Digitálny svet nás obklopuje čoraz častejšie. Podľa filozofa médií je dôležité zachovať rovnováhu medzi časom stráveným vo virtuálnom prostredí a v tom skutočnom. Akým spôsobom vplýva virtuálna dimenzia na identitu človeka a aké hranice by malo mať digitálne prostredie?

Váš profesný život je vskutku pestrý. Všimla som si, že ste najprv študovali na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte na UK. Je to pravda?

Áno, je to pravda. Cesta mojím profesionálnym životom bola kľukatá. Od roku 1985 som na tejto fakulte študoval štyri roky. Potom som to zvážil a odišiel som. Mal som ročnú prestávku a zastihla ma aj revolúcia. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, prežíval som ho na námestí SNP. Potom som znovu začal študovať, tentoraz filozofiu na Univerzite Komenského. Štúdium som ukončil v roku 1995. 

Zamestnal som sa najskôr ako doktorand na filozofickej fakulte Trnavskej univerzity, kde som pôsobil do roku 2008. Potom som prešiel na filozofickú fakultu UKF v Nitre, kde som pôsobil približne päť rokov a paralelne som začal pôsobiť na FMK od roku 2007. Bol to zvláštny vývoj, najprv som sa venoval teológii, filozofii a teraz sa venujem filozofii médií.

Čo vás viedlo k štúdiu teológie?

Zaujímala ma spiritualita a dodnes ma zaujíma. Je to paralelná dimenzia, ktorej sa stále venujem. Z profesionálneho hľadiska sa venujem najmä médiám.

Je dnes ešte záujem o odbor filozofie?

Veľký záujem o štúdium filozofie nie je. Vidíme to aj na počte prihlášok. Mám veľa priateľov na FF UK v Bratislave, kde vždy robili prijímacie pohovory. Dnes už aj oni od toho upúšťajú. Je to možno dané aj dobou, ktorá je pragmatická a veľmi rýchla. Nepraje filozofii tak, ako to bolo po revolúcii, prípadne pred ňou. Veľa sa toho zmenilo. 

Žiaľ filozofia nie je na tom až tak dobre, ale je veľmi potrebná. Je dôležitá preto, aby sme si občas spravili odstup a znovu premysleli veci, s ktorými sa stretávame. Prehodnotili udalosti, hodnotový systém a takto si vytvárali názor na svet.

Doba je pragmatická a veľmi rýchla. Nepraje filozofii tak, ako to bolo po revolúcii.

Vznikajú rôzne vtipy o tom, že keď niekto študuje filozofiu, tak po škole má isté miesto na úrade práce. Je to mýtus alebo je perspektíva v tomto odbore slabšia?

Je na tom veľa pravdy, aj keď dnes už nie je až tak veľa absolventov filozofie. Tento odbor sa zvykne kombinovať s inými disciplínami, aby sa študenti mohli uchytiť napríklad na pedagogických fakultách. Záleží to od šikovnosti každého jednotlivca ako sa dokáže presadiť. 

„Nová technológia niečo podporí a niečo odoberie. Asi to tak bolo s každým médiom, či už to bola tlač, písmo alebo súčasné digitálne médiá,“ hovorí profesor Gálik. Zdroj: pixabay.com

Virtuálna realita sa postupne dostáva do rozličných oblastí a okrem herného priemyslu nachádza praktické využitie aj v iných oblastiach. Aké pozitíva prináša táto technológia pre spoločnosť?

Pozitív je veľmi veľa. Samotný pojem virtuálna realita je pomerne široký. Obsahuje internet, digitálne hry a ďalšie. Ja to označujem pojmom kyber priestor – je to nová dimenzia ktorá sa utvára technologicky. Môžeme v ňom robiť veľa činností. 

Z hľadiska vzdelávania môžeme vyhľadávať informácie, články v databázach, komunikovať. V súčasnej pandemickej situácii sa vďaka technológii môžeme vzdelávať a pracovať online. Pozitív je nespočetne veľa, samozrejme každé líce má svoj rub. Virtuálna realita má aj riziká.

Negatívne stránky technológií sa vyskytujú aj dnes. Napríklad sociálne siete majú množstvo pozitív, dokážu odstrániť hranice času a priestoru a môžeme komunikovať s ľuďmi, ktorí sú od nás vzdialení. Majú však aj mnoho negatív a ich prejavy majú svoj dopad na spoločnosť. Aké negatíva môže priniesť virtuálna realita?

K problematike sociálnych sietí je veľmi dobrý film Sociálna dilema. Hovorí o vzniku závislosti, o tom, že človek chce byť stále online, v kontakte s ostatnými a potrebuje neustále impulzy. Je vtiahnutý do tohto sveta a veľmi ťažko sa z neho dostáva. 

Jedným z rizík je napríklad závislosť. Sociálne siete majú vplyv na kognitívne schopnosti. Môžu narúšať schopnosť dlhodobejšieho sústredenia. Potrebujeme byť stále stimulovaní, takže koncentrácia sa neustále narúša. Veľa o tom napísal Manfred Spitzer v diele Digitálna choroba, Susan Greenfieldová a ďalší autori. 

Nová technológia niečo podporí a niečo odoberie. Asi to tak bolo s každým médiom, či už to bola tlač, písmo alebo súčasné digitálne médiá. Je jasné, že bez nich by sme nedokázali žiť. Je to súčasť nášho bytia, čo je v podstate nová existencionálna dimenzia. Musíme sa naučiť s nimi žiť a prechádzať medzi týmito dimenziami bez toho, aby to vysalo tú druhú dimenziu. Aby sme stále vedeli žiť aj v reálnom sociálnom živote.

„Sociálne siete majú vplyv na kognitívne schopnosti. Môžu narúšať schopnosť dlhodobejšieho sústredenia,“ hovorí profesor Gálik. Zdroj: freepik.com

Môže virtuálna realita nahradiť skutočnú?

To je skôr science fiction (smiech). Stále máme svoje telá a neviem si predstaviť, že by sa transformovali do kyber priestoru. Náš telesný a sociálny život nás stále ukotvuje v realite a je to hranica, ktorú nie je možné prekročiť. Preto si nemyslím, že by sme sa stratili vo virtuálnom živote.

Vo virtuálnej realite sú hranice nastavené predsa len inak ako v reálnom svete, kde sa riadime zákonmi a etickými normami. Môže virtuálna realita ovplyvniť naše správanie v reálnom svete?

To, čo robíme a na čo pozeráme má na nás vplyv. To s čím vo virtuálnej realite pracujeme, do istej miery sa tým stávame. Premostenie do reálneho života vytvárajú naše kognitívne schopnosti, predstavy a myslenie. Keď sme vo virtuálnej realite musíme sa jej prispôsobiť a niečo si z nej odnesieme. Impakt je spätný a môže byť aj negatívny. 

Spomínal som negatíva ako závislosť alebo zhoršenú schopnosť sústredenia. Myslím, že najmladšia generácia s týmito dopadmi zápasí už teraz. Uvedomujú si to pedagógovia na základných školách. Je veľmi dôležité, aby existoval protiťah. Môže to byť napríklad čítanie kníh, pretože pri tejto činnosti sa dieťa učí sústredenosti a udržaniu myšlienky. Sociálne siete ponúkajú neustále stimuly, skáčeme z jedného obrazu na druhý. To nám znižuje schopnosť dlhodobejšieho sústredenia. 

Technológia sa dá využiť na kontrolu a manipuláciu. Virtuálna realita o užívateľovi zbiera podstatne viac dát ako iné technológie napríklad sleduje pohyby, mimiku, gestiku, reakcie. Netreba sa obávať zneužitia tohto nástroja na mocenské záujmy?

Myslím, že v soft miere sa to zneužíva aj teraz. Ak niečo na internete hľadáte zaznamená sa to a následne chodia ponuky na tento produkt. Sú tu hrozby, že si určití ľudia prečítajú záľuby a spôsoby ako človek komunikuje a veľmi ľahko ním môžu manipulovať. Technológie sú rýchlejšie ako náš mozog dokáže vnímať a spracovávať informácie, ktoré navyše môžu byť podprahové. Tu vidím isté riziko a preto musia existovať protipáky, ktoré človeka ochránia.

Náš telesný a sociálny život nás stále ukotvuje v realite a je to hranica, ktorú nie je možné prekročiť. Preto si nemyslím, že by sme sa stratili vo virtuálnom živote.

Mal by mať kybernetický priestor reguláciu?

Určite by mal. Už aj v súčasnosti má určitú reguláciu, napríklad by sa nemal používať hate speech.

Nemal, ale často sa vyskytuje.

Veľmi zle recipujem, keď do tohto prostredia prenikajú vulgarizmy. Žiaľ, je to slobodné fórum, kde sa vyskytujú rôzne názory. Niekedy múdre a niekedy hlúpe. Úplne tomu zabrániť nemôžete, ale horšie veci by sa mali regulovať.

Aj napriek tomu, že VR pôsobí vskutku realisticky dospelý človek dokáže zhodnotiť, že to čo vidí nie je skutočné, hoci telo a zmysly reagujú akoby sa to reálne dialo. Vnímanie dieťaťa, ktoré je ešte stále vo vývoji môže na tieto podnety reagovať inak. Mala by existovať pre virtuálnu realitu veková hranica?

Otázka veku, v ktorom dieťa už vie zhodnotiť čo je reálne a čo je virtuálne je skôr na pedagógov. Podobné otázky vznikali v súvislosti s televíziou. Regulovať by to mal najmä rodič. 

Bez svojej digitálnej identity si svet už ani nevieme predstaviť. Jej základom je skutočná identita človeka. Prečo je uvedomenie vlastnej identity pre človeka dôležité?

Vychádzam z predstavy Kena Wilbera, ktorý hovorí o tom, že človek sa rozvíja v štyroch kvadrantoch. Prvý je intencionálny, potom somatický v rámci vlastnej individuality. Ďalší je kutúrny vývoj, pod ktorým si môžeme predstaviť normy, predstavy a hodnotový systém. Posledným je spoločenský, teda organizácia spoločnosti. Takto sa reálna identita človeka rozvíja. 

Človek by si sám seba nemohol uvedomiť, keby nebol v spoločnosti druhých ľudí. Človek je spoločenský tvor a v interakciách s inými ľuďmi sa uvedomuje a prichádza sám k sebe. Vďaka tomu sa môže rozvíjať po celej jeho ľudskej stránke.

„Digitálny svet je zrkadlo, v ktorom sa vidíme a v ňom sa vytvárame, dotvárame a meníme,“ hovorí filozof médií. Zdroj: freepik.com

Čo znamená pojem digitálna identita?

Digitálna identita je niečo podobné ako vzťah realita a virtuálna realita. Digitálny svet je zrkadlo, v ktorom sa vidíme a v ňom sa vytvárame, dotvárame a meníme. Na sociálnych sieťach máme statusy, ktoré si môžeme meniť a rôzne vylepšovať. Táto dimenzia patrí k našej realite a nedá sa oddeliť. Premostením medzi týmito svetmi sú naše kognitívne schopnosti, pomocou ktorých sa prepájame aj s digitálnou identitou.

Virtuálny svet nám ponúka široké možnosti. Môžeme si v ňom vytvoriť reprezentatívnu identitu, ale môže byť aj vymyslená. S identitou sa v tomto priestore môžeme vyhrať, ale vždy bude súvisieť s nami, našimi predstavami a túžbami. To všetko dopĺňa mozaiku našej identity. Je medzi nimi kontinuita a nedá sa odstrihnúť. To, čo vytvárame v digitálnom prostredí si prinášame aj do reálneho sveta. To čo dopĺňa našu identitu, stáva sa našou identitou.

Človek je spoločenský tvor a v interakciách s inými ľuďmi sa uvedomuje a prichádza sám k sebe. Vďaka tomu sa môže rozvíjať po celej jeho ľudskej stránke.

Digitálnej identity sa človek dokáže zbaviť jedným klikom a začať s novým nickom s čistým štítom. V reálnom svete človek viac dbá na svoju povesť. Nie sú v online prostredí príliš voľné pravidlá?

Keby to bolo úplne zviazané už by to nebolo čo očakávame. Je tam veľká miera slobody. Pokiaľ ide o sociálnu komunikáciu platia v nej pravidlá, vstupuje tam etika. Je to síce iný svet, ale keby sme sa v ňom správali neeticky, napríklad kyberšikanovali, spoločnosť by to odsúdila. 

Pravidlá by tam určite mali byť, ale nemusia byť také striktné ako v reálnom živote. V digitálnych hrách je to iné. Často zobrazujú násilie, preto sú názory sporné. Na druhej strane napríklad vo World of warcraft potrebuje hráč spolupracovať aby sa mu darilo. Vytvára komunity a v nich platia etické pravidlá.

Do digitálneho prostredia sa človek dostane celkom jednoducho. Nie každý je však na tento svet pripravený. Ak chýba mediálna gramotnosť môže sa veľmi ľahko stať, že naletí rôznym podvodom alebo uverí hoaxom. Aký to môže mať dopad na spoločnosť? Nemali by sme sa obávať, že si každý začne ohýbať pravdu ako sa komu zapáči?

V kyber priestore rastú informácie geometrickým radom a my s našimi kognitívnimi schopnosťami, ktoré sú limitované časom a kapacitou, nie sme schopní správne selektovať a verifikovať ich. Je to veľký problém súčasnosti, ale nesmieme rezignovať. Je potrebné sa naučiť selektovať, vyberať si len tie najdôležitejšie, verifikovať ich a pracovať s nimi.

To, čo vytvárame v digitálnom prostredí si prinášame aj do reálneho sveta. Čo dopĺňa našu identitu, stáva sa našou identitou.

Pre niekoho môže byť náročné sa orientovať v pretlaku informácií. Nie je cesta skôr v individuálnych postihoch tých, ktorí vedome šíria nepravdy?

Ak by to bolo hrubé klamstvo, ktoré ohrozuje ľudí ako napríklad teraz v čase pandémie, tak možno áno. Na druhej strane je to slobodný priestor pre komunikáciu myšlienok, takže by mohol mať väčšiu mieru slobody. 

Počas pandémie sme museli presunúť sociálnu interakciu do online prostredia. Deti, ktoré v tom čase nastúpili do prvého ročníka v podstate svojich spolužiakov naživo nestretli. Môže to u tejto generácie ovplyvniť spôsob fungovania v spoločnosti a nahliadanie na svoju identitu?

Zatiaľ nevieme aké to bude mať dopady. Z hľadiska socializácie týchto detí to nie je veľmi dobré. Upozorňujú na to viacerí psychológovia a pedagógovia. Fyzický sociálny kontakt je primárny. Je dôležité aby sa socializovali priamo. Čo to prinesie uvidíme. 

Tento rozhovor si môžete pozrieť aj vo video verzii alebo vypočuť v podcaste.