formulácie typu „rómsky občan ukradol“ alebo „v osade sa stalo…“ už samy osebe vytvárajú určitý obraz.
Problém vidím aj v tom, že niektoré reportáže sú skrátené natoľko, že v nich chýba kontext. Ide napríklad o to, keď sa povie, že Rómovia dostali byty zadarmo, no nevysvetlia, že ide o projekty, ktoré majú isté podmienky. Väčšina spoločnosti si z toho potom odnesie negatívny obraz. Ale chápem, že v televíznom spravodajstve na to často nie je priestor.
Na druhej strane sú aj médiá, ktoré sa snažia robiť skôr informatívne správy a dávajú si na jazyk pozor, a to vnímam ako pozitívne.
Marek Berky
Päť rokov pracoval v zariadení núdzového bývania pre rodiny s deťmi v Banskej Bystrici ako asistent sociálnej práce. Ako sociálny pracovník pôsobil šesť rokov v občianskom združení Návrat. Aktuálne pracuje v organizácii Cesta von na pozícii mentora programu FILIP.
