Cestovanie za prácou, športom, alebo len tak zo záľuby je úžasná vec. Hrozba koronavírusu je však momentálne vysoká a cestovať sa určite neoplatí. Iba ak by ste túžili skončiť v dvojtýždňovej karanténe či ešte horšie, v nemocnici. Presne tak, ako sa to v nedávnej dobe stalo mne.
Keďže som aktívny športovec, za mojimi tréningami musím veľmi často cestovať do zahraničia. Môj hlavný tréner je síce zo Slovenska, no väčšina špičkových trénerov je stále v zahraničí a ak chcem dostať kvalitné informácie, musím si pre ne do krajín ako je Dánsko či Rusko, cestovať osobne.
Na jednu z mojich ciest som sa vybrala aj začiatkom marca tohto roka. Samozrejme, že o aktuálnej hrozbe, ktorou je koronavírus, som už počula. Ľudia však ešte nemali naordinovanú karanténu a predsa, trénovať sa musí. Vybrala som sa teda na cestu vybavená rúškami, dezinfekčnými gélmi a rukavicami. Letiská boli ako vždy plné a zdalo sa, že jedinou osobou, ktorá nosí rúško som bola ja. A tak ako mi v dobrej viere odporučili rodičia, snažila som sa čo najviac zdržiavať ďalej od ľudí a ruky som si dezinfikovala po každom jednom kontakte.
Dáni mali pohodu, hrozba koronavírusu bola iba vtip
Mojou prvou destináciou bolo dánske mesto Aarhus. Obyvatelia tohto mesta sa očividne až tak veľmi vírusom nezaoberali a to aj napriek tomu, že o ňom už veľmi dobre vedeli. Ani na tréningoch sa priveľmi koronavírus neriešil. Výnimkou bolo len pár vtipov, ktoré ma zo začiatku dobre pobavili, neskôr už však skôr zhrozili.
Mojou druhou zastávkou, hneď po Aarhuse, bolo sídlo európskej komisie v Bruseli. COVID-19 sa začínal čoraz rýchlejšie šíriť a bolo to poznať aj na bezpečnostných opatreniach na letiskách. Narozdiel od letiska vo Viedni, či Billunde, väčšina ľudí nosila rúška a na všetkých bolo vidno neistotu a strach. Letisko taktiež nebolo tak preplnené, ako to býva zvykom. Tu som začínala mať pocit, že hrozba koronavírusu nie je až taká sranda, ako som si myslela. Na internete sa objavovalo čoraz viac článkov na tému koronavírus, počet úmrtí stúpal a tak isto pribúdali nové opatrenia a návrhy na prevenciu.
A tak som sa pomaly, ale isto, snažila zdržiavať čo najďalej od ľudí. Našla som si miesto v rohu letiska so sedadlami nadizajnovanými pre odpočinok a s výhľadom na pristávaciu dráhu, aby som sa aspoň na chvíľu odtrhla od tej paniky, ktorá začínala narastať. Jediná myšlienka v mojej hlave bola, ako sa vyhnúť združovaniu do skupín v lietadle. Nuž, toto bolo nemožné.
Po príchode do Viedne som zistila, že môj dezinfekčný gél je už minutý a prepadol ma mierny stres. A tak som sa spoliehala už len na mydlá na toaletách. Ako to v živote chodí, čím viac niečo chcete, tým viac vám to uteká z rúk. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Naozaj som už veľmi túžila byť doma, no najbližšie dva autobusy boli plné a mne neostávalo nič iné, iba čakať na letisku a… dezinfikovať a dezinfikovať.
Oradea bola jedinou potvrdenou hrozbou
Mojou treťou a zároveň poslednou zastávkou pred nepríjemným pobytom v nemocnici bolo rumunské mesto Satu Mare. Pred touto cestou som sa najprv informovala, či je naozaj bezpečná a v rámci bezpečnostných oparení nutná. Môj informátor, rumunský majiteľ tanečného klubu, ma uistil, že cestovať do tejto oblasti nie je rizikom a hrozba koronavírusu je iba strašiak, ktorého sa nemusím báť.
Vybrala som sa teda na cestu za zlepšovaním sa. Tréningy prebiehali ako za normálnych okolností a ja som príliš ,,nestresovala“. Slovensko bolo v tomto čase ešte bez potvrdených prípadov, čo sa o Rumunsku nedalo povedať. V meste Oradea koronavírus už bol a o tom, že na tomto sústredení bude asi polovica tanečníkov práve z tohto mesta som sa dozvedela až po príchode na miesto. Tu mi však už nemohlo pomôcť nič, keďže sa pri takej mase ľudí naozaj nedá zdržiavať ďalej od kohokoľvek po celý čas. A tak jediné, čo mi zostávalo, bolo myslieť hlavne na tréning a udržať si chladnú hlavu.
Po poslednom výlete to začalo
Po príchode domov ma od rána boleli svaly a kĺby. Najprv som to pripisovala náročným tréningom v predošlých dňoch. A tak som sa ešte stihla stretnúť s mojou najlepšou kamarátkou. Neskôr som dostala zimnicu a z postele som sa nemohla ani pohnúť. Nasledovala bolesť hlavy a silný kašeľ. Aj keď som mala na vedomí aktuálnu situáciu vo svete, nepanikárila som, keďže bolo už vtedy známe, že hlavným príznakom je predovšetkým horúčka, ktorú som nemala už asi desať rokov. Vedela som teda, že ak náhodou príde, mám problém. Nuž, ako na zavolanie som sa o 3 ráno zobudila na veľmi silný kašeľ a rozhorúčené telo. Teplomer mi ukázal 39,5 a panika mohla začať. Hneď po telefonáte na linku 112 a informovaní o tom, že moja cestovateľská anamnéza bola v poslednej dobe pestrá, pre mňa prišla sanitka s tímom v špeciálnych odevoch, ktorý ma odviezol na infekčnú kliniku v Trnave.
Výsledky testu v nemocnici trvali večnosť
Lekári mi odobrali potrebné vzorky a oznámili mi, že tu minimálne tri dni zostanem. Od tohto momentu platilo pravidlo ,,bez rúška ani na krok“. Najhoršie však na tomto pobyte bolo, že vychádzať z izby som mohla iba v najnutnejších prípadoch. Vetranie izby bolo povolené iba veľmi zriedkavo a jediné návštevy, ktoré som prijímala, boli sestričky a doktori v špeciálnych odevoch.
Keď som sa konečne odhodlala vyjsť aspoň na chodbu, všetci sa ma báli a utekali do izieb. Jedlo a základné životu potrebné predmety ako nabíjačka či notebook sa ku mne mne naštastie dostali. A tak jediné, čo sa dalo v mojom prípade robiť, bolo spať, študovať, hrať rôzne hry a brať infúzie a iné lieky na zníženie teploty. Mojou ďalšou obľúbenou činnosťou bolo upratovať si nemocničný stolík, a takto úžasne uprataný si ho aj fotiť.
Čakanie na výsledky testov bolo nekonečné. Trvalo celé dva dni, čo je podľa môjho názoru veľmi dlhá doba na takú vážnu situáciu a pri takom rýchlom náraste obetí. Aj napriek tomu, že som dúfala a verila, že koronavírus nemám, cítila som určitú zodpovednosť za ľudí, s ktorými som bola po príchode zo zahraničia v kontakte. Po troch prespaných dňoch sa vo dverách objavili sestričky bez špeciálnych odevov so správou, že testy na koronavírus sú negatívne a dnes môžem ísť z nemocnice domov.
Nikdy som sa viac netešila, že vidím sestričky v normálnom zdravotníckom odeve ako práve v tomto momente. A tak som vyskočila z postele a začala sa baliť. Zdravotníci však po mojom prípade voľno nemali. Vyprevádzali ma so slovami, že im sem zase vezú nejakého Holanďana, ktorý sa neskôr preukázal ako pozitívny na vírus COVID-19.
Ja však do budúcna viem, že ak nechcem stráviť nepríjemné a nudné dni v nemocničnom zariadení a ak nechcem, aby sa ma ľudia báli, budem sa riadiť nariadeniami odborníkov, alebo si pri najmenšom budem dávať väčší pozor na chrípku. Pretože, ako sa hovorí, náhoda je sviňa.
