Niekedy mám pocit, že žijem ako hlavná postava v romantickom seriáli. Nie však v tej krásnej „love story“, ale v tej, pri ktorej máte chuť kričať na obrazovku, nech už konečne dá tomu chlapovi košom.
Krátko po rozchode v mojom živote započal nový románik. Všetko vyzeralo idylicky. Večery plné dobrého sexu, túlenia a sladkých rečí. Rozhovory trvali do noci, humor aj blízkosť prichádzali prirodzene. V hlave mi svietila nádej, že z toho možno vyrastie niečo viac.
Tvrdý zlom prišiel vtedy, keď zaznelo, že „momentálne nehľadá vzťah“. V duchu vznikla otázka: „Čo potom doteraz spolu robíme?“ Premohol ma pocit hlúposti. Hovoriť o sklamaní mi prišlo príliš náročné, a tak prišla rýchla maska, že všetko je v pohode. Nahovárala som si, že mladý vek vraj znamená nulové záväzky a len bezstarostné užívanie. Bola som však úplne „delulu“ (verila som veciam, ktoré neboli pravdivé – pozn. red.).
„Povedal si, že „nie sme spolu“. A tak keď ma teraz bozkávaš, chytajú ma z toho nervy,“ spieva Chappell Roan, ktorá presne popisuje moju realitu. Vo vnútri ma to škrie, no strach z opustenia je silnejší. Keď nemôžem mať lásku v celku, chcem z nej aspoň zlomky.
Fenomén moderného randenia
Podobné „skorovzťahy“ rieši aj moja kamarátka a stovky žien, ktoré o tom otvorene hovoria online. Situationship je fenomén moderného randenia, kde časť z nás záväzky nechce, no túži po blízkosti. V škole nás učia o masovej spoločnosti a ja premýšľam, či jej znakom nie je aj to, že sa z lásky niekedy stáva spotrebný tovar. Situationship je potom ako tričko zo Sheinu – lacné, pekné, no po pár praniach sa rozpadá.
„Skorovzťah“ podľa psychologičky môže fungovať, pokiaľ to tak obidve strany cítia rovnako. V opačnom prípade zamilovanosť nestačí. Potrebujeme prejsť sebareflexiou, zistiť, čo skutočne hľadáme a dokázať hovoriť o svojich emóciách. A tu som ja zlyhala. Mlčanie sa zdalo bezpečnejšie, než riskovať stratu aj toho mála, čo mám.
Nakoniec došlo k nepríjemnému rozhovoru – s ním, no predovšetkým sama so sebou. Ak nedokážeme byť úprimní k sebe, možno sa nachádzame v toxickom situationshipe aj vo vlastnom vnútri. Prišli aj známe slzy so smútkom, ale aj zvláštnym pocitom slobody.
Bol to teda koniec?
Moja hrdosť by vám rada tvrdila, že áno. No po niekoľkých týždňoch mi na mobile pípla spočiatku celkom nevinná správa od bývalého „skoropriateľa“ a ja som neodolala. Do starých koľají som sa vrátila kvôli nude aj túžbe po známej blízkosti.
„Prečo si stále vyberám toho nesprávneho?“ kladiem si otázku. Moja ďalšia kamarátka hovorí, že sa stále sabotujem, no nerozumie prečo. Možno za to môže tichý hlas v hlave, ktorý šepká, že toto mi stačí a viac si nezaslúžim. Viem, že to nie je pravda, no ten hlások tam stále je.
Postupom času mi náš „skorovzťah“ prišiel čoraz viac povrchný. Niekedy som mala pocit, že mi píše už len vtedy, keď má chuť na sex. Na inak strávene spoločné chvíle už akosi neostal čas. Nakoniec prišlo rozhodnutie, že pre nás oboch bude lepšie prestať sa stretávať. (Chvalabohu!)
Zostala som sama, ale už neplačem. Namiesto toho sa učím, ako si určovať vlastné hranice, hovoriť ľuďom nie a že „čiastočná láska“ nestačí. A možno práve v tejto samote konečne nachádzam úplnú lásku – k sebe samej.
