Dospelosť začína, keď „už nemôžete robiť zábavné veci, pretože musíte každý deň pracovať,“ píše sa v definícii na Urban Dictionary. Kedy sa však človek skutočne stáva dospelým, závisí od každého z nás. Študentov UCM sme sa pýtali, ako vnímajú túto životnú zmenu.
V článku sa dočítate:
- kedy sa naši študenti po prvýkrát cítili ako dospelí,
- aké pocity v nich táto zmena vyvolala,
- a či sa ich predstavy o dospelosti naplnili.
Simona, 2. Mgr., masmediálna komunikácia
Prvýkrát som sa cítila dospelo po mojej dvadsiatke, no naposledy to bolo, keď som oslavovala dvadsaťpäťku. Vtedy som si naozaj uvedomila, že som „dospeláčka“ a že s vekom prichádzajú aj povinnosti.
Ako dieťa som nemala konkrétnu predstavu, ako môže deň dospelého človeka vyzerať, no tešila som sa naň. Teraz, keď som v tomto veku, viem, že život už nie je len o škole a káve s kamarátkami. Občas ma z toho prepadne úzkosť a neistota. Na druhej strane sa mi myšlienka dospievania a starnutia páči. Prináša nové zážitky, skúsenosti, ktoré ma ešte len čakajú. Zároveň viac vnímam krásu prítomného okamihu.
Saška, 3. Bc., marketingová komunikácia
Veľký pocit dospelosti prišiel zhodou okolností tento rok, keď som mala 21 rokov. Bol to moment, kedy som pristála v Amerike a uvedomila som si, že som na druhej strane planéty, bez rodičov a sama na všetky povinnosti. Nevedela som, čo mám od toho čakať a cítila som stres a neistotu. No v priebehu ďalších dní som si zvykla a už to bolo omnoho lepšie.
Zatiaľ však necítim, že prežívam naozajstný „dospelácky“ život. Myslím, že to príde až so záväzkami a väčšími povinnosťami. Moja skúsenosť bola skôr prvotnou skúškou dospelosti. Ale zhodnotila by som to tak, že moje predstavy sa s pribúdajúcim vekom napĺňajú.
Jakub, 3. Bc., marketingová komunikácia
Prvýkrát som sa cítil dospelo, keď som mohol pomôcť rodičom. Napríklad na dovolenke, keď nastal problém a ja som povedal, aby to nechali na mňa. Videl som, že mi dôverujú. Doteraz dávali pozor oni na mňa, no teraz, keď som starší, im pomáham aj ja.
Ako prvák na základnej škole som vždy s obdivom sledoval starších žiakov, najmä deviatakov, a hovoril si, že oni už naozaj vyzerajú dospelo. Teraz som tretiak na vysokej škole, no dospelo si vôbec nepripadám. Verím však, že to príde časom.
María, Španielsko, 3. ročník, učiteľstvo angličtiny
Svoju dospelosť som prvýkrát pociťovala v osemnástich, keď som ukončila strednú školu a začala študovať na univerzite v inom meste. Musela som sa osamostatniť od rodičov, aj od miesta, kde som vyrastala.
Získala som ale omnoho viac voľnosti ako kedykoľvek predtým. V mojom univerzitnom meste mám viac priestoru robiť to, čo by som chcela – ísť von, cestovať a tak ďalej. Je to presne také, aké som si to predstavovala. Proces dospievania je ale veľmi rýchly. Doteraz si pamätám svoje spomienky z detstva, akoby sa odohrali nedávno.
Daniela, Španielsko, 4. ročník, učiteľstvo angličtiny
Podľa mňa moment, kedy sa človek začne cítiť dospelo, je keď musí urobiť vlastné rozhodnutia. Prvou náročnou voľbou je výber školy, na ktorú chce ísť. Ja som pociťovala určité ohromenie, no zároveň pocit preťaženia. Bola som vo veľkom strese, no dnes si myslím, že som sa rozhodla správne a nič neľutujem.
Ako dieťa som mala predstavu, že dospelý život bude divoký, plný peňazí a voľnosti. Samozrejme s realitou to nemá nič spoločné. Musím sa veľa učiť a snažiť, aby som dokázala zarobiť aj na bežné fungovanie.
Adam, 2. Bc., inštitút manažmentu
Dospelým som sa cítil vo chvíli, keď som dostal svoju prvú výplatnú pásku. Mal som niečo, čo mi nemohol nikto zobrať – vedomie, že som si svoje peniaze poctivo odpracoval a mám niečo, čo mi právom patrí.
Ako malý som si myslel, že byť dospelým je niečo „wau“ a budem môcť robiť čokoľvek, po čom budem túžiť – napríklad cestovať, ísť kdekoľvek budem chcieť, či cítiť sa voľne. Nie je to však iba o zábave, na všetko je potrebné zarobiť si a zabezpečiť sa. Pociťujem veľa zodpovednosti a tlaku z okolia, ktorý som ako dieťa nevnímal. Dospelosť teda vôbec nie je taká, ako som si ju predstavoval.
Alena, 1. Mgr., aplikovaná biológia
Svoju dospelosť som zažila vo viacerých momentoch – pri prvom kupovaní alkoholu po osemnástke, pri voľbách alebo keď som mala 19 a na tábore ma namiesto skupinky 15-ročných zaradili k 25-ročným. Aj vysoká škola, hľadanie ubytovania či prvé podávanie daňového priznania sú pre mňa znakmi prechodu k dospelosti.
Nejde však ani tak o momenty samotné, ako o pocit, ktorý vplýva z vonkajšieho prostredia a núti nás cítiť sa zrelo. Teraz mám 25 rokov, budem končiť vysokú školu, no fázu kedy by som si povedala: „teraz som už som dospelá,” som zatiaľ nezažila.
Keď som však bola malá, všetko som si predstavovala inak. Verila som, že je všetko predom nalinajkované a mala som veľkolepý plán o tom, ako bude všetko v mojom živote vyzerať. Dnes už viem, že hon za slobodou bol v 16-tich rokoch jednoduchší ako v je to v realite.
Erik, 2. Bc., fyzioterapia
Prvýkrát som sa cítil dospelo, keď som mohol ísť voliť. Bol to moment, keď som si uvedomil, že môžem urobiť niečo pre svoju krajinu a slobodne rozhodnúť o tom, akým smerom chcem, aby sa uberala. Cítil som nadšenie aj zodpovednosť, pretože som vedel, že na mojom rozhodnutí skutočne záleží.
Dospelosť však vôbec nie je táka, akú som si ju predstavoval. Nemám pocit, že by som sa na seba samého pozeral inou optikou. Menia sa len čísla môjho veku, no ja ostávam rovnaký. Čo však pociťujem viac a intenzívnejšie je stres a zodpovednosť.
