Anonym: Domáca pohoda majú prednosť pred akýmsi ,,modelom“
Ignorujem verejné diskusie o tradičnej a netradičnej rodine. Populistické žvásty niekoho s limitovaným uhlom pohľadu. Vyrastal som v ,,tradičnej,, rodine počas pokojného manželstva mojich rodičov do svojich 11 rokov. Potom sa to stalo – po 12 rokoch manželstva si otec priznal svoju skutočnú orientáciu.
Kto tu schmatol celú ruku?
Zhruba pred necelým rokom sme v Atteliéri riešili tému tradičná rodina. Robila som vtedy rozhovor s viacerými ľuďmi. Jednou z nich bola LGBTI aktivistka Romana Schlesinger (mimochodom, teraz dostala ocenenie Dúhové srdce. Gratulujem.). Rozprávali sme sa o zmene ústavy, ktorá sa rozšírila sa o dve vety: „Manželstvo je jedinečným zväzkom jedného muža a jednej ženy. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.“ Okrem nej som prehodila pár slov aj s Marekom Nikolovom, ktorý je (teda aspoň vtedy bol) predsedom OZ Pastor Bonus. Pamätám si, ako mi povedal: „Registrované partnerstvá sú podaný prst a homosexuáli schmatnú celú ruku“. Teraz mi ale nedá nezamyslieť sa, kto vlastne schmatol tú celú ruku.
Kritika naša každodenná
Jednou z typických ľudských vlastností je jednoznačne kritika. Každý z nás sa s ňou už mnohokrát stretol či už v škole, u rodičov, kamarátov alebo nejakých neznámych ľudí, s ktorými ste sa dostali do kontaktu. Avšak mnoho ľudí si neuvedomuje alebo nedbá na to, že kritika má dva druhy: konštruktívnu a zbytočnú.
Non scholae, sed vitae discimus
„Neučíme sa pre školu, ale pre život,“ znie latinské príslovie. Obávam sa, že na múdrosti našich otcov sa akosi zabudlo. Výrokom narážam na povinné prednášky na našej škole, ktoré sú na iných zriedkavé.
Keď budem veľká, budem zarábať menej
Nachádzame sa v 21. storočí, máme garantované základné ľudské práva a slobody a všade okolo nás sa hlási rovnosť. Je však táto rovnosť zabezpečená skutočne všade? Nie je!
Chaos menom zadania
Každý študent si tým musí prejsť. Kolotočom, ktorý sa roztáča v momente, kedy si uvedomíte, že idete písať bakalárku či diplomovku.
Bolo mi cťou, lúčim sa
Keď mi pred dvomi rokmi prenechal Andrej Knap žezlo šéfredaktora, bola to pre mňa veľká česť. Bola som naozaj hrdá, že práve ja som dostala tú možnosť viesť niečo tak kultové ako Atteliér.
BOLI.SME.BUDEME?
Denník SME, napriek mnohým pochybnostiam , skončil napokon v jednej ruke Penty. Nie naozaj sa nemusíme tváriť, že v tomto obchode figuruje prioritne SITA. Nerád používam tri bodky, pretože podceňujú čitateľovu schopnosť pochopiť autorov úmysel, ale…
Aliancia za zdravý rozum
Mnohí ľudia žijú nonstop v strachu z nepoznaného, z toho, čo naruší ich pohodu pri dňoch strávených „na jednom“. Ja sa zas bojím ľudí, ktorí ten zbytočný strach vytvárajú. Ľudia ako Milan sú pre našu spoločnosť brzdou na už teraz pomalom a zhrdzavenom fúriku, ktorý sa aspoň snažil ísť ďalej.
Ach, tie prvácke pondelky
Boľavá pravá ruka, boľavá zadnica, ospalosť. Po pár hodinách sedenia v OKU by si už radšej aj vykladal kamióny. Ten pocit pozná asi každý študent masmediálnej komunikácie. Či už si sa tešil alebo netešil na našu školu, pondelkový rozvrh ťa určite zaskočil.
Mediálne zmeny
na Slovensku, ktoré súvisia s oficiálnym vstupom oligarchov do vydavateľstiev, nenechali pokojnými ani nás v redakcii Atteliéru. Médiá sú predsa len zrkadlom spoločnosti a dozerajú na demokraciu. Preto sme sa rozhodli zmapovať domácu mediálnu realitu na väčšom počte strán, než býva zvykom.
