Učia sa, píšu si poznámky, sedia na prednáškach, a pritom majú čoraz silnejší pocit, že žijú život niekoho iného. Tento pocit poznajú mnohí mladí ľudia. Podobnú skúsenosť má aj Veronika Kočišová, ktorá sa však strach z neznáma rozhodla prekonať.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo zmena školy nemusí byť zlyhaním,
- ako prežívala neprijatie na VŠMU na prvý pokus,
- čo jej dalo štúdium na FMK UCM a prečo ju nenapĺňalo,
- ako sa pripravovala na druhé prijímačky,
- čo pre ňu, ako mladú režisérku, znamená nájsť vlastnú identitu.
Kedy si si prvýkrát uvedomila, že chceš ísť cestou filmu a réžie?
Presne túto otázku sa ma pýtali aj na prijímačkách. Viedla som Domino na bývalej škole. Bola to taká komunita ľudí, ktorí sa stretávali za účelom organizovania podujatí. Neskôr som sa tam stala vedúcou. Vyžadovalo to cit pre prácu s ľuďmi a to bolo to, čo ma bavilo.
Veľkú rolu zohralo aj to, že mi ocko daroval prvý foťák, keď som mala asi 12 rokov. Neustále som fotila a snažila sa niečo zachytiť. Je to akýsi mix všetkého dokopy. Rada čítam, čo je pri štúdiu réžie nevyhnutné. Je to vlastne všetko, čo som kedy chcela robiť. Raz som čítala takú vetu, že si máš ako prácu zvoliť to, čo ťa baví robiť vo voľnom čase. Moja odpoveď bola vždy rovnaká – rada pozerám filmy, som s ľuďmi, čítam alebo fotím. A réžia je v podstate kombináciou všetkého z toho.
VŠMU je pre mnohých mladých tvorcov vysnívanou školou, no tebe sa tam na prvýkrát dostať nepodarilo. Ako si prežívala moment, keď ťa neprijali?
Miliónkrát som si prehrávala rozhovory z prijímačiek a rozmýšľala, čo sa pokazilo. Nakoniec som to prijala tak, že to pre mňa ešte nebol správny čas, a ten rok som sa rozhodla využiť na prípravu na to, čo ma čaká. Neváhala som, lebo som vedela, čo chcem, a veľmi mi to sadlo. Z tých troch prijímačkových dní som bola nadšená, aj keď neprijatie strašne bolelo.
Po neúspešných prijímačkách si zamierila na FMK UCM, hoci film zostával tvojím hlavným cieľom. Čo ti štúdium u nás dalo a čo ti naopak chýbalo?
Získala som veľa skúseností a základy audiovizuálnej tvorby, za ktoré som dodnes veľmi vďačná. Odbremenilo ma to v mnohých veciach. Ako voliteľný predmet som si napríklad zvolila dejiny filmu, takže to, čo som si vtedy napozerala a prešla na hodinách, si dnes na VŠMU už len pripomínam. Uistilo ma to však aj v tom, že potrebujem individuálnejší prístup. FMK bola pre mňa príliš technicky orientovaná, viac zameraná na vedomosti a technickú stránku, než na umeleckú tvorbu. Keďže moja túžba po réžii bola veľmi hlboko zakorenená, povedala som si, že za ňou pôjdem, aj keď by bolo jednoduchšie na FMK zostať.
Ako sa prejavovalo tvoje vnútorné odcudzenie od štúdia?
Do školy som chodila, pretože som chcela aspoň prejsť semester. Hoci som sa snažila, na prednáškach som sa nevedela sústrediť a úprimne, ani ma to nezaujímalo. Jednoducho som necítila žiadnu iskru a ani som netúžila tráviť veľa času so spolužiakmi, hoci boli skvelí. Preto sa často stávalo, že som si vyčerpala všetky povolené absencie.
Aj napriek tomu si pracovala na vlastných projektoch a budovala si portfólio. Čo ťa motivovalo pokračovať, keď si bola na škole, ktorá ťa nenapĺňala?
Asi nádej, že sa podarí to, na čom pracujem. Vedela som, že chcem vyťažiť maximum aj zo školy, ktorá ma nenapĺňala. Hoci ich bolo málo, našla som si veci, ktoré ma bavili. Na tie som sa snažila sústrediť. Keď som na konci semestra urobila skúšky, mala som radosť, že vedomosti, ktoré som získala, viem aspoň nejako využiť.
Ako vyzerala tvoja príprava na druhé prijímačky na VŠMU?
Rozdelila by som ju na niekoľko oblastí. Prvou bolo sústrediť sa na seba a na to, ako prijímačky vnímam. Boli veľmi psychicky náročné a mala som pocit, že na nás zámerne vytvárali tlak. Učila som sa stáť si za svojím, osobnostne rásť a dotiahnuť veci do konca. Pozerala som veľa filmov, čítala a budovala si všeobecný prehľad. Zároveň som pripravovala portfólio – točila som film, písala práce a fotografovala.
Nakoniec ťa prijali, dokonca z prvého miesta. Aký bol tvoj prvý pocit? Predpokladám, že to musel byť veľmi silný moment.
Pamätám si, že som po prijímačkách plakala asi päť hodín. Bola som chorá, nevyspatá a úplne opuchnutá od plaču. Vyzerala som ako krtko a ani som poriadne nevidela na výsledky. Neustále som obnovovala stránku a keď sa objavili výsledky, hľadala som svoje číslo odspodu zoznamu. Až keď som išla vyššie, uvidela som ho na prvom mieste. Tešila som sa, ale reálne som si to uvedomila až po niekoľkých dňoch.
V čom ti VŠMU pomohla nájsť vlastný hlas a identitu?
Udržať si ich je veľmi náročné. Vnútorne oddeliť, kde je Veronika a kde je škola. Čo sa týka môjho filmárskeho štýlu, stále sa hľadám. Učia nás robiť, robiť, robiť, aby sme sa v tom vedeli nájsť. Úspech určitého filmového štýlu často zvádza k tomu, aby sa mu človek prispôsobil, aj keď mu nie je blízky. Musím si dávať pozor, aby som si kráčala vlastnou autorskou cestou a nereagovala len na názory niekoho iného. Je veľmi dôležité počúvať spätnú väzbu, niečo z nej však musí ísť aj do koša.
Čo pre teba znamená tvorba filmu a ako zvládaš kritiku?
Veľmi sa teším, keď natáčame. Vždy si uvedomujem, že je to pre mňa naozaj splnený sen. Postupne som pochopila, že nemá zmysel odkladať radosť na neskôr, ale treba ju nájsť už v tom, čo robím dnes. Pokaziť mi ju však dokáže moment, keď vidím svoj film na plátne a schytá kritiku. Ľudia totiž nevidia proces, len výsledok a ich hodnotenia sú veľmi subjektívne. Každý vnímame svet inak, z môjho pohľadu mladého človeku a predovšetkým staršie generácie. Musela som sa preto naučiť stáť si za svojím a vedieť si obhájiť názor. To ale neznamená, že nedokážem počúvať ostatných a mať úctu k skúsenejším pedagógom.
Čo pre teba znamená, robiť to, po čom si vždy túžila?
Mám si čo pripomínať v tých ťažších časoch. Keď plačem do vankúša, hovorím si, že som tu chcela byť a že je to vypočutá modlitba. Učím sa vďačnosti a nehundrať na systém.
Čo by si odkázala študentom, ktorí cítia, že sú na nesprávnej škole?
Myslím, že na nás mladých je kladený veľký tlak často aj zo strany rodičov. Musíme mať vysoké školy, a ak ich nedokončíme preto, že nás nenapĺňajú, v ich očiach zlyhávame. Ale je to klamstvo. Absolútne to nie je pravda. Na vysokú školu ideme aj preto, aby sme zistili, či je to náš smer. Netreba sa hneď vzdávať, niekedy sú začiatky ťažké. Ak ale človek vo vnútri cíti, že to nie je ono, je úplne v poriadku posunúť sa ďalej. Len je dôležité rozlíšiť to od obyčajnej lenivosti (smiech).
Ako dnes vnímaš rozdiel medzi školou, ktorá ťa formuje, a školou, ktorá ťa brzdila?
Brzdila ma aj moja stredná škola, hoci som za ňu veľmi vďačná. Bola to dobrá škola, ale gymnázium (smiech). Vedela som, že akademicky na tom nie som veľmi dobre – matematika mi nešla a ani ma nebavila. Bolo však fajn, že mi ukázala, v čom nie som silná a čo určite robiť nechcem. Vďaka tomu som sa mohla sústrediť na to, čo ma baví. A čo sa týka FMK, nepovedala by som, že ma brzdila, skôr som tam nebola šťastná. Chýbala mi radosť.
Keby si sa mala rozhodnúť znova, išla by si napriek prvotnému neúspechu rovnakou cestou?
Určite. Dokonca si myslím, že je dobré, že ma prvýkrát neprijali. Mala som čas rásť a pýtať sa samej seba, čo musím zlepšiť. Minulý rok som totiž ešte nebola dostatočne vyspelá a asi by som nezvládla niektoré veci, ktoré dnes už zvládať musím. Napríklad nastavovať si hranice a stáť si za svojím. Stále s tým mám problém, ale za ten rok som sa to začala učiť.
Čo je pre teba najväčším dôkazom, že si sa našla?
To, že hoci je réžia na VŠMU náročný odbor, chcem tam zostať. A že aj keď veci zatrasú mnou a mojou identitou, stále viem, že ma to vnútri nesmierne napĺňa. Je to totiž presne to, čo som vždy chcela.
