Ľudia sa odvždy chceli nejakým spôsobom zabávať. História videohier prekvapuje a ukazuje, že počítačové hry primárne nevytvorili na hranie, ale naopak slúžili ako technologické demonštrácie.

Človek by povedal, že niečo tak uchopiteľné ako počítačová hra, je možné bez problémov vystopovať do minulosti. Jej vznik sa ale nedá pripísať jednému jedinečnému okamihu alebo udalosti. Postupný vývoj, dlhá a kľukatá cesta pokroku opisujú, ako vyzerala história videohier presnejšie aj na Slovensku.

Kedy to celé začalo na našom území?

Prístup k obrovským sálovým počítačom mala len uzavretá skupina programátorov na západe v 60-tych rokoch. Éra osobných počítačov našla socialistické Československo podstatne neskôr, v 80-tych rokoch.


Na našom trhu prevyšoval dopyt ponuku vo všeobecnosti. Počítače a mikročipy neboli výnimkou. Väčšinou sa k nám dostali len individuálnym transportom. Dovoz zo západného sveta bol komplikovaný aj pre prísnejšiu štátnu cenzúru vtedajšej politiky. Zároveň využívanie počítačov pre zábavu nebolo bežné. Ich deklarovaný účel mal obohacovať školstvo a priemysel.

história videohier na Slovensku
Napriek vysokej cene a o niekoľko tried nižšej kvalite ako západná elektronika PMD sa stal žiadaný. Zdroj: wikipedia.org/Zdeněk Starý

„Existovali tu organizácie, ktoré združovali ľudí, ktorí sa zaujímali o techniku. V rámci nich sa inžinieri pokúšali vytvárať kópie toho, čo fungovalo na západe,“ vysvetlil doktor Michal Kabát z FMK UCM v Trnave. Jeden z prvých počítačov vyrobených na Slovensku bol PMD – Piešťanský minipočítač, vyvinutý potajomky v Tesle.

Kopírované hry tvorili náš trh-netrh

Podoba vtedajších počítačových hier je dnes ťažko predstaviteľná. Úplne absentovala grafika. Spočiatku sa prepisovali ručne a v takejto forme sa kopírovali zo zariadenia do zariadenia alebo sa prenášali pomocou kaziet. Neexistujúcemu trhu paradoxne pomohlo ilegálne šírenie hier, aby sa dostali do povedomia. Časopisy ako Amatérske rádio uverejňovali aj návody ako si hru vyrobiť doma.

V 80-tych rokoch ľudia videohry nielen hrali, ale aj tvorili. Veľa zahraničných kópií vzniklo vďaka uvoľnenému chápaniu autorstva. Bez povšimnutia prechádzali aj také, ktoré priamo reflektovali politickú situáciu. Vo všeobecnosti sa spoznávali hry cez okopírovanú a ochudobnenú verziu oproti originálu.

Autori boli amatéri a na rozdiel od kapitalistických krajín hry u nás neniesli prísľub zisku. Síce cena počítačov v priebehu rokov klesala, človek s priemerným platom si ich ale nemohol dovoliť. Ekonomické a logistické dôvody nezabránili záujmu o novú technológiu. Pozitívne povedomie o počítačoch a videohrách šíril herec, hudobník a skladateľ Jaroslav Filip v televíznom programe Počítač na hranie.

Kamenné obchody a podniky kontroloval štát, preto mali prvé herne unikátnu formu – cestovali v maringotkách s potulnými cirkusmi alebo osamote, kde sa dalo za pár korún zahrať na konzole. Doktor Kabát dodal: „Paradoxne ani v nich neboli originálne hry. Nachádzali sa tu odkopírované napodobeniny automatov zo západu.“

Rok 1989 otvoril dvere do zlatej éry hier

Československé sociálne a politické dianie zmenila revolúcia v roku 1989. Otvorenie hraníc, dostupnosť tovaru a voľnosť v tvorbe a podnikaní však nespôsobili príliv kreativity. Napriek uvoľneniu a zjednodušeniu podmienok ľudia získavali a šírili hry skôr neoficiálnou cestou. Slovenská herná scéna bola stále pomerne malá a nezaujímavá pre investorov. Hry verejnosť brala naďalej ako niečo, čo by malo byť zadarmo.

90-te roky priniesli na naše územie hracie konzoly, ktoré vznikli v Amerike 10 rokov predtým. K nám sa dostali ich lacnejšie, menej kvalitné kópie bez originálnych obalov, návodov a prekladu cez vietnamských trhových predajcov z Číny. Tým sa strácal celkový herný zážitok a hlbšie pochopenie obsahu hier.

Paralelne s tým sa stávali osobné počítače čoraz viac dostupné, rovnako aj načierno napaľované hry na disketách a CD v oklieštenej podobe, aby zaberali čo najmenej miesta. S nástupom internetu boli videohry doslova na dosah ruky.