Ako dvadsaťročný utiekol do New Yorku a už sa nevrátil. Fotil Woodstock aj Indiánov. V rozhovore rozpráva o tom, do akej miery je dôležitý v profesionálnej fotografii talent a ako sa žilo vo Veľkom jablku v divokých 80. rokoch.

Prečo ste sa rozhodli utiecť do Ameriky?

Po pravde, necítil som sa na Slovensku šťastný. Nesúhlasil som so socialistickým režimom a všetko sa priečilo s mojimi ideami. Okrem toho by som nemohol fotiť a tvoriť tak, ako som chcel.

Bol New York vždy vaším vysnívaným mestom?

Spojené štáty boli vždy mojou obľúbenou krajinou, ale konkrétne New York nebol úplne vytúžený. Ak by som si v tej dobe mohol vybrať zo všetkých miest, tak by to bol Paríž alebo Londýn. Čo sa týka amerických miest, vyhralo by to San Francisco.

 

New York bol po mojom príchode oveľa viac fotogenický.

Aký bol vtedajší New York v porovnaní s dnešným, novým?

Do New Yorku som prišiel v roku 1981 alebo 1982, kedy bol New York najnebezpečnejší. Toto obdobie bolo érou Pabla Escobara. Začali tvrdé drogy ako kokaín, prostitútky s ich pasákmi boli všade v uliciach, veľa ľudí bolo pod vplyvom drog. Za 10 dolárov vedeli drogovo závislí zabiť kohokoľvek, aj policajta, len aby mali peniaze na ďalšie drogy.

Ja osobne som vtedy býval v severnom Bronxe a pracoval som na Manhattane. To znamenalo, že som metrom prechádzal cez všetky nebezpečné štvrte, teda Bronx a Harlem. Nikdy sa mi však nič nestalo a nikdy som sa necítil v ohrození života. Jediné, čo som nemohol prejaviť, bol strach.

Na druhej strane, keď sa na to pozriem z umeleckého hľadiska, tak NY bol po mojom príchode oveľa viac fotogenický. Metro bolo škaredé, posiate grafitmi, ľudia sa zaujímavo obliekali, južný Bronx bol takmer celý vypálený, a tak trochu toto miesto vyzeralo ako po apokalypse. S dnešnou dobou sa to nedá porovnať. Všetko je o 100 percent bezpečnejšie, zrekonštruovanejšie a pre mňa aj menej fotogenické.

fotograf Rudolf Sulgan
Tepelná vlna v New Yorku. Zdroj: archív Rudolfa Sulgana

Živili ste sa ako fotograf hneď od príchodu do USA?

Nie, najprv som pracoval ako školník, pretože moja angličtina nebola v tom období najlepšia. Potom som začal reštaurovať starožitnosti v Sotheby′s a popri tom som začal fotiť. Neskôr pobočku na Manhattane zatvorili, a tak som sa rozhodol venovať fotografii na plný úväzok.

Už ste toho veľa precestovali. Na vašej stránke máte fotky Indiánov, festivalov či rôznych zaujímavých miest. Máte nejaký konkrétny zážitok, ktorý sa vám vryl do pamäti?

Zo začiatku som rád fotil iné kultúry, teda aj Indiánov. Konkrétne som fotil indiánsku ceremóniu Pow wow, ktorá zahŕňala oslavy jedla, tancovania a spievania. Tento, povedzme festival, Indiáni oslavujú stáročia. Toto je projekt, ktorý ma dosť napĺňal, pretože oslavy boli organizované po rôznych častiach Severnej Ameriky. Od začiatku ma skôr bavila dokumentárna fotografia, tak som sa snažil zachytiť prostredníctvom momentov tieto slávnosti.

fotograf rudolf sulgan
Zo série Pow wow. Zdroj: archív Rudolfa Sulgana

Fotili ste aj Woodstock. V akej dobe ste zachytili toto mestečko a akí boli jeho ľudia?

Woodstock som začal fotiť koncom osemdesiatych rokov a bolo to v intervale 10 rokov, ale iba v letných mesiacoch, keď som mal cez víkendy čas. Je to v podstate malé mestečko (veľkosťou ako dedina Smolenice) dve hodiny od New Yorku. V lete sa tu organizovali rôzne stretnutia alebo renesančné koncerty. Toto miesto je symbolom pre hippies, lebo v roku 1969 sa tu konal veľký legendárny hudobný festival a niektorí hippies tam dokonca ostali žiť natrvalo aj po festivale.

Boli títo ľudia priateľskí?

Ľudia boli hlavne iní. Nikdy neboli nepríjemní, ale nemali radi, keď sa im niekto vnucoval. Mňa akýmsi spôsobom prijali medzi seba. Definoval by som ich ako takú umeleckú komunitu. Títo alternatívnejší ľudia však nežili priamo v centre mesta, skôr na jeho okraji.

Čím sa živili?

Hippies neverili v hodnotu peňazí. Niektorí boli umelci, niektorí speváci. Jedna moja kamarátka Sunshine štrikovala čiapky, ale nepýtala si za ne určitú sumu. Iba k nim napísala donation”. Jednoducho neverili v materiálne hodnoty a niečo na nich bolo iné.

V minulosti ste robili pre veľké firmy, ako napríklad Corbis. Ako sa vám tam podarilo dostať a ako sa tam pracovalo?

V prvom rade som musel ukázať svoje portfólio jednému z editorov, ktorí pracovali pre kanceláriu v NY. V tej dobe sa ešte ukazovali diáky (diapozitívy – pozn. red.) alebo fotky, digitálna fotografia bola ešte príliš drahá a málo ľudí fotilo na digitál. Prvému editorovi sa moje fotky páčili, tak ich poslal hlavnému editorovi v meste Seattle. Ten však chcel vidieť viac mojej tvorby.

O šesť mesiacov som náhodne stretol v New Yorku editora, ktorý mi všetko pomáhal sprostredkovať na začiatku pohovorov. Ten mi povedal, že majiteľ Corbisu (v danej dobe to bol Bill Gates) plánoval kúpiť ostrov Mljet v Chorvátsku. Oznámil mi, že ak prinesiem dobré fotky z Chorvátska, tak sa stanem súčasťou tímu. Toto všetko sa však stalo náhodne.

V lete som odcestoval do Chorvátska, v septembri som sa vrátil a ukázal im 40 diákov, ktoré sa im veľmi páčili. Vďaka tomu som získal kontrakt a začala sa moja spolupráca. Práca v Corbise sa mi páčila, bol som časovo neobmedzovaný. Na toto obdobie spomínam rád.

Trh je fotografiou presýtený. Ľudia s iPhone 11 dokážu odfotiť rovnako kvalitné fotky ako ľudia s fotoaparátmi v hodnote 20 000 dolárov.

Je podľa vás náročnejšie presadiť sa v New Yorku alebo by to bolo jednoduchšie v Bratislave?

Osobne si myslím, že skôr záleží na talente ako na lokácii. Napríklad talentovaná fotografka Mária Švarbová žije v Bratislave, ale často cestuje za prácou do New Yorku. Taktiež záleží na okolnostiach, na šťastí, na koho v živote natrafíte. Trh je však fotografiou presýtený. Ľudia s IPhone 11 dokážu odfotiť rovnako kvalitné fotky ako ľudia s fotoaparátmi v hodnote 20 000 dolárov. Tým sa všetko začína komplikovať.

Plánujete sa ešte niekedy vrátiť na Slovensko?

Slovensko rád navštevujem v letných mesiacoch, ale momentálne si neviem predstaviť, že by som sa vrátil natrvalo. Možno neskoršie, ale určite nie teraz.

Máte nejaký fotografický sen alebo cieľ, ktorý by ste chceli v kariére dosiahnuť?

Mám viacero plánov, ale rád by som fotil skôr žurnalisticko-dokumentárny žáner. Chcem, aby moje fotky učinili zmenu v ľudských životoch. Zaujímam sa o témy, akými sú globálne otepľovanie, developerstvo či náhradné zdroje energie.